Podiel ZOO Bojnice na výskume jedného z najmenej známych druhov afrických primátov

V roku 2007 vyvinuli dve zoologické záhrady – Jihlava a Bojnice spoločné úsilie o záchranu zašlej slávy chovu tohto vzácneho a málo známeho primáta u nás. Dnes, začiatkom roku 2011, môžeme žiaľ už iba konštatovať, že snaha bola neúspešná a obnova chovu sa nepodarila. Všetky tri zvieratá, ktoré boli v roku 2007 dané dohromady v Jihlave už nežijú. Dve z nich boli staré, vzájomné spájanie v Jihlave nebolo úspešné a naša mladšia samica tam ochorela na diabetes. O tom, aké vzácne to boli zvieratá, rozpráva tento článok.
Mačiak ďamďam Chlorocebus djamdjamensis (Neumann 1902)

Dr. Robovský pri meraní samice mačiaka ďamďam v ZOO Bojnice
Dr. Robovský pri meraní samice mačiaka ďamďam v ZOO Bojnice

Tento taxón mačiaka opísal v roku 1902 známy nemecký zoológ a africký cestovateľ Oskar Neumann na základe jedincov z lokality Abera pri východných brehoch jazera Abaja v Etiópii. Ide o špecializovaný vysokohorský druh primáta, ktorý sa vyskytuje na vysočinách Etiópie, východne od Riftového údolia. Obýva bambusové habitaty alebo okraje horských lesov. Rozšírenie spracoval podrobnejšie Kingdon (1967) – centrum areálu vymedzil na pohorie Bale a v horách východne od jazera Abiata, Shalla a Zwaj. Mačiak ďamďam sa vyznačuje relatívne kratším chvostom a jeho redukovanou koncovou štetkou. Kedže žije vo vyšších nadmorských výškach, má hustejšiu a dlhšiu srsť. Sfarbenie osrstenia je tmavo zelenosivé, končatiny sú sivé, na vnútornej strane svetlejšie až krémové, ruky a chodidlá sú takmer čierne resp. tmavosivé. Biela a hustá srsť je na tvári len na brade a lícach. Srsť na vrchnej časti chrbáta má hrdzavočervený nádych. Tvár je čierna, rovnako tmavý je široký pás od očí k ušiam. Pri koreni chvosta je naznačené červenohnedé osrstenie. Prvýkrát oddelil tento taxón ako samostatný druh Kingdon (1997). Druh Chlorocebus djamdjamensis bol velmi dlho považovaný za súčasť druhu Cercopithecus (Chlorocebus) aethiops a najčastejšie sa uvádzal ako poddruh tohto druhu. Taxonómia mačiaka zeleného druhu, často braného ako superspecies, je veľmi zložitá. Jestvuje viacero základných okruhov druhov s výraznou geografickou a exteriérovou variabilitou, ktorú naviac stažuje prirodzená hybridizácia častokrát s klinálnym charakterom. Preto determinácia jedincov z prechodných oblastí môže byť velmi obtiažna. Pôvodná systematika bola dost zjednodušená, rozlišoval sa druh Cercopithecus aethiops, v rámci ktorého sa konvenčne uvádzali najčastejšie poddruhy sabaeus, aethiops, djamdjamensis, tantalus, pygerythrus a cynosuros. Dnes to už neplatí, pretože Groves (2001) rozčlenil všetky tieto bývalé poddruhy na samostatné druhy s vlastnými poddruhmi. Mačiak ďamďam je dostatočne odlišný a naviac endemický pre Etiópiu (Carpaneto & Gippoliti, 1990). Ochranársky status tohto taxónu nie je presne špecifikovaný pre nedostatok údajov.

