okt 19, 2019 | Novinky, Zvieracie aktuality
Kolekcia vtákov v Národnej zoologickej záhrade v Bojniciach sa posledný augustový deň a 24.9.2019 rozrástla o dve mláďatá plameniaka čilského (Phoenicopterus chilensis). Návštevníci zoo tak majú jedinečnú príležitosť vidieť malého plameniaka.
Vývojovo patria plameniaky medzi najstaršie vtáky, na Zemi žijú už 50 miliónov rokov. Vyznačujú sa dlhými tenkými nohami a krkom a typickým tvarom zobáka. U všetkých šiestich známych druhov prevažuje ružové sfarbenie peria.
Domovom plameniakov sú tropické a subtropické oblasti v Strednej a Južnej Amerike, Európe, Afrike a v Ázii. Plameniak čilský sa vyskytuje v Južnej Amerike od stredného Peru a Uruguaja cez celé Čile až po Ohňovú zem. Vyznačuje sa nápadne ružovým sfarbením peria, na hrudi výrazne tmavším, na krídlach a chvoste tmavočerveným. Nohy má sivožlté s nápadnými ružovými kĺbmi a chodidlami, zobák kontrastne dvojfarebný.
Plameniaky žijú vo veľkých spoločenských kolóniách a obývajú morské pobrežné lagúny, ústia riek, močaristé oblasti a slané jazerá až do nadmorskej výšky 4500 metrov. Potrava plameniaka pozostáva najmä z rôznych vodných bezstavovcov. Hniezdo si stavia v plytkej vode alebo na brehu, je postavené z bahna do výšky asi pol metra a v strede má malú priehlbinku.Samica znáša jediné vajce, ktoré sa liahne za 27 až 31 dní. Rodičia sa o mláďa spoločne starajú asi tri mesiace. Mláďa je pohlavne dospelé po štyroch až piatich rokoch. Plameniak čilský je jedným z najpočetnejších druhov plameniakov a v prírode nie je ohrozený. V ľudskej opatere sa môže dožiť aj 40 rokov.
V európskych zoologických záhradách sa chová asi 3000 týchto vtákov. Národná zoo Bojnice chová plameniaky čilské od roku 1966.
sep 19, 2019 | Novinky, Zvieracie aktuality
V Národnej zoo Bojnice sa uskutočnil výnimočný transport samice gibona zlatolíceho (Nomascus gabriellae) nazývanej Kim, ktorá sa nášmu chovnému páru narodila 20.9.2010. Kim je druhým odchovom nášho chovného páru gibonov, samca Bona a samice Lily. Návštevníci ju mali možnosť stretávať hneď pri vstupe do pavilónu opíc a obdivovať jej rýchlu brachiáciu či výrazný spev. Keďže Kim už dosiahla svoju pohlavnú dospelosť, bola už dlhšiu dobu v tomto výbehu oddelená od svojej skupiny. U tohto druhu primáta je prirodzené, že rodičia v určitom veku začnú dospievajúce mláďatá vyháňať zo skupiny, aby sa osamostatnili. Takto to bolo aj v prípade Kim.
Koncom roka 2018 sme od koordinátora EEP programu Brice Lefaux získali odporúčanie na presun samice Kim do Rostislav Shilo Novosibirsk Zoo v Rusku. Od tej doby Národná zoo Bojnice ustavične pracovala na zorganizovaní celého transportu tak, aby transport prebehol bez akýchkoľvek komplikácií. Transport sa uskutočnil 16.9.2019 v skorých ranných hodinách. Na samicu v Zoo Novosibirsk už pár týždňov čaká samec z Jihlavskej zoologickej záhrady. Spolu s týmto samcom by mali vytvoriť chovný pár a do budúcna dopomôcť záchrannému programu EEP s ďalšími odchovmi. Národná zoo Bojnice dnes spomedzi viacerých druhov gibonov chová gibona zlatolíceho (Nomascus gabriellae). Prvé historicky prirodzene odchované mláďa sa u nás narodilo v roku 2008.
Gibony sa považujú za menších príbuzných ľudoopov. Žijú v niekoľkých druhoch v ázijských dažďových lesoch. Svoje teritóriá vo vrcholcoch stromov si označujú hlasným spevom, pričom samec a samica spievajú odlišné party. Dospievajúci jedinec sa pokúša zaujať vlastné teritórium tým, že spieva osamote, kým si nenájde partnera. Samica začína sériou hlasných, dlhých, čoraz silnejších húkavých zvukov; potom jej spev slabne a samec odpovedá jednoduchším chvejivejším húkaním. Každý duet sa mnohokrát opakuje.
