Zima v zoo a vo voľnej prírode
Zimná za letnú
Nízke teploty hlboko pod bod mrazu zvieratá vyčerpávajú, zvieratá chované v Národnej zoo Bojnice majú v týchto mrazivých dňoch dostatok potravy a profesionálnu lekársku starostlivosť. V lete trávia orangutany, gibony či makaky veľa času vonku, vo vonkajšom výbehu, v zime majú obmedzenejší priestor na pohyb a zábavu. Ošetrovatelia im to kompenzujú rôznymi prvkami enrichmentu – pestrejším programom a aktivitami, ktoré obohacujú ich život. Kozorožcom kaukazským, jeleňom bieloústym, vlkom euroázijským, rysom ostrovidom karpatským a pandám červeným zima nevadí. Výbehy týchto zvierat verne imitujú ich prirodzené prostredie, nachádzajú sa v nich stromy, kry, koreňové vývraty, vyvýšeniny a balvany. Pred zimným obdobím u nich prebehne výmena letnej srsti za zimnú. Výmena srsti je rovnomerná a pri vypadávaní starej letnej srsti má zviera už vytvorenú novú zimnú srsť, ktorá ho dostatočne chráni.
Medvede v zoo nespia
Ako prispôsobenie sa nedostatku potravy a drsným klimatickým podmienkam počas zimy sa u medveďov hnedých vyvinula pozoruhodná fyziologická adaptácia. Je ňou obdobie hibernácie, ktoré môže trvať 5 až 7 mesiacov. Zimný spánok medveďa je prispôsobenie sa nedostatku potravy. Medvede chované v zoologických záhradách však majú dostatok potravy, preto sa na zimný spánok neukladajú. Vo vnútornej ubikácii majú podstielku, môžu sa kedykoľvek ukryť pred mrazom a snehom.
Zazimovanie
S blížiacou sa zimou musia ošetrovatelia myslieť najmä na komfort a bezpečie exotických druhov, ktoré pochádzajú z trópov, alebo subtrópov. Preto sú zazimované, teda presťahované z vonkajších voliér a výbehov do vykurovaných ubikácií. Vo vnútorných výbehoch budú do jari a ak to počasie dovolí, na prelome marca a apríla ich postupne začneme púšťať opäť do vonkajších expozícií. Zimné obdobie v zoo využívame na rekonštrukčné práce návštevníckej časti, zázemia, ale aj ubikácií a chovných zariadení.
Voľne žijúce zvieratá
Arktické zimy nemajú taký negatívny dosah na domácich miláčikov a zvieratá chované v ľudskej opatere. Horšie sú na tom zvieratá vo voľnej prírode. Pri vysokých nádielkach snehu trpí najviac zajačia a srnčia zver, ktorej príslušníci majú zamedzený prístup k potrave. Ťažšie kopytníky ako jelene a diviaky sa zabárajú do hlbokého snehu, čo im sťažuje pohyb pri hľadaní potravy a útek pred predátormi. V niektorých, hlavne vyššie položených lokalitách tak sa môžu nachádzať v snehu „nedobrovoľne uväznené“ zvieratá.
