Dnes takmer nikde v Európe nechovaný druh, vzácnosť a unikátny zástupca stepí centrálnej Ázie, žil kedysi aj v našej zoo. Dokonca sa tu i raz rozmnožil. Dozaista sa tu choval preto, že v minulej dobe boli iné vzťahy s bývalým Sovietskym zväzom. V rámci družobných stykov sme tak získali zvieratá, ktoré sú dnes nepredstaviteľne ťažko zohnateľné a chovateľsky aj dosť náročné. Aj keď sú archívne záznamy neúplné a v starších obdobiach sú nezdokladované medzery, môžeme skonštatovať, že chov sajgy tatárskej (Saiga tatarica), vzácneho stredoázijského stepného kopytníka, prebiehal u nás v dvoch historických etapách. Napriek autorovmu úsiliu sa doteraz nepodarilo objaviť žiaden fotografický doklad, s výnimkou snímky ošetrovateľky Kataríny Teslíkovej.

Prvá etapa (60. roky)

Prvá etapa chovu je v archíve zoo veľmi slabo zdokumentovaná. Čo sa podarilo zistiť, je fakt, že sajga tatárska bola do zoo dovezená 26.2.1964, kedy sme doviezli 1.2 sajgy tatárske zo ZSSR cez Koospol Praha. Dňa 15.4. toho istého roku pribudla ešte jedna sajga cez ZOO Bratislava. Podľa pamätníkov zoo a medzier v záznamoch tu žili najskôr len krátko.

Druhá etapa (1985-89)

Táto historická etapa chovu sajgy je u nás zdokumentovaná dobre, podkladom pre zhrnutie chovu sú precízne zápisy ošetrovateľky Kataríny Teslíkovej. K dovozu prvého jedinca (samca) došlo 15.5. v roku 1985, v roku 1986 (2. februára) pribudli dve samice – jedna pochádzala z Tierparku Berlin a druhá bola odkúpená cez holandského obchodníka Brinka. Jedna zo samíc mala po príchode zlomenú nohu, čo sa náležite reklamovalo. Samice od začiatku veľmi zle prijímali potravu a celkovo neboli v dobrom stave. Jedna z nich uhynula už 1. apríla a o deň na to i samec dovezený v minulom roku. Zoo doplnila stav od toho istého obchodníka v roku 1986 (25.10.) – novým samcom z Francúzska, ktorý prišiel v rámci reklamácie. Novozložený pár žil harmonicky a úspešne prezimoval. Dňa 19. mája 1987 došlo k narodeniu historického mláďaťa – samičky. Bohužiaľ, samec krátko na to náhle uhynul (21.6) na zápal tráviacich orgánov. Dobre sa nevodilo ani mladej samičke, ktorá nečakane uhynula 6. augusta. Osamelá samica žila v zoo ešte ďalší rok a pol, no sprevádzali ju zdravotné problémy. Žila až do 1. júla 1989, kedy došlo k nešťastnej udalosti – susedné kulany v noci vyvalili bránku a ona bola na druhé ráno nájdená zabitá. Počet jedincov v zoo nebol nikdy vyšší ako 3. Celkovo sme chovali v oboch historických etapách dohromady 9 rôznych jedincov sajgy. Chov sa od počiatkov potýkal so zdravotnými problémami. Niet sa čo diviť, veď chov tohto druhu v podmienkach zoo je nesmierne obtiažny a aj preto dnes v európskych zoo žiadne sajgy už nenájdeme.Týmto sa chov tejto unikátnej stredoázijskej antilopy v našej zoo skončil.

Poznáte sajgu?

Sajga stepná žije v piatich oddelených populáciách v strednej Ázii, od západného pobrežia Kaspického mora smerom na východ cez Ruskú federáciu, Kazachstan a Uzbekistan (poddruh sajga tatárska) až po západné Mongolsko (poddruh sajga mongolská). V súčasnosti má status kriticky ohrozeného druhu. Žije vo veľkých stádach, sezónne migruje a bohužiaľ je častým objektom pytliakov. Jej zvláštnosťou je častý výskyt dvojčiat. Zvyčajne sa dožije len 4 roky, výnimočne viac, najviac 12 rokov. U samcov sú vyvinuté rohy v tvare lýry dosahujúce dĺžku 20 – 26 cm, sú voskovité a jantárovo sfarbené. Mladé samce majú špičky rohov čierne. Hustú a vlnitú srsť má zhora žltohnedú až škoricovú a v lete naspodku bielu. V zime sajga presrstí a je celá biela. Váhu nesú dva prsty na každej nohe. Nos je výrazný, akoby napuchnutý. Nachádzajú sa v ňom jemne ohnuté kosti, mukózne membrány a chĺpky. Oči sú veľké, no nezabezpečujú dobrý zrak. Najjednoduchšie sa pohlavia odlíšia tým, že samec má rohy a samica nie (pozri obal). V období párenia sa samcovi vytvorí na krku tmavý golier a jeho nos je ešte opuchnutejší.

