Národná zoo Bojnice je OTVORENÁ pre každého, kto si chce urobiť pekný deň!

Národná zoo Bojnice je OTVORENÁ pre každého, kto si chce urobiť pekný deň!

 

 

Všetky opatrenia a podmienky návštevy našej zoo sme vám zhrnuli do nasledovných všeobecných bodov. Prosíme preto o dôsledné dodržiavanie pandemických opatrení aktuálne platných pre celé Slovensko (vrátane všetkých výnimiek).

  • Národná zoo Bojnice je otvorená pre každého, kto si chce urobiť pekný deň!
  • Otváracia doba Nzoo Bojnice je každý deň (pracovné dni, víkend, sviatky,…) Otváracie hodiny ->
  • Pred návštevou si prosím skontrolujte aktuálne informácie na našom webe www.zoobojnice.sk alebo na sociálnych sieťach Facebook a Instagram. Keby sa čokoľvek zmenilo, na týchto miestach budeme o tom neodkladne informovať.
  • Vstup je možný len cez hlavný vchod.
  • Nákup vstupeniek je možný len v pokladni, a to v hotovosti, alebo platobnou kartou. Preferujeme platbu kartou.
  • Vstup je možný taktiež pre majiteľov permanentiek a voľných vstupeniek.
  • Nerealizujeme žiadne rezervácie nákupu vstupeniek.
  • Pavilóny (vivárium, pavilón opíc, pavilón slonov) sú OTVORENÉ s kapacitou 1 osoba / 15m²
  • Toalety sú za stanovených podmienok otvorené.
  • Predajňa suvenírov je z technických príčin ZATVORENÁ
  • Po celom areáli zoo sú rozmiestnené dezinfekčné stanice na prípadnú dezinfekciu rúk. Prosíme, používajte ich.
  • Dodržujte prosím všetky pravidlá, pandemické opatrenia, informačné upozornenia a výzvy v celom areáli zoo.
  • Prosíme, nezhlukujte sa a dodržiavajte stanovené rozostupy.

 

 

 

BUĎME OHĽADUPLNÍ a užime si spoločne zoo plnými dúškami 

Vzhľadom na bezpečnostné a hygienické opatrenia je platný nový návštevnícky poriadok našej zoo, ktorý nájdete aj tu:

https://zoobojnice.sk/ideme-do-zoo/navstevnicky-poriadok/

Národná zoo Bojnice získala vzácne zebry bezhrivé

Národná zoo Bojnice získala vzácne zebry bezhrivé

Od 1.júla 2020 sa Národná zoologická záhrada Bojnice zapojila do chovu vzácnych zebier bezhrivých (Equus quagga borensis). Tieto sa v súčasnosti považujú za najohrozenejší poddruh zebry stepnej. Bojnická zoo sa ich chovom zapojila do česko-slovenského programu záchrany tohto kopytníka.

Chovný pár zebier bezhrivých získala Národná zoologická záhrada Bojnice z poľského Zoo Safari Borisew. Tento poddruh zebier je vo voľnej prírode, ale aj v zoologických záhradách veľmi vzácny, podľa databázy Zims sa v európskych zoo chová len 20 jedincov v 8 zariadeniach. Do zoologických záhrad bola zebra bezhrivá dovezená v rámci transportov Ing. Jozefa Vágnera na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia, kedy bolo z Afriky importovaných 27 jedincov. Do chovu sa ich v tejto dobe podarilo zapojiť len 10 (European studbook and General register). V zoologických záhradách sú okrem tohto poddruhu chované ešte ďalšie tri poddruhy zebry stepnej a to zebry Burchellove (Equus quagga burchellii), zebry Chapmanove (Equus quagga chapmani) a zebry Böhmove (Equus quagga boehmi). Súčasným koordinátorom chovu zebier bezhrivých je Zoo Givskud.

