O vlastnostiach a schopnostiach rysa ostrovida (Lynx lynx) kolovali hrôzostrašné historky. V minulosti ho považovali za neviditeľného démona, ktorý sa znenazdajky objaví, niekoho zabije a zmizne. Slovo Lynx má pôvod v gréčtine a znamená svetlo, jas, žiaru. Iná skupina etymológov je presvedčená, že slovo rys je príbuzné s nemeckým slovom Luchs či latinským Lynx. Tvrdia, že všetky tieto slová pochádzajú z indoeurópskeho leuk, čo znamená svetlý či biely, ktoré je odvodené z jeho svetlého sfarbenia srsti.
V minulosti radili rysa k vlkom. Súviselo to hlavne s nedostatočnou znalosťou jeho správania a potravovej ekológie. Švajčiarsky polyhistor, lekár a prírodovedec Conrad Gesner vo svojej knihe Historia animalium, ktorá vyšla v roku 1551 v latinčine, nazval rysa Lupus cervarius, čiže vlk jelení.
Vidieť v prírode naživo rysa je väčšia vzácnosť ako spozorovať medveďa či vlka. Okrem krátkeho obdobia párenia žije väčšinu roka samotársky. Rysy sa pária od konca januára do začiatku marca, pričom opúšťajú svoje obvyklé trasy, intenzívne si značkujú svoje teritórium a vydávajú sa hľadať partnera. Po desiatich týždňoch gravidity, najčastejšie v máji, rodí samica v reprodukčnom úkryte jedno až štyri (najčastejšie dve) mláďatá, ktoré zostávajú s matkou až do jej ďalšieho párenia. Počas tohto času sa od nej naučia všetko, čo potrebujú k samostatnému životu. Rysí samec sa na výchove potomstva nepodieľa. Charakteristické sú preň štetinky na ušiach a škvrnité sfarbenie, je pomerne premenlivé, pohybuje sa od svetlej až po tmavohnedú. Existujú jedince s výraznou škvrnitosťou aj úplne bez škvŕn. U každého rysa je škvrnitosť jedinečná a ani počas rastu a dospievania sa nemení. Z videozáznamov alebo fotografií vedia odborníci na základe škvŕn spoľahlivo identifikovať každého jedinca.
Skrytý spôsob života najväčšej európskej mačkovitej šelmy poskytoval veľmi slabé vedomosti a znalosti o jeho živote. Aj preto kolovalo o rysovi niekoľko hrôzostrašných povier. Ľudia verili, že zrak rysa je taký ostrý, že prenikne aj cez stenu, drevo a kamene. Že zo svojej koristi vysaje krv, no mäsa sa ani nedotkne. „Dôveryhodní“ a očití svedkovia jeho lovu opisovali, ako táto šelma svojej koristi po ulovení rozhryzla hlavu, vyžrala mozog, ale mäsa sa ani len nedotkla. Tradovalo sa, že rysy sú nebezpečné pre domáce zvieratá a človeka. Dokonca viac ako vlky, lebo sú nehlučné, neviditeľné, nevypočítateľné a prefíkanejšie. Ďalší blud, ktorému boli ľudia ochotní uveriť, súvisel s jeho vylučovaním moču. Svoj moč si vraj starostlivo zahrabáva, lebo sa časom premení na drahý a ušľachtilý kameň – Lyngurium.
Šľachtici ho lovili pre kožušinu, ktorá bola vždy cenená a drahá. Jeho pazúry sa zase uplatnili v ľudovom liečiteľstve. Pripisovali im liečivé účinky a svojmu nositeľovi zaručovali ochranu od kŕčov. Po spopolnení a následnej konzumácii mali účinkovať ako liek proti všetkým chorobám. V skutočnosti je rys plaché zviera, na človeka nikdy neútočí a za normálnych okolností nestrháva ani hospodárske zvieratá. Dokonalý sluch a zrak z neho robia doslova lesného ducha. A to i napriek tomu, že jeho čuch je na rozdiel od psovitých šeliem omnoho slabšie vyvinutý.
Veľmi intenzívne bol rys (spolu s vlkom a medveďom) prenasledovaný v tereziánskych a jozefínskych časoch, keď začalo platiť nariadenie o „hubení veľkých šeliem poľovníkmi i poddanými“. Patent cisára Jozefa II. z roku 1786 umožnil lov veľkých šeliem komukoľvek a akokoľvek. Preto niet divu, že na väčšine územia monarchie bol rys vyhubený už v priebehu 17. a 18. storočia. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bol vyhubený aj v štátoch západnej Európy (s výnimkou Škandinávie a Pyrenejského polostrova). Od roku 1999 je u nás celoročne chránený, no ilegálnemu lovu sa nikdy nepodarilo úplne zabrániť.
O návrat rysa sa začínajú čoraz viac zaujímať krajiny západnej Európy, pretože chcú spestriť svoju faunu o druh, ktorý do nej v minulosti patril a zohrával v lesných biotopoch dôležitú úlohu. Národná zoologická záhrada Bojnice spolu s partnermi vypustila v rámci projektu LIFE LUCHS v poradí už ôsmeho jedinca rysa ostrovida (Lynx lynx) do voľnej prírody v biosférickej rezervácii Falcký les v Nemecku. Celkovo ide o 17 rysa vypusteného v rámci projektu reštitúcie najväčšej mačkovitej šelmy Európy. Národná zoo Bojnice je súčasťou projektu, ktorý na území Falckého lesa nachádzajúceho sa na nemecko – francúzkej hranici prebieha už štvrtý rok. Falcký les je s veľkosťou 179 000 ha najrozsiahlejšie kompaktné lesnaté územie v Nemecku, zahŕňajúce 36 000 ha určených chránených lokalít. Projekt začal v roku 2015 (uzavretý bude na konci decembra 2020) a doteraz tu bolo počas jeho trvania vypustených už 17 rysov. Projekt zahŕňa komplexný program monitoringu vypustených zvierat z dôvodu dokumentácie ich ekológie a vedecké hodnotenie programu reštitúcie, ako aj spoluprácu na informovaní odbornej a laickej verejnosti.
Národná zoo Bojnice sa už niekoľko rokov podieľa na výskume, monitoringu, ochrane a manažmente rysa nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách Európy. V rámci všetkých týchto činností sa po celý čas so svojou systematickou a vysoko profesionálnou prácou radí medzi lídrov v tejto problematike.
Jaroslav Slašťan