Najbližšími príbuznými sajgy sú trpasličie antilopy a gazely, ku ktorým patrí napríklad gazela Thomsonova (Gazella thomsonii) žijúca v Afrike. K ďalším patrí saola (Pseudoryx nghetinhensis) žijúca vo Vietname, ktorá bola objavená len v roku 1992. Tento odolný malý bylinožravec dokáže napriek svojmu vzhľadu uniknúť aj takým predátorom, ako sú vlky. Okrem toho pôsobivo migruje naprieč nemilosrdným terénom. Sajga však nedokáže uniknúť pred ľuďmi, preto je v súčasnosti ohrozená. Dôvodom je lov pre samčie rohy a vytrvalé rozširovanie poľnohospodárstva. Sajgy sa potulujú polopúšťami, pustými stepami a trávnatými planinami strednej Ázie.

Väčšinu roka žijú v malých stádach do 40 jedincov. Pri hľadaní potravy sa cez deň neustále pohybujú. Počas snehových búrok sa schúlia v priehlbinách alebo húštinách, no najkrutejšie počasie prinúti niektoré stáda presúvať sa za lepšími podmienkami. Pri takýchto migráciách môžu denne prejsť až 120 km. Pohybujú sa veľkou rýchlosťou, často až 80 km/h. Počas behu drží sajga hlavu sklonenú. Dobre vyvinutý nos dokáže filtrovať kúdoly prachu, ktoré pri behu rozvíri. V zime prebieha párenie alebo ruja a zvieratá vytvárajú skupiny so zmiešaným pohlavím. Samce začnú zo svojich žliaz na tvári vylučovať silný zápach. Stanú sa viac teritoriálne a každý sa snaží zhromaždiť okolo seba za účelom párenia niekedy až 15 samíc. Samce medzi sebou zvádzajú krutý boj a tlčú do seba rohami.Toto súperenie si však vyžiada veľkú cenu. Do konca ruje zahynie 85 až 95 percent samcov na vyčerpanie, alebo podľahnú zraneniam, chladu či vlkom. Na jar migrujú samce, ktoré prežili, na sever k letným pastvinám, zatiaľ čo samice zostávajú na mieste. Väčšina samíc vrhne mláďa v rozmedzí desiatich dní spolu s ostatnými a vytvoria tak v stepi obrovskú „škôlku“. Novonarodené mláďa sajgy dokáže človeku utiecť už po dvoch dňoch, no zvyčajne prvé tri dni len leží, aby nabralo silu. Po štyroch dňoch od narodenia sa začína pásť. Keď sú mláďatá schopné nasledovať matku, začína sa migrácia.

Počas svojich potuliek spása sajga veľké množstvo nízkej trávy, bylín a krov. Požiera viac ako 150 druhov rastlín vrátane takých, ktoré sú pre domáce zvieratá jedovaté. Sajga rada pije a v lete potrebuje vodu až dvakrát za deň. Najmä v suchých mesiacoch sa teda často pohybuje v blízkosti riek. V zime vyhľadáva oblasti s najtenšou snehovou pokrývkou, aby si spod nej mohla vyhrabať potravu. Ak je to nutné, dokáže prežiť aj požieraním vetvičiek a suchých listov.

Za posledných 150 rokov počty sajgy stepnej výrazne poklesli. V 19. storočí sa v Rusku zabíjali pre mäso. V 20. storočí sa zasa ukrajinské stepi rozorali kvôli pestovaniu pšenice. V súčasnosti sa už sajgy na Ukrajine nevyskytujú a aj v iných oblastiach boli stepi z veľkej časti rozorané alebo oplotené. V 90. rokoch 20. storočia podporil WWF (Svetový fond na ochranu prírody) využívanie rohov sajgy v tradičnej ázijskej medicíne namiesto rohov nosorožca, čo malo katastrofálne následky. Do roku 2001, teda za desať rokov, poklesla populácia sajgy o 80 percent.

Samice sajgy tatárskej v zimnej srsti v ZOO Kolín nad Rýnom v Nemecku – jedného z posledných európskych chovateľov (foto: P. Lupták, 2002). Zatiaľ jediná dochovaná snímka sajgy tatárskej v ZOO Bojnice (1986). Foto: K. Teslíková.

RNDr. Peter Lupták