Patrí im svet

Patrí im svet

 

 

Aj napriek lovu pre chutné mäso a výrobe hudobných nástrojov z ich pancierov, populácia pásavca štetinového narastá

 

Patrí im svet

 

Pásavec štetinový (Chaetophractus villosus)  je jeden z najpočetnejších a najväčších pásavcov Južnej Ameriky. Z pohľadu taxonómie patrí do nadradu  slabozubcotvaré cicavce (Xenarthra).Dorastá do dĺžky 40 centimetrov a môže dosiahnuť hmotnosť  až tri kilogramy.

 

Žije v polohách od morského pobrežia až po nadmorskú výšku 1 300 m n. m. Vyskytuje sa na juhu Južnej Ameriky, obýva trávnaté pláne, lesy, savany, ale aj poľnohospodársku krajinu. Proti útokom predátorov je chránený pancierom, ktorý sa skladá zo 6 až 8 kostených pásov spojených pružnou kožou, vďaka ktorej je pancier pohyblivý. Celé telo tohto pásavca je pokryté dlhými pevnými chlpmi, najviac sa ich nachádza na spodnej strane jeho tela. Predné končatiny sú silné s veľkými pazúrmi, slúžia k získavaniu potravy, ale aj k obrane pred predátormi.

 

Pásavce si vyhrabávajú rozsiahle podzemné nory, v ktorých trávia väčšinu času. Životu pod zemou sú veľmi dobre prispôsobení, majú veľký objem pľúc a špeciálne prispôsobené nozdry, ktoré im umožňujú dýchať aj vzduch z pôdy bez toho aby sa im do nozdier dostali jej čiastočky. Vytvárajú si dva typy nôr. Dočasné nory slúži k hľadaniu potravy a ako úkryt. Trvalé nory sa nachádzajú vo väčšej hĺbke a majú niekoľko východov. Životom pod zemou sa vyhýba nielen predátorom, ale aj nepriaznivým teplotám. Väčšinu dňa trávi ukrytý v podzemných norách, z ktorých vychádza až za súmraku. Na potravu sú veľmi nenáročné. Hľadajú si ju svojim výborným čuchom.  Živia sa všetkým, čo nájdu: drobnými bezstavovcami a stavovcami, larvami chrobákov a čiastočne aj rastlinnou potravou. Často sa podhrabávajú pod kadáver uhynutých zvierat, kde nachádzajú veľké larvy.

 

Pevný pancier mu neumožňuje úplné zvinutie, ktoré využívajú iné druhy pásavcov ako obranu pred predátormi. Pri blížiacom sa nebezpečenstve rýchlo uniká do najbližšej nory. Ak sa žiadna v okolí nenachádza, pritlačí sa na zem,  aby si chránil zraniteľné brucho. Obdobie rozmnožovania pásovcov prebieha na konci zimy a začiatkom jari. Samica môže mať počas jedného roka až dva vrhy. Gravidita trvá 65–75 dní a samica rodí obvykle dve mláďatá. Tie majú pri narodení ešte mäkkou kožu panciera, stvrdne im až počas rastu a dospievania. Po 14 dňoch otvárajú oči a materské mlieko cicajú ešte ďalších 50 až 80 dní. Dospievajú vo veku 9 mesiacov. V zajatí sa pásavec štetinový dožíva až 30 rokov, v prírode o desať menej.

 

Ak by ste ho chceli vidieť pásavca štetinového vo voľnej prírode na vlastné oči, museli by ste cestovať veľmi ďaleko, až do otvorených oblastí Južnej Ameriky. My Vám môžeme zabezpečiť stretnutie s ním na Slovensku, v Národnej zoo Bojnice, kde ho uvidíte vo vnútornej expozícii tamarínov pri veľkom rybníku.

 

Zaujímavosti

Anglické pomenovanie „big hairy armadillo“  dostal tento pásavec  vďaka hustej srsti, ktorá pokrýva celé jeho telo.

Pásavec štetinový má výnimočnú schopnosť adaptácie, veľmi rýchlo sa prispôsobí novému prostrediu a je odolný voči stresu.

