História chovu vačkovcov

thumbnail

V doterajšej histórii sa v zoo objavili tri druhy vačkovcov. Prvým bola kengura červenokrká (Macropus rufogriseus), ktorá je dodnes najbežnejším druhom vačkovca v zoologických záhradách. Zmienka o jej dovoze z Nemecka je v roku 1958. Ich domovinou je hlavne Nový Južný Wales, Queensland a Tasmánia. Prvé dve kengury červenokrké obývali výbeh v hornej zoo.

Po prestávke sme chov obnovili v roku 1985 dovozom troch jedincov, prvé mláďa sa podarilo odchovať v roku 1986, celkovo to bolo 18 mláďat. Druh je dobre aklimatizovaný na naše podnebie. Chov skončil v roku 2001. Po desaťročnej prestávke sme v roku 2011 z bratislavskej zoo doviezli pár mladých kengúr červených (Macropus rufus). Kengura červená je najväčším druhom spomedzi všetkých kengúr. Zároveň je to najväčší pôvodný cicavec Austrálie a najväčší prežívajúci druh vačkovca. Vyskytuje sa takmer po celom austrálskom kontinente. Výrazne väčší samec sa od sivohnedej samice líši ryšavočerveným sfarbením srsti. Hmotnosť môže u samcov dosiahnuť aj 135 kg, samice vážia len do 35 kg. Dĺžka tela samcovmôže dosiahnuť 3 m. Obýva suché trávnaté a polopúštne oblasti, kde spása hlavne traviny. Na toto prostredie je skvele adaptovaná, veľmi dobre vie šetriť vodou a má viacero fyziologických a behaviorálnych adaptácií na regulovanie teploty tela.

Tretí druh vačkovca je menší druh kengura parma (Macropus parma), ktorý chováme od roku 2012. Prvé historické mláďa kengury parma sme odchovali v roku 2013, do roku 2015 celkovo 5 mláďat. Od 30-tych do 60-tych rokov sa myslelo, že ide už o vyhynutý druh. Našťastie sa našla ešte jedna zabudnutá populácia a kengura parma bola hlavne vďaka chovu v zoo zachránená. Tento vzácnejší druh kengúr meria len okolo pol metra a váži do 6 kg, čo je ledva desatina váhy samca kengury červenej. Oba druhy kengúr tvoria súčasť austrálskej expozície, kde prezentujeme aj menšie druhy austrálskych papagájov. Kengury parma sa dožívajú najviac 10 rokov, žijú samotársky alebo v menších skupinkách. Najčastejším problémom chovu kengúr je ich náchylnosť na infekcie ústnej dutiny.

Kengura červenokrká v roku 1958, 1962 a 1963.