Spoločnou črtou týchto gibonov sú zmeny sfarbenia osrstenia v priebehu života, to znamená mláďatá sa rodia žltohnedé, po roku zmenia farbu na čiernu, samce ostanú čiernymi celý zvyšok života, samice po pohlavnom dozretí zosvetlejú na krémovo žltohnedé s čiernou škvrnou na temene. Areál rozšírenia tohto druhu je spomedzi všetkých „čiernych“ gibonov najväčší, v podstate je to celá južná polovica Vietnamu.
Väčšinu dňa trávia gibony hľadaním potravy a kŕmením sa. Polovicu ich stravy v prírode tvorí ovocie, puky, výhonky, málokedy živočíšna zložka. Pri pohľade na toto zviera upúta veľká dĺžka rúk. Je to vynikajúca adaptácia na jeho pohyb. Gibon sa pohybuje tak, že rúčkuje visiac z konára. Tento spôsob sa nazýva brachiácia. Šetrí energiu a udržuje hybnosť tým, že telo funguje ako kyvadlo. Vo vrchole oblúka kolísania gibon uvoľňuje uchopenie. Dopredu nasmerované oči mu umožňujú priestorové videnie, takže je schopný odhadnúť vzdialenosť, a tým miesto ďalšieho uchopenia rukou, čo môže byť aj 3 m ďalej. Malý palec je posadený pri zápästí, ďaleko od prstov, prsty fungujú ako hák. V našej zoo sú pohybovo aktívnejšie samce. Ich akrobacie a rúčkovací spôsob pohybu môžu návštevníci pozorovať vo vnútornom i vonkajšom výbehu, pretože tieto priestory disponujú stropovými mrežami. Gibony majú spodnú stranu chodidiel (rovnako ako dlane) holú, čo umožňuje účinné uchopovanie. Palec môže zaujať protistojnú polohu voči ostatným prstom, takže gibon môže vzpriamene liezť smerom nahor po konároch. Chvost u gibonov nie je vyvinutý, hmotnosť je od 4,5 do 9 kg.
V minulosti sa vedci nazdávali, že žije v celoživotných monogamných pároch, ale nové štúdie ukázali, že uzatvára viacero zväzkov, dokonca žije aj polygamne. Gravidita trvá 8 mesiacov. Rodí sa jedno mláďa. Dojčené je 18 mesiacov. Veľkosť dospelých dosiahne vo veku 6 rokov a úplne dospeje v 9. roku života. V prírode sa dožíva priemerne 25-30 rokov. Žije v skupinách pozostávajúcich obyčajne zo samca, samice a ich mláďat. V poslednej dobe ich ohrozuje deštrukcia ich habitatov a častý lov pre domáci chov. Častokrát sú však chované v katastrofálnych podmienkach a umierajú veľmi rýchlo. V niektorých ázijských krajinách dnes vznikajú centrá na záchranu skonfiškovaných a osirelých gibonov. Európsky záchranný program pre tento kriticky ohrozený druh vedie francúzska zoo v Mulhouse.
sep 6, 2019 | Novinky, Zvieracie aktuality
V stredu, 4.septembra 2019 pribudol v Národnej zoo Bojnice nový obyvateľ. Je ním 10 ročný samec zebry Hartmanovej (Equus zebra hartmannae), ktorého sme na základe odporúčania koordinátora európskeho záchranného chovu pre horské zebry transportovali z Der Münchner Tierpark Hellabrunn. Samec, ktorý sa narodil 21.7.2009, sa tak v našej zoo spojí so stádom dvoch samíc, mladého jednoročného samca narodeného 3.6.2018 (matka Mandara) a tohtoročnou samicou, narodenou 26.5.2019 (matka Marada).