V oblastiach výskytu je bežne  lovený pre chutné mäso a pancier z ktorého sa vyrába hudobný nástroj zvaný charango.

Je prenasledovaný a zabíjaný farmármi, ktorí ho vnímajú ako škodcu, pretože hrabaním nôr  im spôsobuje rozsiahle škody na plantážach.

Vďaka svojej prispôsobivosti je jedným z mála živočíšnych druhov, ktoré zatiaľ nepostihol značný pokles početnosti a zmenšenie areálu vplyvom pôsobenia človeka a klimatických zmien. Najnovšie údaje dokonca ukazujú, že jeho populácia narastá.

Spoločne s leňochmi (Bradypodidae) a mravčiarmi (Myrmecophagidae) patria do nadradu  slabozubcotvaré cicavce (Xenarthra).

Sú pozostatkom veľmi starej skupiny cicavcov, ktorá dosiahla najväčšieho rozkvetu v štvrtohorách. Niektoré z vtedajších druhov tejto skupiny dosahovali obrích rozmerov. Napríklad leňoch Megatherium, ktorý žil v Strednej a Južnej Amerike od pliocénu do pleistocénu (pred približne 5,3 miliónmi rokov) bol dlhý až 6 metrov. Pásavec Glyptodon zas pri výške 3 metre dosahoval dĺžku piatich metrov a hmotnosť až 2000 kilogramov.

U pásavcov sa vyskytuje mnohozárodkovosť (polyembryonia), čo je nepohlavné rozmnožovanie počas embryonálneho vývinu. Oplodnené vajíčko sa rozdelí na viac častí (blastomér), kým sa uhniezdi v maternici. Z jedného vajíčka tak vznikne niekoľko jedincov, ktorí sú vždy rovnakého pohlavia a majú identickú DNA. Z jedného vajíčka tak môže vzniknúť 100 aj viac lariev (parazitické čeľade hmyzu Chalcididae, Braconidae a rad Strepsiptera). Polyembryonia sa vyskytuje aj u cicavcov (Mammalia). Je normálnym spôsobom rozmnožovania pásavcov (Dasypodidae), u ktorých z jedného vajíčka vzniká druhovo charakteristický počet 4 – 12 mláďat.

 

 

  • Jeho telo je pokryté pružným pancierom, ktorý sa skladá z pásov spojených jemnou kožou.
  • V prírode sú ohrozené hlavne lovom pre mäso a ich pancier, z ktorého domorodí Indiáni vyrábajú hudobný nástroj charango.
  • Vyskytuje sa v Južnej Amerike, v Argentíne, Bolívii, Čile a Paraguaji
  • Pásavec štetinový má výnimočnú schopnosť adaptácie, veľmi rýchlo sa prispôsobí novému prostrediu a je odolný voči stresu.
  • Je lovený pre chutné mäso a pancier, z ktorého sa vyrába hudobný nástroj zvaný charango.

 

Národná zoo Bojnice získala mladého samca takina

Národná zoo Bojnice získala mladého samca takina

 

Na základe požiadavky Zoo Liberec bol minulý týždeň skoordinovaný transport dvoch jedincov takina zlatého (Budorcas taxicolor bedfordi). Bojnická zoo transportovala 10 ročného samca Fošana do nemeckej Zoo Halle, kde ho čaká zaradenie do chovu a zabezpečenie potomstva.

 

Fošan do zoologickej záhrady prišiel ako jednoročný v roku 2011. Následne Národná zoo Bojnice prijala nového, mladého samca z nemeckej Zoo Drážďany. Aiguo má 2 roky a dva mesiace a po dosiahnutí pohlavnej dospelosti bude súčasťou novej chovnej skupiny týchto vzácnych a málo známych kopytníkov.