Adaptácia na zimu
V ročnom cykle života živočíchov v podmienkach mierneho a studeného pásma je zima najnepriaznivejším obdobím, a to tak z pohľadu klimatických, ako aj potravových pomerov. S nepriaznivými poveternostnými pomermi a nedostatkom potravy sa zvieratá vyrovnávajú svojským spôsobom. Počas fylogenetického vývoja sa cicavce vyzbrojili na nástrahy zimy špecifickými prostriedkami. Pred nástupom zimných dní sa im vymieňa redšia a kratšia letná srsť za zimnú srsť. Zimná srsť je hustejšia, tvrdšia a dlhšia, a preto má lepšie ochranné a termoizoláčné vlastnosti. Tvrdá srsť je zvyčajne dobre uzavretá, čím dochádza k lepšej termoizolačnej ochrane. Hrubšia štruktúra srsti sa takisto vyznačuje rýchlym odvádzaním vody z povrchu tela zvieraťa počas dažďa alebo snehu, čím voda nepreniká do podsady (spodnej vrstve srsti). Zimná srsť zvierat v prírodných pomeroch mierneho a studeného pásma ich chráni dostatočne pred nepriaznivými klimatickými podmienkami. Zimným podmienkam sa prispôsobili niektoré zvieratá nielen výmenou dlhšej a hustejšej srsti, ale aj zmenou jej sfarbenia. Napríklad u hranostaja čiernochvostého prebehne výmena letnej hnedastej srsti za zimnú snehobielu. Len na konci chvosta mu ostane tmavá srsť. Hranostaj sa tak stáva „neviditeľným“ pre svoju korisť ako aj predátorov.
Vtáky v prírode
U sov a dravcov, ktorí sa živiac cicavcami vysoká snehová prikrývka zamedzuje prístup k hlavnej potrave – drobným zemným cicavcom. Niektoré druhy ju síce vedia čiastočne kompenzovať lovom vtákov. Tento zvýšený predačný tlak na operence má však za následok pokles počtu najmä menších druhov spevavcov. Pre vtáky je zima veľmi náročným obdobím. Čím nižšie teploty, tým viac telesného tepla vtáky strácajú. V zime využívajú oveľa menej energie na let, ak tak len pre získanie potravy alebo únik do bezpečia. Sedávajú s našuchoreným perím, ktoré izoluje vtáka od chladom okolia a udržiava vytvorené teplo. Pri extrémne nízkych teplotách môžu vtáky počas letu zamrznúť.
Termoregulácia
Zvieratá sa ťažšie vyrovnávajú s obdobím chladu. Hoci sú živočíchy nášho pásma prispôsobené na zimy a proti chladu sú opatrené zimnou srsťou, arktické zimy môžu pre nich predstavovať problém. Šanca na prežitie jedincov, ktoré sú tvrdými zimnými podmienkami s pretrvávajúcim chladným počasím spojeným so snežením vyčerpané, sa výrazne znižuje. Arktické dni a noci, ktoré meteorológovia na našom území v nasledujúcom období predpokladajú majú pre voľne žijúce zvieratá často fatálne následky a môžu spôsobiť nielen rôzne ochorenia, ale aj podchladenie organizmu , omrznutie ušníc či chvosta a niekedy aj smrť. Počas arktických zím sa u zvierat výrazne zvyšuje výdaj telesnej teploty a tým aj spotreba zásobných látok. Ak je akékoľvek zviera vystavené chladu, automaticky dochádza k termoregulácii, teda k potrebe tvorby tepla a následne aj spotrebe jeho energetických zásob. V prípade, že sú nízke teploty spojené so súvislou a hrubou vrstvou snehovej pokrývky, prichádza pre zvieratá obdobie hladu, zapríčinené nedostatkom potravy. v takýchto prípadoch zvieratá fungujú v akomsi “úspornom režime”. Tým si redukujú svoj energetický výdaj. Sú to práve na jeseň vytvorené tukové zásoby, ktoré predstavujú rýchlo mobilizovateľnú zásobu energie, potrebnej k udržaniu termoregulácie. Hladom a zimou fyzicky zoslabené zvieratá sú náchylnejšie na vírusové, či zápalové ochorenia, prípadne sa stávajú ľahkou korisťou dravých vtákov a šeliem.
Mnoho krát sa stáva, že nepriaznivé snehové pomery nútia voľne žijúcu zver stiahnuť sa z lesov a vyšších polôh do údolí a do blízkosti ľudských obydlí. Častým javom zimou ťažko skúšanej zveri je dočasná strata plachosti. Ich znížená plachosť však nesúvisí s chorobou, ale s vyhladovaním a fyzickým vyčerpaním.