„Sme veľmi radi, že sa nám po vyše dvoch rokoch podarilo obohatiť kolekciu zvierat v Národnej zoo Bojnice o zebry bezhrivé, Posledné informácie z Ugandy hovoria o ich zvyškovej populácii, avšak stále existuje nádej na ich prežitie v prírode. Tieto zebry sú chované prevažne v slovenských a českých zoologických záhradách, cieľom bude rozšíriť ich chov do viacerých zoo a inštitúcií, aby sa pre prípad vyhynutia zebry bezhrivej v prírode vytvorila záložná populácia. Národná zoologická záhrada Bojnice sa do chovu zebier bezhrivých zapojila prvým júlovým dňom kedy sme z poľského Zoo Safari Borisew priviezli chovný pár“ hovorí vedúci zoologického odboru Národnej zoo Bojnice Ing. Branislav Tám.

Zebra bezhrivá je najsevernejším poddruhom zebry stepnej.  V Južnom Sudáne sa v súčasnosti už žiadne zebry bezhrivé nevyskytujú, situácia v západnej Keni je nepriehľadná a údaje z týchto oblastí chýbajú. Tento vzácny poddruh zebry stepnej sa dnes vyskytuje iba v Ugande, ktorá síce uvádza tri lokality, na ktorých sa tieto zebry vyskytujú, ale jediným doloženým miestom výskytu zebry bezhrivej je len národný park Kidepo Valley na severe Ugandy, Aj tu však došlo v predchádzajúcich dekádach k dramatickému poklesu početnosti a súčasné stádo tvorí len asi 100 – 400 jedincov. Južnejšie položená rezervácia Pian Upe bola ešte v roku 1968 domovom viac ako 2 000 jedincov bezhrivej zebry, ešte pred niekoľkými rokmi sa uvádzalo, že tu žije 40 členné stádo, najnovšie údaje hovoria, že je tu už vyhubená.

 

„V prírode zebra bezhrivá vytvára menšie čriedy s počtom 6 – 20 jedincov, ktoré vedie dominantná kobyla a chráni dospelý žrebec. Od ostatných stepných zebier sa odlišuje tým, že najmä dospelým samcom hriva chýba, alebo ju majú len veľmi krátku. Mláďatá sa rodia s normálne vyvinutou hrivou, ktorá im od veku 2 – 3 rokov vypadáva a postupne mizne. Ďalším typickým znakom tohto poddruhu sú široké čierne pruhy končiace až na bruchu a široké pruhy siahajúce až ku kopytám. Pruhovanie im však chýba na ušniciach, ktoré sú buď biele, alebo len s jedným pruhom v ich hornej časti. Je to jediný poddruh zebry pri ktorom nebola pozorovaná infancitída teda zabíjanie mláďat samcami“ vysvetľuje  Ing. Branislav Tám.

Zebra bezhrivá  (Equus quagga borensis) bola dlhú dobu prehliadaným poddruhom zebry stepnej. Aj napriek tomu, že v minulosti ju úzka skupina zoológov vyčlenila ako poddruh zebry stepnej (Mohr 1962, Groves 1974), väčšina odbornej verejnosti ju v tých časoch stále považovala len za bezhrivú formu zebry Böhmovej (Equus quagga boehmi). Svoje tvrdenia opierali o početné pozorovania jedincov s redukovanou, alebo úplne absentujúcou hrivou, ktoré boli roztrúsené v stádach spomínaných zebier (Rzasnicki 1951).

Zebru bezhrivú popísal v roku 1921 švédsky zoológ Axel Johann Einar Lönnberg (24.12. 1865 – 21.11. 1942), na základe jedinca uloveného východne od rieky Bor v Britskom Sudáne. Jeho popis je do značnej miery identický s popisom zebry Böhmovej, odkazuje len na redukciu, či absenciu hrivy u adultných samcov. Uvádza tiež, že kobyly, rovnako ako žriebätá hrivu majú, postupom času  ale aj u nich dochádza k jej strate a rednutiu (Lönnberg 1921).  Profesor Colin Groves (24.6. 1942 – 30.11.2017) ju na základe lebečných meraní považuje za väčšiu ako zebru Böhmovú, vo svojej štúdii  tiež uvádza, že sa jedná o taxón s najviac rozvinutými pohlavne dimorfickými znakmi. Navyše sa od spomínaných zebier odlišuje typickým bielym sfarbením na zadnej strane ušníc (Groves a Bell 2004, Groves a Grubb 2011). Za pôvodný areál výskytu je považovaný Britský Sudán a Uganda (Lönnberg 1921), v roku 2004 publikovaná práce Colina Grovese uvádza rozšírenie medzi severozápadnou Keňou (okolie jazera Baringo) a oblastí Karamoja v Ugande.