 

Takiny pochádzajú z oblastí východne od Himalájí. Donedávna chovali tieto zvieratá len zoologické záhrady v Číne. Od roku 2011 ako jediná zoo na Slovensku chová takina zlatého len Národná zoo Bojnice. Jeho chovom sa zaradila medzi sedem európskych zoologických záhrad, ktoré tento vzácny poddruh takina chovajú. Do záchranného programu a koordinovaného chovu je k dnešnému dňu zapojených 11 zoologických záhrad z celého sveta.

 

Výskyt a popis

 

Takiny žijú v Bhutáne, v Číne v oblastiach juhovýchodného Gansu, Sichuanu, Shaanxinu, juhovýchodného Tibetu a severozápadného Yunnanu a tiež v severovýchodnej Indii a severnom Mjanmarsku. Dodnes boli popísané štyri poddruhy takinov: takin tibetský (Budorcas taxicolor tibetana), takin indický (Budorcas taxicolor taxicolor), takin bhutánsky (Budorcas taxicolor whitei), a takin zlatý (Budorcas taxicolor bedfordi)  , ktorý sa od ostatných troch poddruhov odlišuje zlatým sfarbením srsti po celom tele. Výskyt takina zlatého (Budorcas taxicolor bedfordi) sa obmedzuje na pohorie Qinling v južnej čínskej provincii  Shaanxi, kde žije v horských borovicových, bambusových a rododendrónových lesoch s nadmorskou výškou od 1500 do 3600 m. Táto oblasť pokrýva 17 okresov provincie Shaanxi, západne od pohoria Ziboshan v provincii Liuba až na východ od Niubeiliang v okrese Zashui. Hoci celková veľkosť populácie tohto poddruhu bola v roku 1990 odhadnutá na 21 200 jedincov, neskoršie sčítanie v roku 2001 odhadlo veľkosť ich populácie oveľa menšiu, v rozmedzí len od 4 418 do 5 720 jedincov.

 

Habitat a ekológia

 

Takin zlatý žije v nadmorských výškach od 1 300 do 2 800 metrov, obvykle v malých stádach do 20 jedincov. Stáda sezónne migrujú podľa dostupnosti potravy. V letných a na potravu bohatších mesiacoch môžu tvoriť aj väčšie zoskupenia do 100 zvierat. Stádo vedie dospelý samec, niektoré staršie samce môžu žiť aj samotársky. Takiny sa živia rastlinami, trávami, listami drevín a kôrou  stromov. Obdobie párenia sa začína začiatkom júna a trvá do konca júla, keď vrchol dosahuje od polovice júna do polovice júla, samica rodí mláďatá v mesiacoch február až marec. Pohlavnú dospelosť dosahujú vo veku okolo 5 rokov a priemerne sa dožívajú 20 rokov.  Dorastajú do výšky 140 cm a hmotnosti až 350 kg.

 

Ohrozenie a ochrana druhu

 

Ohrozuje ho najmä ľudská činnosť ako odlesňovanie, poľovníctvo či rušenie a fragmentácia biotopov. V Číne sú všetky poddruhy chránené a zaradené do kategórie vnútroštátneho zákona o divokej zveri (Národný zákon o ochrane voľne žijúcich živočíchov z roku 1988), hoci malý počet takinov sa každoročne uloví v poplatkových odlovoch. Od roku 2003 bolo postupne v Číne zriadených na ochranu tohto druhu štrnásť prírodných rezervácií, ktoré majú spolu rozlohu asi 3 250 štvorcových kilometrov.

 

 

 

 

 

Zámocká priekopa ostala opustená

Bojnické zámocké jazero prišlo v krátkej dobe o všetky svoje labute hrbozobé (Cygnus olor). Vtáky patrili Národnej zoo Bojnice. V ostatnom čase sa areáli Bojnického zámku nachádzali už len torzá mŕtvych jedincov labutí, dôvodom úhynu samca bola zlá fyzická kondícia, samicu a minuloročné mláďatá ulovila líška. Samec uhynul ešte koncom roka 2019 a lekárska správa z pitvy, ktorú vykonal hlavný veterinár Národnej zoo Bojnice ukázala, že príčinou úhynu bol zlý kondičný stav jedinca. Druhým jedinec, ktorého torzo bolo vyšetrené v Národnej zoo Bojnice bolo minuloročné mláďa. Stalo sa obeťou líšky, ktorá na neho zaútočila na brehu jazierka. Pravdepodobne po uhynutí samca samica nedokázala pred útokom predátora ubrániť svoje potomstvo a nakoniec sa neubránila ani sama. Druhý januárový víkend sa jej stal osudným.

