Vodárka jeleňovitá
Takin zlatý
Takin (Budorcas taxicolor) je zvláštny a málo známy kopytník z príbuzenstva kôz pochádzajúci z oblastí východne od Himalájí. Je to pomerne zavalité zviera, ktoré dosahuje výšku v kohútiku do 130 cm a váhu až 350 kg. Obe pohlavia majú rohy dlhé do 30 cm. Samice sú o tretinu menšie. Takin zlatý (B.t.bedfordi) je jedným zo štyroch známych poddruhov. Vyskytuje sa iba v pohorí Qinling v čínskej provincii Shanxi, kde žije v horských borovicových, bambusových a rododendrónových lesoch s nadmorskou výškou od 1500 do 3600 m. Od ostatných poddruhov sa odlišuje zlatým sfarbením srsti po celom tele. Ďalšími poddruhmi sú – takin tibetský (B.t.tibetana), ktorý je tiež zlatej farby, no má tmavo sfarbené nohy, zadné stehná a väčšiu časť tváre; takin indický (B.t.taxicolor) – prezývaný aj mišmi, ktorý je prevažne hnedý, niekedy so zlatou srsťou iba na vrchnej strane chrbta.
Najmenším je takin bhutánsky (B.t. whitei), ktorý je tmavohnedý a má i najmenšie rohy. Odhaduje sa, že vo voľnej prírode žije okolo 5000 takinov zlatých. Takiny sa živia spásaním tráv, bambusových výhonkov, bylín a listov. Obvykle žijú v malých stádach do 20 jedincov. Sezónne migrujú podľa dostupnosti potravy. V letných mesiacoch môžu tvoriť aj väčšie zoskupenia do 100 zvierat. Stádo vedie dospelý samec. Niektoré staršie samce žijú samotársky. Dospieva vo veku 3,5 roka a dožíva sa 16 až 18 rokov. Ohrozuje ho ničenie habitatov a lov. Takin je národným zvieraťom Bhutánu. Legenda hovorí, že mních Drukpa stvoril v 15. storočí takina z hlavy kozy a tela kravy a prikázal tomuto tvorovi žiť v horách. Podobnosť s pižmoňmi je dôsledkom konvergencie. V Číne je chránený, takiny zlaté žijú v 14 rezerváciách. Donedávna boli tieto zvieratá len v zoologických záhradách Číny, do sveta sa tento poddruh dostal iba raz do českej Zoo Liberec (2002), odkiaľ pochádzajú aj naše zvieratá. Liberecké zvieratá sú dnes (2011) ešte v Zooparku Chomutov a Tierparku Berlín. S výnimkou čínskych a dvoch japonských zoo toto zviera neuvidíte nikde na svete. Bojnická zoo je od roku 2011 štvrtou zoo v Európe, ktorá tento vzácny a najkrajší poddruh takina chová.
Paovca hrivnatá
Paovca hrivnatá je severoafrický kopytník zo skalnatých horských oblastí Sahary. Domorodí obyvatelia severnej Afriky známi ako Berberi ju nazývajú „Aoudad“. Na prvý pohľad pripomína skôr kozu, ale posledné výskumy naznačujú väčšiu príbuznosť s ovcami. Už jej vedecký názov napovedá, že ako zástupca podčeľade Caprinae je z viacerých aspektov podobná obom typom týchto kopytníkov. V preklade grécke slovo „ammos“ znamená piesok a „tragos“ je koza. Druhové pomenovanie bolo odvodené od domorodého označenia pre ovce „lerwee“. Paovca je dokonale prispôsobená prežiť v suchom skalnatom prostredí. Vyznačuje sa prevažne pieskovo hnedým sfarbením a mierne predĺženou hlavou s mohutnými rohmi. Unikátnym znakom je na spodnej časti tela prítomnosť vskutku impozantnej hrivy, ktorá siaha od krku až po predné končatiny. U niektorých statných samcov je v celej dĺžke tak mohutná, že sa často dotýka zeme. Dospelé samce môžu vážiť do 140 kg, menšie samice obvykle 40-50 kg. Pomerne hladké rohy sú zatočené dozadu a do strán, samce ich majú väčšie a hrubšie, často s dĺžkou nad 50 cm. Paovca hrivnatá bola v minulosti široko rozšírená na mnohých horských lokalitách naprieč celou Saharou a na severe Afriky. Zrealizovaných bolo aj viacero úspešných introdukcii, najmä do niektorých štátov na juhozápade USA a v juhovýchodnom Španielsku.