Chov v zoo

V zoologických záhradách sveta sa táto forma veľmi nechovala,výnimkou bola iba ZOO Jihlava, ktorá chovala a množila druh už od roku 1978 (Vašák 2007). Pre druh nie je zavedený žiaden záchranný program. ZOO Bojnice chovala jednu samicu od roku 2004. V roku 2007 došlo k spojeniu tejto samice so starým párom v jihlavskej zoo (samostatný článok od Jana Vašáka napr. Výročná správa ZOO Jihlava 2007). Toto spojenie sprevádzali mnohé komplikácie, časté súboje a zranenia. Výsledkom bolo rozpadnutie skupiny a po ňom i postupný úhyn jihlavských zvierat. Aj pre tieto príčiny sme sa rozhodli vziať našu samicu späť. Náš veterinár zhodnotil jej stav po návrate nasledovne – samica vzácneho mačiaka ďamďam prišla zo ZOO Jihlava v zlom zdravotnom stave a vychudnutá. Diagnostikoval jej neliečenú chorobu diabetes mellitus prvého typu. K takémuto zhoršeniu zdravotného stavu došlo zrejme následkom držania v nevhodných podmienkach a možno i vystavovaním dlhodobému stresu. Vzhľadom na nemožnosť podávať injekčný inzulín sa jej ihneď podávali perorálne antidiabetiká. Jej stav sa výrazne zlepšil, bohužial len dočasne. Zviera postupom času úplne osleplo. Asi po pol roku sa náhle objavila hyperglykemická kóma a v konečnom dôsledku sme pristúpili 6.1.2010 k eutanázii. Mačiak ďamďam žil v ZOO Bojnice v Záchytnom centre CITES. Nakoľko išlo o zviera vychovávané človekom, údajne držané zavreté v upravenej skrini, trvalo dlhší čas, kým nadobudlo prirodzenejšie správanie. Myslíme si, že ide o možný umelý odchov, pretože zviera bolo k človeku až príliš dôverčivé a prítulné. Aj táto povahová črta mohla byť príčinou nezdaru v zapojení s jihlavskými zvieratami.