Situácia okolo zebry bezhrivej je dnes komplikovaná,  IUCN (International Union for Conservation of Nature – Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov) odmieta uznať jej poddruhový status, čo znamená, že v súčasnosti  spadá v rámci celého komplexu stepných zebier do kategórie NT (Near Threatened – takmer ohrozený).

 

 

 

Lev Ramzes opustil brány Národnej zoo Bojnice

Lev Ramzes opustil brány Národnej zoo Bojnice

 

Päťročného samca leva berberského (Panthera leo leo) Ramzesa čaká nový domov, bude ním DierenPark Amersfoort v Holandsku. Ramzes bol prvým levom berberským, ktorý sa narodil v Národnej zoologickej záhrade Bojnice.

Lev berberský (Panthera leo leo) je najväčším poddruhom leva, uvádza sa, že niektoré jedince merali v kohútiku okolo 120 centimetrov a dosahovali váhu až 300 kilogramov. Vo voľnej prírode už levy berberské nežijú a v zoo po celom svete ich prežíva menej ako sto jedincov. Zo slovenských zoo chová levy berberské iba Národná zoo Bojnice.

Levy sú jedinou mačkovitou šelmou, ktorá nežije osamelo, ale v sociálnych skupinách. V prírode sa veľkosť svorky líši, niekedy ju tvoria dve samice, inokedy aj dvadsať. Samec môže byť v skupine jeden, ale aj viacerí – v takom prípade zvyšné samce podliehajú dominantnému levovi. „Ramzes dosiahol nielen pohlavnú, ale aj telesnú dospelosť a vyrástol nám na 210 kg krásavca. Je prirodzené, že musel odísť, nakoľko v našej zoo stále chováme pôvodné trio levov (otec, mama, teta). V novom domove ho čaká dôležitá úloha a to znovu presadiť svoje a otcove gény. Nesmierne sa s toho tešíme a držíme mu palce. V holandskom DierenPark Amersfoort ho už čakajú dve samice, s ktorými založí novú chovnú skupinu“, hovorí vedúci zoologického odboru Ing. Branislav Tám.

 

História a výskyt

Levy berberské žili na severe Afriky od Maroka po Egypt. Vo veľkom sa začali loviť už počas Rímskej ríše – v období republiky (do roku 27 pred Kristom) sa využívali najmä na popravy odsúdených zločincov a vojenských zbehov, neskôr aj kresťanov. Za Pompeia a Caesara ich masívne zapojili do zápasov so špeciálne vycvičenými gladiátormi. Pompeius raz poslal do arény na smrť 600, Caesar 400 levov. V niektorých prípadoch bojovali zvieratá aj proti sebe, napríklad slon s nosorožcom, alebo lev s tigrom. Pred súbojom častokrát zvieratá rozdráždili a vyhladovali, niekedy ich dokonca zväzovali reťazami, aby sa nevyhli vzájomnému súboju. K úpadku záujmu o zápasy zvierat došlo v 4. storočí, čo bolo do značnej miery spojené s rozkladom Rímskej ríše. Rím si už nemohol dovoliť systém, ktorý by hry zásobil takým obrovským množstvo mužov a zvierat. Zápasy zvierat však naďalej pretrvávali až do 7. storočia, a to v Byzancii. Vybíjanie levov berberských pokračovalo aj neskôr, za Osmanskej ríše. Kedy presne levy berberské vo voľnej prírode vymreli, nie je jasné, no odhaduje sa, že v Maroku to bolo okolo roku 1948 a v Alžírsku okolo roku 1958. Posledné pozorovanie leva berberského je z roku 1956, keď si ho všimla posádka autobusu v zalesnenej oblasti neďaleko mesta Sétif na severe Alžírska. Miestny les bol vyrúbaný o dva roky neskôr a dá sa predpokladať, že s ním zmizli aj levy. Autori štúdie z vedeckého časopisu Plos One z roku 2013 sa však domnievajú,  že levy berberské mohli v Maroku nepozorovane prežívať až do roku 1965.