V niektorých prípadoch to ale spôsobilo viac škody ako úžitku – na kanárskom ostrove La Palma a rovnako tak na havajskom ostrove Niihau paovce spásaním ohrozujú pôvodnú endemickú vegetáciu. V súčasnosti je paovca v pôvodnej domovine vzácna a žije prevažne v izolovaných areáloch. Poznáme 6 poddruhov, jeden z nich (egyptský) bol určitý čas považovaný za vyhynutý. Celková populácia nie je monitorovaná, preto nepoznáme jej presné počty, ale najčastejšie sa v posledných rokoch hovorí o 5 až 10 tisíc jedincoch. Veľmi dobre sa im darí napr. v chránených územiach skalnatých kaňonov marockého Atlasu. Pravdepodobne najviac by ich mohlo prežívať v Nigeri. Kedysi boli prirodzenou potravou berberských foriem levov a leopardov, dnes je ich jediným nepriateľom človek. Keďže paovce nepatria k náročným chovancom, v zoologických záhradách, dokonca aj medzi súkromnými chovateľmi sú dnes veľmi početné. Londýnska zoo chovala tento druh ešte pred rokom 1842 a prvé mláďatá sa im narodili v roku 1854. V kontinentálnej Európe ich napr. v Zoo Drážďany chovali už od roku 1861. Väčšina z pôvodných zakladateľských zvierat patrila k nominátnemu poddruhu (A. l. lervia). Úspešný chov tohto druhu prebiehal v našej zoo v rokoch 1966 až 2001.
Pakôň modrý
Oryx juhoafrický
Oryx juhoafrický sa vyskytuje v suchých púštnych a polopúštnych oblastiach južnej Afriky, najmä v oblasti púští Kalahari a Namib. Oryx juhoafrický sa na rozdiel od jeho príbuzných z východnej Afriky vyznačuje výraznejšími čiernymi pásmi na zadnej nohe, bruchu a naviac má tmavé sfarbenie pri koreni chvosta. Dosahuje hmotnosť 200 až 250 kg. Rohy sú priemerne dlhé 85 cm, samice ich majú obyčajne dlhšie a tenšie. Samice nimi bránia mladé a seba pred predátormi, samce ich využijú v teritoriálnych súbojoch s inými samcami. Oryx je častým objektom trofejných lovcov.
Vytvára stáda od 10 do 40 jedincov, ktoré vedie obvykle dominantný samec, prítomných môže byť i niekoľko subdominantných iných samcov a samice. Keďže obývajú suché oblasti (Kalahari, Namib) majú skvele uspôsobenú fyziológiu a nie sú závislé od pitia vody. Vystačia napr. s vodou z púštnych melónov. Dokážu veľmi rýchlo bežať, až do 56 km/h. Naša zoo začala prvýkrát s chovom tejto nádhernej antilopy na jeseň roku 2010. Tri zakladajúce zvieratá k nám prišli zo Zoo Olomouc. Prvé mláďa, samec Zulu, sa narodil začiatkom roku 2012.
Iné meno: priamorožec juhoafrický – staršie meno priamorožec je pre tento druh síce dobré, ale pre rod pomerne nevhodné, zvlášť ak si pripomenieme jeho príbuzného, druh Oryx dammah, ktorý, ak by sa mal volať priamorožec šabľorohý, tak by sme používali v zásade nelogické meno (šabľa je vždy zakrivená). Inými slovami nie všetci zástupcovia rodu majú rohy „rovné, priame“.