Zebra Hartmannovej dostala meno na počesť Anny Hartmannovej – manželky významného nemeckého koloniálneho geografa Georga Hartmanna (1865-1946), ktorý pôsobil v Nemeckej Juhozápadnej Afrike (dnes Namíbia). Zebry horské (Equus zebra) patria k tým menej známym zástupcom afrických koňovitých kopytníkov. Poznáme dva jej poddruhy – zebru Hartmannovej (Equus zebra hartmannae) a zebru kapskú (Equus zebra zebra). Zebry horské sú na rozdiel od príbuzných zebier zo saván adaptované na život v aridných horských oblastiach. Majú špeciálne adaptované úzke kopytá, pomocou ktorých sa ľahko a rýchlo pohybujú v strmých a skalnatých terénoch. Od stepných zebier sa líšia nápadným krčným lalokom, červenohnedou škvrnou nad nosom, dlhšími ušami a charakteristickou kresbou v tvare “rebríčka“ na zadnej časti chrbta.
Zebra Hartmannovej sa vyskytuje od južnej Angoly cez hornaté oblasti Namíbie až do Namaqualandu v severozápadných častiach Juhoafrickej republiky. Mimo chránených území sú ohrozené, napriek ochranárskemu úsiliu sa stále ilegálne lovia a to hlavne z dôvodu, že konkurujú domácemu dobytku na farmách. Chránené sú len v národných parkoch a rezerváciách. Najväčšia časť populácie zebier Hartmannovej žije v Namíbii, kde sa ich celkovo odhaduje na 8 300 jedincov (Langenhorst 2009).
Celková populácia druhu v ľudskej opatere podľa svetovej plemennej knihy z roku 2009 pozostáva zo 162 jedincov chovaných v 33 inštitúciách (Langenhorst 2009). V európskych zoo sa v rámci programu EEP chová 89 zebier Hartmannovej a to iba v 17 zoologických záhradách.
Jaroslav Slašťan
aug 9, 2019 | Novinky, Zvieracie aktuality
V Národnej zoologickej záhrade Bojnice žije viac ako 3500 jedincov vzácnych a ohrozených zvierat. Aj napriek tomu je každý nový prírastok veľmi vzácnym darom pre ríšu zvierat a obrovskou radosťou nielen pre nás zamestnancov zoo, ale aj pre Vás – našich návštevníkov.
Posledný májový deň sme sa v Národnej zoo Bojnice potešili 2 mláďatám kariamy červenozobej (Cariama cristata), ktorá v zoologických záhradách patrí k náročnejším chovancom aj preto, že ide o potravného špecialistu. Pre jej typické hlasité volanie – škriekanie, ktoré sa ozýva do vzdialenosti niekoľkých kilometrov ju domorodci Južnej Ameriky využívajú ako strážneho psa.
Z júnových prírastkov sú zaujímavé mláďatá kopytníkov. 16.júna 2019 sa v bojnickej zoo narodilo mláďa jeleňa bieloústeho (Cervus albirostris). Otcom je desaťročný samec Láďa dovezený zo Zoo Ústí nad Labem a matkou Girda, narodená v roku 2010 a dovezená z Tierpark Berlín, pričom oboch chováme v našej zoo od roku 2011. Jeleň bieloústy zo všetkých tibetských jeleňovitých druhov žije najvyššie, vo výškach od 3500 do 5100 m. Jeho domovom sú čínske provincie Tibet, Qinghai, Gansu a Sichuan, sčasti i Yunnan. Okrem Národnej ZOO Bojnice ho chová len 8 európskych zoologických záhrad. O deň neskôr, 17.júna 2019 k obyvateľom Národnej zoo Bojnice pribudol samec antilopy vranej (Hippotragus niger niger), ktorý je našim druhým tohtoročným prírastkom u týchto antilop a zároveň už ôsme mláďa tejto africkej antilopy narodené v našej zoo. Jeho otcom je Eben, 6 ročný samec, ktorého sme doviezli v roku 2017 z Maďarska a matkou Salima, ktorá bola narodená v roku 2014 v našej zoo. Antilopa vraná je chovaná približne v 35 európskych zoo a na rozdiel od iných druhov antilop je v zoologických záhradách chovaná len veľmi zriedka.