 

Levy v bojnickej zoo

Veľké mačkovité šelmy patria k najobľúbenejším chovancom zoologických záhrad po celom svete. Prvými zástupcami veľkých mačiek v bojnickej zoo bol pár levov Tarzan a Laura, ktorý sme v siedmom roku existencie zoo doviezli 2. júla 1962 z Poľska. Vedenie zoo sa o získanie levov usilovalo viac ako 2 roky a ich príchod bol v tom čase skutočnou senzáciou. Leví pár sa začal postupom času rozmnožovať, v roku 1965 sme umelo odchovali prvé levíča v našej histórii, ktoré dostalo meno Boris. Neskôr pribúdali ďalšie odchovy. Celkovo sme v rokoch 1965 – 1988 odchovali v zoo 30 levíčat.  S výnimkou krátkodobého chovu leva ázijského (Panthera leo persica) v rokoch 2011 – 2012 sme chovali len krížence levov (hybridné levy). Dnes sa Národná zoo Bojnice venuje chovu v prírode vyhynutého leva berberského (Panthera leo leo). Základom dnešného chovu 80 levov v zoo sveta sú zvieratá vybrané z rabatského chovu medzi rokmi 1973 – 1978. Jedným z najúspešnejších európskych chovateľov berberských levov je aj nemecká zoo Neuwied. Prvým levom berberským v bojnickej zoo bol Aslan, (narodený 1. januára 2011), ktorého sme 1.júna 2013 doviezli zo zoo Neuwied. O rok na to, v roku 2014 k nemu pribudli dve levice zo Zoo Olomouc, sestry Gina a Busetta. Prvý odchov mláďat leva berberského sme v Národnej zoologickej záhrade Bojnice dosiahli v roku 2014, keď sa 30. decembra narodili Ramzes a Zara.

Po Ramzesovom odchode budú mať návštevníci možnosť vidieť v Národnej zoo Bojnice už len jedného, 9 ročného samca, jeho otca Aslana a dve samice Ginu (matku Ramzesa) a Busettu.

 

Národná zoo Bojnice získala samca vzácnej antilopy

Národná zoo Bojnice získala samca vzácnej antilopy

Národná zoologická záhrada Bojnice posilnila svoj chov vzácnej a kriticky ohrozenej africkej antilopy bongo (Tragelaphus eurycerus) o mladého samca.

 

 

S chovom tejto vzácnej antilopy začala Národná zoo Bojnice už v roku 1995, o 4 roky neskôr sa tu narodilo prvé mláďa. Foto: Branislav Tám

 

Dvojročný samec antilopy bongo menom Pirri Pirri je narodený 16.4.2018 vo švédskom Borås Djurpark. Momentálne je v povinnej karanténe, kde ho čakajú veterinárne vyšetrenia. Minulý rok, 31.mája 2019 získala Národná zoo Bojnice na základe odporúčanie koordinátora EEP z nemeckej Allwetterzoo Münster jeden a pol ročnú samicu menom Kiana. Práve tá sa stala matkou samice Kamali, ktorá sa v Národnej zoo Bojnice narodila 16.2.2020. Úspešný chov a odchov tohto chúlostivého druhu antilopy je veľkým úspechom najstaršej slovenskej zoo, ktorá si tohto roku pripomína 65. výročie svojho založenia.

 

Prvý exemplár tohto vzácneho a kriticky ohrozeného východného poddruhu africkej antilopy bongo (Tragelaphus eurycerus isaaci) získala bojnická zoo v roku 1995. Bol ním samec Rojo z barcelonskej zoologickej záhrady. Prvý odchov sa bojnickej zoo podaril už o 4 roky, v roku 1999.