Prípady predácie líšky na labute sú ojedinelé, ale stávajú sa. V roku 2016 pri Rusoveckom kanáli v Čunove cez jeden víkend uhynulo niekoľko labutí. Niektoré narazili do elektrického vedenia, niekoľko z nich sa stalo korisťou líšok. O rok neskôr, v Jirnech u Prahy ulovila líška samicu labute, ktorá sedela na znáške. Počas zimy je častý aj prirodzený úhyn labutí, choré alebo slabé labute sa jednoducho jari nedožijú. V čase párenia a hniezdenia, ako aj pri ochrane mláďat sú hlavne labutie samce teritoriálne a pri narušení ich územia aj mimoriadne agresívne. Je známych niekoľko prípadov, kedy samec pri obrane dokázal líšku zabiť.

Labuť hrbozobá (starší názov labuť veľká) patrí do radu vrubozubé (Anseriformes) a do čeľade kačicovité  (Anatidae). Náš najväčší vodný vták meria asi 1,5 metra a dospelé samce môžu vážiť až 15 kilogramov. Nesúvisle sa vyskytuje v celej palearktíde. Na západnom Slovensku  bolo už v roku 1982 známych 15 úspešných hniezdení. Postupne sa šírila smerom na východ. Na východe Slovenska začala hniezdiť až v roku 1994 v národnej prírodnej rezervácii Senianske rybníky. Labuť hrbozobá hniezdi najmä na stojatých vodách ako sú štrkoviská a rybníky. Zimuje na nezamŕzajúcich stojatých vodách a vodných tokoch sú Dunaj, Váh, Nitra, Hron, Ipeľ, Hornád, Laborec či Latorica. Odhadovaný počet hniezdiacich párov na Slovensku v rokoch 2013 až 2018 bol 400 až 1000 párov.

V 3. až 4. roku života vytvárajú trvalé páry. Až 95% labutích párov si je verných po celý život. Spolu môžu prežiť až 50 rokov. Na vodných plochách stavajú od konca apríla a v máji  veľké hniezda. Samec prináša materiál a samica stavia hniezdo. Na znáške, ktorú tvorí 1 až 9 zelenkastých vajec sedí samica a samec ju stráži. Inkubácia trvá 35 dní. Po vyliahnutí a sa mláďatá pripoja k rodičom a plávajú s nimi. Na výchove mláďat sa podieľajú obaja rodičia.

Text: Jaroslav Slašťan

Foto: archív a Libuša Martincová

Štyri jedince kozorožca kaukazského z Národnej zoo Bojnice posilnia chovy dvoch českých zoo

Vo štvrtok 14.11.2019 odcestovali z Národnej zoo Bojnice tri samice a jeden samec kozorožca kaukazského (Capra caucasica). Všetky tieto jedince sa pripoja do už existujúcich stád v dvoch českých zoologických záhradách.

Samice, ktoré sa narodili v rokoch 2016, 2017 a 2018 sa stanú súčasťou chovu Zoologickej záhrady Olomouc, štvorročný samec sa pripojí k stádu v Zoologickej záhrade Dečín. Európsku plemennú knihu ESB vedie česká Zoo Olomouc. Chov tohto druhu kozorožcov má v Národnej zoo Bojnice dlhú tradíciu, začalo sa s ním v roku 1978. Odvtedy sa tu úspešne a pravidelne rozmnožuje. Transporty všetkých štyroch jedincov kozorožca kaukazského (Capra caucasica), ktoré sa narodili v Národnej zoo Bojnice prebehli na základe odporúčania koordinátorky Európskej plemennej knihy (ESB) pre kozorožca kaukazského, Jitky Vokurkovej.