Najmenšie opice sveta kosmáče trpaslíčie (Cebuella pygmaea), chová Národná zoo Bojnice už od roku 2006. Hneď v začiatku letných prázdnin, 4.7.2019 sa v našej zoo narodili chovnému páru dve mláďatá. Samička rodí po 140 dní trvajúcej gravidite najčastejšie dvojčatá, o ktoré sa počas prvých dní stará otec. V skupine sa pári vždy len jeden dominantný pár, ostatné jedince, ktoré môžete v našej zoo vidieť sú jeho potomkovia. Dva dni po ich narodení sme v zoo privítali z parížskej zoo samicu najväčšieho a najmohutnejšieho zo všetkých známych zobákorožcov – zobákorožca kaferského (Bucorvus leadbeateri) a z Biotropica Val de reuil severoaustrálsku kenguru svižnú (Notamacropus agilis), ktorá sa v európskych zoo chová len veľmi vzácne. Deviaty júlový deň sme sa potešili prírastku 4 mláďat páva korunkatého (Pavo cristatus). 16.7.2019 sme do zoo priviezli z OASYS MiniHollywood Zoo samca zobákorožca hrubozobého (Ceratogymna atrata). O deň nato k nášmu stabilnému chovnému páru ibisov austrálskych (Threskiornis molucca) pribudli dve mláďatá a ďalšie dve posledné júlové dni. Posledné dva júlové týždne sa naša expozícia rozrástla o jedno mláďa nandu pampového (Rhea americana) a jedného škorca purpurového (Lamprotornis purpureus).
Jaroslav Slašťan
júl 3, 2019 | Novinky, Zvieracie aktuality
K obyvateľom Národnej zoologickej záhrady Bojnice pribudlo 16.06.2019 mláďa antilopy vranej (Hippotragus niger niger). Samček je našim druhým tohtoročným prírastkom u antilop vraných a zároveň ôsme mláďa tohto druhu africkej antilopy narodené v našej zoo. Antilopa vraná je chovaná približne v 35 európskych zoo, na rozdiel od iných druhov je tento druh chovaný skôr zriedka. V zoologických záhradách (aj u nás) sa chová najčastejšie juhoafrický poddruh (Hippotragus niger niger). V európskych zoo sa pre Antilopy vrané vedie plemenná kniha ESB v ZOO Givskud v Dánsku. V českej republike ich môžete vidieť v Zoo Dvůr Králové nad Labem a v Zoo Praha. V Národnej zoo Bojnice ich chováme od roku 2010.
Tento druh antilopy bol v minulosti početne rozšírený vo veľkej časti južnej a východnej Afriky, dnes je však čoraz vzácnejší, pretože patrí k vyhľadávaným cieľom lovcov trofejí. V Angole sa táto antilopa stala štátnym symbolom, nazývajú ju tu „palanca negra“ a vo svojom logu ju má angolská Štátna letecká spoločnosť TAAG. Angolský národný futbalový tím si zas dal meno Palancas Negras.
Antilopa vraná patrí medzi väčšie druhy antilop, vyniká nádherným sfarbením a mohutnými oblúkovito zahnutými rohmi. V kohútiku meria 120 až 140 centimetrov a váži až 200 až 270 kilogramov. Samce sú na rozdiel od samíc väčšie a na čierno sfarbené. Samice sú menšie a svetlejšie, obvykle hnedé až tmavohnedé. Obe pohlavia majú charakteristické biele brucho a masku na tvári. Obýva prevažne neprístupné lesnaté savany juhovýchodnej Afriky, areál rozšírenia tohto druhu antilopy siaha od juhovýchodnej Keni a východnej časti Tanzánie a Mozambiku až do Angoly a Konga. Antilopy vrané sú teritoriálne, vytvárajú čriedy 10 až 30 jedincov, ktoré kontroluje jeden samec. Samce medzi sebou bojujú v typickej póze na kolenách. Pri vzájomných súbojoch samcov dochádza k zraneniu len zriedkavo. Samce antilopy vranej sú legendárne pre svoju bojovnú povahu, pri ohrození využívajú svoje nebezpečné rohy, postavia sa aj levom. Ak je stádo priveľké, rozpadne sa na menšie skupinky, ale stále na nich dohliada jeden vedúci býk. Antilopy vranie sa vyhýbajú otvorenej krajine a vždy sa zdržujú v blízkosti vodných tokov alebo napájadiel. Na svojom areáli výskytu vytvárajú štyri poddruhy: antilopa vraná východoafrická (Hippotragus. niger roosevelti), antilopa vraná zambijská (Hippotragus niger kirkii), antilopa vraná juhoafrická (Hippotragus niger niger) a najvzácnejší poddruh zároveň s najväčšími rohami – antilopa vraná angolská (Hippotragus niger variani). V prírode vytvárajú čriedy 10 až 30 jedincov, kontroluje ich jeden samec.
Jaroslav Slašťan