 

Opis

Antilopa bongo (Tragelaphus eurycerus), je najväčšia a najťažšia lesná antilopa. So svojou sýto gaštanovohnedou srsťou s bielymi zvislými pruhmi a tmavou maskou je právom považovaná za najpestrejšie sfarbenú a najkrásnejšiu africkú antilopu. Hmotnosť samíc sa pohybuje medzi 210 a 235 kg, hmotnosť samcov je výrazne väčšia, môžu vážiť až 400 kg. Stavbou tela je prispôsobená pohybu v pralese – v pomere k telu má kratšie končatiny a ohnutý, takzvaný kaprí chrbát.  Obe pohlavia majú špirálovite zatočené rohy lýrovitého tvaru, ktoré u samíc dosahujú dĺžku asi 75 cm a u samcov môžu byť až meter dlhé.  Rohovina, ktorá ich pokrýva je hnedočierna.  Srsť mláďat a samíc je gaštanovohnedá, samce vekom tmavnú a môžu dosiahnuť až mahagónovo čierne sfarbenie. Končatiny oboch pohlaví sú sfarbené o niečo tmavšie ako zvyšok tela a tmavohnedá srsť v tvárovej časti hlavy vytvára masku. Biela srsť pokrýva vnútorné strany končatín, tvárovú časť hlavy a na prsiach vytvára vzor polmesiaca. 10 až 15 bielych pruhov zdobí boky týchto antilop od kohútiku až po stehná.

Výskyt

Antilopa bongo obýva nížinné dažďové pralesy strednej a západnej Afriky. Vyskytuje sa až do výšky 4000 m n. m. a vyhľadáva nepriestupný pralesní podrast, bambusové lesy a kroviny, kde nachádza úkryt aj dostatok potravy.

Etológia a potravná ekológia

Je to veľmi plaché zviera s prevažne nočnou aktivitou a zároveň jediná lesná antilopa, ktorá sa pasie v stádach. Obvykle vytvárajú menšie stáda s počtom 5 až 6 jedincov, vzácnejšie väčšie skupiny, v ktorých môže byť až päťdesiat antilop. V jednom stáde môže byť aj viac samcov, staré samce môžu žiť aj osamote.  V noci sa pasú na tráve, ale konzumujú aj mladé listy stromov a krov, výhonky, kvety a plody drevín. K životu potrebuje veľké množstvo vody. Často vyhľadávajú pôdu bohatú na minerálne látky alebo konzumujú požiarmi spálené drevo. Výhonky s listy strhávajú dlhým jazykom, k olamovaniu vyšších vetiev používajú rohy.

Rozmnožovanie

Samice prichádzajú do ruje každých 21 – 22 dní. Gravidita trvá 282 až 285 dní, po ktorých sa rodí jedno, veľmi výnimočne dve mláďatá. Matky ich prvý týždeň ich života odkladajú v lesnom podrastu a pravidelne ich prichádzajú kŕmiť materským mliekom. Neskôr nasledujú matku a pripoja sa k stádu. Vo veku 3 mesiacoch im začínajú rásť rohy a pohlavnú dospelosť dosiahnu vo veku 20 mesiacoch. Antilopy bongo sa dožívajú až 19 rokov. Populáciu antilopy bongo v jej domovine lovci zdecimovali tak, že vo voľnej prírode prežíva už len pár jedincov.  V zoologických záhradách sveta sa chová okolo 540 jedincov tejto antilopy, čo je viac ako prežívajúcich jedincov vo voľnej prírode.

Zaujímavosti

V slovenských zoo môžete túto vzácnu antilopu vidieť len v Národnej zoo Bojnice.

V prírode sa stávajú korisťou leopardov a hyen, viac ich však ohrozuje úbytok ich biotopov.

Sú veľmi plaché, pri najmenšom vyrušení sa dávajú na útek. Pri behu sa nahrbia, zaklonia hlavu a rohy si položia na chrbát, aby ich nespomaľovali v hustej vegetácii.

Východný poddruh africkej antilopy bongo (Tragelaphus eurycerus isaaci) bol takmer vyhubený nadmerným lovom pomocou psov.