Kozorožce kaukazské (Capra caucasica) žijú výlučne v západnej časti pohoria Kaukaz v nadmorských výškach 800 až 4000 metrov. Areál rozšírenia tohto druhu má len veľmi malú rozlohu, len 4 500 km 2 . Tieto kozorožce sú schopné denne prejsť aj 15 až 20 km a vystúpiť do výšok až 4 200 metrov n. m. V horských terénoch sa pohybujú mimoriadne obratne. Počas leta v ich jeho potrave prevažujú rôzne druhy tráv, v zime listy stromov a krov. Rohy samcov kozorožca kaukazského môžu dosahovať 74 cm a sú síce kratšie, ale masívnejšie, hrubšie a o niečo viac rozložitejšie ako rohy jeho európskeho príbuzného – kozorožca alpského (Capra ibex ibex). Kozorožce žijú v sociálnych jednotkách s počtom 12 až 30 jedincov. Dospelé samce okrem obdobia ruje žijú oddelene, samice rodia jedno, vzácne dve mláďatá, ktoré sú schopné už dve hodiny po narodení v ťažkom teréne nasledovať matku. Vo voľnej prírode sa kozorožce kaukazské dožívajú okolo 10 rokov, v opatere človeka aj viac ako dve desaťročia.

Orangutan Kiran odcestoval do nového domova

V utorok 12.11.2019 v skorých ranných hodinách odcestoval náš mladý samec orangutana bornejského Kiran z Národnej zoo Bojnice. Jeho novým domovom sa stane ruská  Zoo Rostov on Don.

Desaťročný samec Kiran je prvým odchovom orangutana bornejského  (Pongo pygmaeus) na Slovensku. Narodil sa 18.5.2009 v Národnej zoo Bojnice samcovi Jagovi a samici Nange.

Na základe odporúčania koordinátora záchranného programu EEP pre orangutana bornejského  deväťročný samec Kiran opustil 12.11.2019 Národnú zoo Bojnice. Jeho novým domovom bude ruská  Zoo Rostov on Don, kde by ho mal čakať –  Cezar, samec, ktorý sa narodil  27.11.2010 v ruskej Zoo Moscow.

Zoo Rostov on Don mala s chovom orangutana sumatrianskeho skúsenosti už v minulosti, napriek tomu ich chov pred niekoľkými rokmi ukončili z dôvodu rekonštrukcie budovy, ktorá bude slúžiť ako nový chovný pavilón pre chov orangutana bornejského. Chovnú skupinu Zoo Rostov on Don, ktorá bude obývať tento novo zrekonštruovaný pavilón, v ktorom vytvárajú bakalársku skupinu mladých samcov, do ktorej bude patriť aj náš samec Kiran. Veríme, že v budúcnosti sa Zoo Rostov on Don podarí získať aj samicu, s ktorou vytvorí chovný pár.

Odchov orangutana bornejského sa po prvýkrát v histórií zoologických záhrad podaril v americkom San Diegu v roku 1955, v Európe bol prvý úspešný odchov zaznamenaný o šesť rokov neskôr v londýnskej zoo. Národná zoo Bojnice chovala tento druh prvýkrát v rokoch 1993-96, história súčasného chovu sa začala písať v roku 2002. O sedem rokov neskôr sa tu podaril na Slovensku prvý odchov, ktorým bol práve Kiran.

Ohrozenie a početnosť: Orangutany sa vyskytujú iba na ostrovoch Borneo a Sumatra. Patria medzi  najohrozenejšie druhov primátov na našej planéte. Ich populáciu ohrozuje ich intenzívne odlesňovanie a ilegálny odchyt mláďat. Nedávne štúdie  preukázali, že populácia, (tvoria ju 4 poddruhy) orangutana bornejského (Pongo pygmaeus) vo voľnej prírode pozostáva len z asi 54 000 jedincov. „Orang Utan“ znamená v malajčine „lesný človek“. Orangutany pohlavne dospievajú vo veku 7 až 10 rokov, v prírode sa môžu dožiť 40, v ľudskej opatere až 60 rokov.