Výskum post mortem

O kadávery všetkých troch jedincov v únii prejavil najprv záujem pracovník Jihočeskej univerzity v Českých Budejoviciach Mgr. Jan Robovský, ktorý ich hodlá preskúmať, vykonať ich dôkladné pitvy a spracovať detailné metrické dáta a iné údaje. Z jihlavských zvierat sa krvné vzorky počas života neodobrali. V prípade bojnickej samice sme to stihli ešte za jej života a vzorky boli odobraté a uložené na ďalšie výskumné účely. V prípade českých zvierat ich po výskume plánujú umiestniť v národnom múzeu. Úplne nezávisle na iniciatíve Mgr. J. Robovského sa objavili informácie a neskôr ma i priamo kontaktovali pracovníci francúzsko-nórsko-etiópskeho tímu. Lídrom skupiny je vynikajúci francúzsky primatológ Jean-Marc Lernould, bývalý riaditeľ ZOO Mulhouse,dnes na aktívnej penzii. Ten mi napísal, či by som mu nemohol poslať fotky našej samice, pretože jednu fotku obdržal od V. T. Jirouška a zdá sa mu, že na rozdiel od jihlavských zvierat, kde si je istý, že to nie sú stopercentné ďamďamy ale skôr hybridy, je bojnická samica trocha iná a chce to overiť. Bojnická samica ďamďama mala niekoľko mierne odlišujúcich znakov – zviera malo zjavne vyššiu a hustejšiu korunku (srsť na temene), chvost bol oproti iným zeleným mačiakom kratší a nemal bielu špičku a bol celkovo huňatejší, sfarbenie predných končatín sa zdalo byť o čosi tmavšie, biely pás srsti na čele menej výrazný, srsť viac žltšia až zelenavá, rostrálna časť lebky predĺženejšia a golier srsti oveľa vyvinutejší. Poslal som mu celú sadu fotografií, ktoré boli vo väcšom rozlíšení a jasnejšie. Jean-Marc Lernould mi obratom odpovedal, že ani táto samica asi nie je úplne čistý ďamďam, hoci má chvost, srsť a čelovú korunku ďamďamov. Z viacerých snímok tváre je však evidentná prítomnosť svetlého pásu srsti na čele, hoci vo výrazne menšej miere ako u jihlavských zvierat. Pravý ďamďam by mal mať čelo čierne, akoby tam mal hrubý čierny pás. To u našich zvierat nenašiel. Poslal mi fotku jedného ďamďam, ktorého opatroval počas svojho etiópskeho pobytu v roku 1969. Okrem iného som sa dozvedel, že CEPA (francúzska organizácia na ochranu ohrozených druhov a populácií) podporuje prvý výskum populácie ďamďamov v Etiópii. Už sa napr. zistilo, že sú to extrémni potravní špecialisti, v prírode sa z veľkej miery živia bambusom. Terénne výskumy vedie Anagaw Atickem, ktorý nedávno tento druh v prírode nafotil. Podrobný výskum a analýzu DNA jednotlivých populácií začala robiť doktorka Rueness na univerzite v Oslo v Nórsku, ktorá s Francúzmi spolupracuje. Jeana-Marca som potešil odloženými krvnými vzorkami a informáciou, že na Arkive.com jestvujú ďalšie fotografie pravých ďamďamov, ktoré on vôbec nepoznal. Jean-Marc túto webstránku ihneď preskúmal a zistil, že snímky urobil Calle Stolt zo Švédska v lese Harenna, presne tam, kde ich videl pred 10 rokmi. Podla Stolta ide o prvé snímky tohto endemita Etiópie z prírody. Tieto Stolltove ďamďamy sú podľa Lernoulda typické. V liste Lernouldovi som spomínal, že Kingdon uvádza zmienku o možnej hybridizácii ďamďamov so zelenými mačiakmi (grivetmi), ktorá ma inšpirovala zvažovať možný hybridný charakter ďamďamov u nás. Priznal sa mi, že Kingdon to vie od neho a z jeho pozorovaní v Etiópii. Povedal mu to v Mulhouse v roku 1990, v čase keď tam Kingdon točil s filmármi BBC dokument o mačiakoch. A rozhorčene doplnil, že Kingdon pochopiteľne neuviedol zdroj, odkiaľ informáciu získal. V rokoch 1967 až 1969 pracoval J.M. Lernould v Etiópii. V tom čase ho ako mladého odborníka oslovil veľký francúzsky zoológ a špecialista na africké cicavce Pierre Dandelot z parížského prírodovedného múzea (MNHN), aby identifikoval rozšírenie mačiakov zelených v Etiópii. Počas výskumu ho jedného dňa oslovil neznámy muž, ktorý počul o jeho snažení. Doniesol mu exemplár, ktorý bol na prvý pohľad iný ako známe mačiaky zelené. Lernould sa dozvedel, že jedinec pochádza z pohoria Bale, z územia bez ciest a neodporúčaného pre návštevy cudzincov. Pierre Dandelot ho neskôr určil ako C. aethiops djamdjamensis.V tom čase Lernould poznal obchodníka so zvieratami z Nemecka, ktorý zásoboval laboratóriá v Európe a ktorého stanicu častokrát navštevoval. Tak mal možnosť vidieť obrovské množstvo mačiakov zelených z rôznych provincií. Raz narazil na samca veľmi podobného na zviera, ktoré dostal od neznámeho muža z Bale. Namiesto čierneho pásu na čele však mal nevýrazný biely pás nad očami. A tak v ňom vtedy poprvýkrát skrskla hypotéza, že by mohlo ísť o hybrida medzi ďamďamom a mačiakom zeleným. O mnoho rokov neskôr videl fotky jedincov z jihlavskej zoo od V.T. Jirouška. Vyzerali rovnako ako predpokladané hybridy, ktoré videl v Etiópii. V rokoch 2007-2008 prevádzali výskum ďamďamov etiópski študenti, ktorí mu poslali pár fotiek. Zvieratá vyzerali rovnako ako jedinec, ktorého dostal v r. 1969, čo potvrdzuje, že takáto populácia stále existuje. Z týchto príčin sa J.M. Lernould domnieva, že jeho hypotéza o hybridnej populácii medzi ďamďamom a grivetom môže byt naozaj reálna. Etiópsky študent A. Atickem (podporovaný CEPA) v súčasnosti skúma bambusové lesy mimo pohoria Bale v úsilí zistiť ďalšie možné populácie dnešných ďamďamov. Uvidíme, či sa zistia jasné genetické rozdiely medzi všetkými troma populáciami a či etiópsky študent dokáže existenciu hybridnej populácie. Výskyt tejto populácie predpokladá v husto obývanom a kultivovanom regióne Djam-Djam (po tomto území dostal mačiak meno). Lernould vyslovil i predpoklad, že možno vďaka deštrukcii prírodných habitatov poľnohospodárstvom došlo k zániku ekologickej bariéry separujúcej oba druhy. Musíme zostať trpezliví a snáď sa čoskoro dočkáme. V auguste 2010 pracoval u nás J. Robovský z Jihočeskej Univerzity, podrobne spracoval anatómiu a mnohé iné detaily zistiteľné z ostatkov po našej samici. Dermoplastický preparát tohto mimoriadneho druhu už rozšírili zoologické zbierky ZOO Bojnice. Následne sa zistenia na našej samici porovnali so zisteniami na jihlavských zvieratách a neskôr sa porovnávalo i s typovým materiálom v zbierkach berlínskeho prírodovedného múzea v Berlíne. Vzorky krvi a svalového tkaniva bojnického ďamďama sme na jeseň 2010 odoslali na univerzitu v Oslo k ďalšiemu spracovaniu.

Som rád, že naša zoo mohla prispieť do bádateľského snaženia o tomto takmer nepoznanom africkom primátovi. Ostáva dúfať, že sa čo najskôr dočkáme výsledkov spracovania vo forme vedeckého článku. Predchádzajúcimi riadkami som hlavne chcel poukázať na to, že aj už neživý materiál zo zoologickej záhrady môže mať svoj neoceniteľný význam a môže poslúžiť vedeckému výskumu či na vzdelávacie účely a v tomto unikátnom prípade môže dokonca i pomôcť odhaliť dosiaľ nepoznané skutočnosti.