V deväťdesiatych rokoch 19.storočia bola ich populácia ohrozená epidémiou dobytčieho moru, ktorá dokázala vyhubiť nielen početné stáda domácich zvierat, ale za obeť mu padli aj celé populácie divo žijúcich párnokopytníkov.

Antilopy bongo sú dodnes ilegálne lovené pre mäso, kožu a rohy a to do pascí alebo pomocou svorky loveckých psov.

Jedince chované v ľudskej opatere sú potomkovia  antilop odchytených v pohorí Aberdare v Keni.

 

 

Transport dvojročného samca antilopy bongo menom Pirri Pirri. Foto: Branislav Tám

 

 

Antilopa bongo je najväčšia a najmohutnejšia lesná antilopa. Foto: archív NZOO Bojnice

 

 

Národná zoologická záhrada Bojnice posilnila svoj chov vzácnej a kriticky ohrozenej africkej antilopy bongo o mladého samca. Foto: Branislav Tám

 

 

Dnes žije viac jedincov tejto vzácnej antilopy v zoologických záhradách ako vo voľnej prírode. Na Slovensku ju chová len Národná zoo Bojnice. Foto: Andrea Klasová

 

 

Areál Antilopy bongo (Tragelaphus eurycerus).  Foto: archív NZOO Bojnice

Patrí im svet

Patrí im svet

 

 

Aj napriek lovu pre chutné mäso a výrobe hudobných nástrojov z ich pancierov, populácia pásavca štetinového narastá

 

Patrí im svet

 

Pásavec štetinový (Chaetophractus villosus)  je jeden z najpočetnejších a najväčších pásavcov Južnej Ameriky. Z pohľadu taxonómie patrí do nadradu  slabozubcotvaré cicavce (Xenarthra).Dorastá do dĺžky 40 centimetrov a môže dosiahnuť hmotnosť  až tri kilogramy.

 

Žije v polohách od morského pobrežia až po nadmorskú výšku 1 300 m n. m. Vyskytuje sa na juhu Južnej Ameriky, obýva trávnaté pláne, lesy, savany, ale aj poľnohospodársku krajinu. Proti útokom predátorov je chránený pancierom, ktorý sa skladá zo 6 až 8 kostených pásov spojených pružnou kožou, vďaka ktorej je pancier pohyblivý. Celé telo tohto pásavca je pokryté dlhými pevnými chlpmi, najviac sa ich nachádza na spodnej strane jeho tela. Predné končatiny sú silné s veľkými pazúrmi, slúžia k získavaniu potravy, ale aj k obrane pred predátormi.

 

Pásavce si vyhrabávajú rozsiahle podzemné nory, v ktorých trávia väčšinu času. Životu pod zemou sú veľmi dobre prispôsobení, majú veľký objem pľúc a špeciálne prispôsobené nozdry, ktoré im umožňujú dýchať aj vzduch z pôdy bez toho aby sa im do nozdier dostali jej čiastočky. Vytvárajú si dva typy nôr. Dočasné nory slúži k hľadaniu potravy a ako úkryt. Trvalé nory sa nachádzajú vo väčšej hĺbke a majú niekoľko východov. Životom pod zemou sa vyhýba nielen predátorom, ale aj nepriaznivým teplotám. Väčšinu dňa trávi ukrytý v podzemných norách, z ktorých vychádza až za súmraku. Na potravu sú veľmi nenáročné. Hľadajú si ju svojim výborným čuchom.  Živia sa všetkým, čo nájdu: drobnými bezstavovcami a stavovcami, larvami chrobákov a čiastočne aj rastlinnou potravou. Často sa podhrabávajú pod kadáver uhynutých zvierat, kde nachádzajú veľké larvy.

 

Pevný pancier mu neumožňuje úplné zvinutie, ktoré využívajú iné druhy pásavcov ako obranu pred predátormi. Pri blížiacom sa nebezpečenstve rýchlo uniká do najbližšej nory. Ak sa žiadna v okolí nenachádza, pritlačí sa na zem,  aby si chránil zraniteľné brucho. Obdobie rozmnožovania pásovcov prebieha na konci zimy a začiatkom jari. Samica môže mať počas jedného roka až dva vrhy. Gravidita trvá 65–75 dní a samica rodí obvykle dve mláďatá. Tie majú pri narodení ešte mäkkou kožu panciera, stvrdne im až počas rastu a dospievania. Po 14 dňoch otvárajú oči a materské mlieko cicajú ešte ďalších 50 až 80 dní. Dospievajú vo veku 9 mesiacov. V zajatí sa pásavec štetinový dožíva až 30 rokov, v prírode o desať menej.

 

Ak by ste ho chceli vidieť pásavca štetinového vo voľnej prírode na vlastné oči, museli by ste cestovať veľmi ďaleko, až do otvorených oblastí Južnej Ameriky. My Vám môžeme zabezpečiť stretnutie s ním na Slovensku, v Národnej zoo Bojnice, kde ho uvidíte vo vnútornej expozícii tamarínov pri veľkom rybníku.

 

Zaujímavosti

Anglické pomenovanie „big hairy armadillo“  dostal tento pásavec  vďaka hustej srsti, ktorá pokrýva celé jeho telo.

Pásavec štetinový má výnimočnú schopnosť adaptácie, veľmi rýchlo sa prispôsobí novému prostrediu a je odolný voči stresu.

V oblastiach výskytu je bežne  lovený pre chutné mäso a pancier z ktorého sa vyrába hudobný nástroj zvaný charango.

Je prenasledovaný a zabíjaný farmármi, ktorí ho vnímajú ako škodcu, pretože hrabaním nôr  im spôsobuje rozsiahle škody na plantážach.

Vďaka svojej prispôsobivosti je jedným z mála živočíšnych druhov, ktoré zatiaľ nepostihol značný pokles početnosti a zmenšenie areálu vplyvom pôsobenia človeka a klimatických zmien. Najnovšie údaje dokonca ukazujú, že jeho populácia narastá.

Spoločne s leňochmi (Bradypodidae) a mravčiarmi (Myrmecophagidae) patria do nadradu  slabozubcotvaré cicavce (Xenarthra).

Sú pozostatkom veľmi starej skupiny cicavcov, ktorá dosiahla najväčšieho rozkvetu v štvrtohorách. Niektoré z vtedajších druhov tejto skupiny dosahovali obrích rozmerov. Napríklad leňoch Megatherium, ktorý žil v Strednej a Južnej Amerike od pliocénu do pleistocénu (pred približne 5,3 miliónmi rokov) bol dlhý až 6 metrov. Pásavec Glyptodon zas pri výške 3 metre dosahoval dĺžku piatich metrov a hmotnosť až 2000 kilogramov.

U pásavcov sa vyskytuje mnohozárodkovosť (polyembryonia), čo je nepohlavné rozmnožovanie počas embryonálneho vývinu. Oplodnené vajíčko sa rozdelí na viac častí (blastomér), kým sa uhniezdi v maternici. Z jedného vajíčka tak vznikne niekoľko jedincov, ktorí sú vždy rovnakého pohlavia a majú identickú DNA. Z jedného vajíčka tak môže vzniknúť 100 aj viac lariev (parazitické čeľade hmyzu Chalcididae, Braconidae a rad Strepsiptera). Polyembryonia sa vyskytuje aj u cicavcov (Mammalia). Je normálnym spôsobom rozmnožovania pásavcov (Dasypodidae), u ktorých z jedného vajíčka vzniká druhovo charakteristický počet 4 – 12 mláďat.

 

 

  • Jeho telo je pokryté pružným pancierom, ktorý sa skladá z pásov spojených jemnou kožou.
  • V prírode sú ohrozené hlavne lovom pre mäso a ich pancier, z ktorého domorodí Indiáni vyrábajú hudobný nástroj charango.
  • Vyskytuje sa v Južnej Amerike, v Argentíne, Bolívii, Čile a Paraguaji
  • Pásavec štetinový má výnimočnú schopnosť adaptácie, veľmi rýchlo sa prispôsobí novému prostrediu a je odolný voči stresu.
  • Je lovený pre chutné mäso a pancier, z ktorého sa vyrába hudobný nástroj zvaný charango.