Obdobie: 01.09.2001 – 01.09.2002

Po úspešnej kampani Bushmeat vyhlásila Európska asociácia zoologických záhrad a akvárií ďalšiu kampaň, tentokrát venovanú atlantickým dažďovým lesom v Brazílii.Svetová únia na ochranu prírody uvádza vo svojom dokumente „Caring of Earth“ (IUCN, 1990), že na posilnenie ochranárskeho úsilia je nevyhnutne potrebné a stále rastie dôležitosť koordinovaných chovných programov v starostlivosti človeka. Zámerne píšem v starostlivosti človeka a nie v zajatí, pretože dnes je v tom podľa profesora Zdenka Veselovského a mnohých ďalších, podstatný významový rozdiel. Z toho následne plynie dôležitosť interaktívneho manažmentu prírodných (divých) a kaptívnych (zoo) populácií. Rovnaké stanovisko podpore in situ projektov zo strany zoologických záhrad nájdeme aj v dokumente „The World Zoo Conservation Strategy“ (IUZDG, 1993). Mnohé európske zoo nielen chovajú signifikantné záložné populácie ohrozených druhov, ale aj aktívne zbierajú fondy na ochranárske iniciatívy priamo v oblastiach ich výskytu. Pozornosť tejto kampane sa sústreďuje na tri druhy malých pazúrikatých opičiek z príbuzenstva tamarínov – levíkov (Leontopithecus).

MATA ATLANTICA

Prečo sa vyhlásila kampaň práve pre túto oblasť? Atlantický dažďový les (Mata Atlantica) patrí medzi „top five“ – prvých päť – z 25 najohrozenejších „horúcich miest“ biodiverzity na svete. Atlantický dažďový les je celkom odlišný od známejšieho amazonského dažďového lesa. Do dnešných dní sa zachovalo iba 7,5 % pôvodnej rozlohy týchto lesov. Dnes je v programoch EEP a ESB riadený chov celkovo ôsmych globálne ohrozených a endemických druhov atlantických lesov. Slúžia aj ako charizmatické vlajkové druhy – „flagships“ – tejto kampane. Patria k nim: levík zlatý (Leontopithecus rosalia), levík zlatohlavý (Leontopithecus chrysomelas), levík čierny (Leontopithecus chrysopygus), malpa žltoprsá (Cebus xanthosternos), hoko červenozobý (Crax blumenbachii), amazoňan červenochvostý (Amazona brasiliensis) a amazoňan nádherný (Amazona pretrei). V EAZA zoologických záhradách sa chová ďalších vyše 70 druhov oblasti (napr. pes pralesný, ocelot stromový, tapír juhoamerický, inia amazonská, tukan veľký). Najmenej 6 druhov je v priamom prepojení s in situ ochranárskymi projektami a ex situ chovnými programami v zoo. Cieľom kampane je aj zhromaždenie finančných zdrojov pre brazílsku nadáciu LTBF. Levíky sa stali v Brazílii a na mnohých miestach sveta symbolmi unikátnej fauny Mata Atlantica. Okrem toho sú programy na záchranu levíkov typickými ukážkami ako sa pôvodne druhovo orientované projekty menia na ekosystémové programy so silným socioekonomickým pozadím. Programy pre levíky ukážkovo reprezentujú model ako zoologické záhrady zmysluplne spolupracujú v in situ ochrane druhov i habitatov. Odborným riadením divej a zoo-populácie sa zaoberá medzinárodná komisia pre ochranu a manažment levíkov (ICCM) a brazílska vládna environmentálna agentúra IBAMA. S určitosťou možno vyhlásiť, že práve levíky sú ako vlajkové druhy najznámejšími ukážkami príspevku zoologických záhrad v in situ projektoch, predovšetkým chovom v starostlivosti človeka a reštitúcii resp. reintrodukcii.

KAMPAŃ NA SLOVENSKU

V rámci možností slovenských zoologických záhrad sa aj u nás uskutoční spomínaná kampaň. Hlavnou alternatívou našich zoo je využiť potenciál ľudí, ktorí navštívia v tejto sezóne zoologické záhrady. Prostredníctvom informačných posterov a panelov sa naša verejnosť bude môcť oboznámiť s celou kampaňou a základnými informáciami o ochrane jednotlivých druhov. Rovnako ako aj v priebehu kampane „Bushmeat“, aj tento rok je možné podporiť túto iniciatívu podpísaním petície. Bojnická zoologická záhrada sa tento rok plánuje zapojiť do európskeho chovného programu (EEP) levíkov zlatých, zatiaľ ako čakateľ. Týmto sa aj u nás začne priama spolupráca na záchrane unikátnych druhov brazílskej Mata Atlantica. Samotné získanie týchto zvierat je komplikovaná a časovo náročná záležitosť. Najprv je potrebné podať žiadosť o pridelenie levíkov, potom nasleduje veľmi prísna analýza medzinárodnou komisiou zloženou z popredných odborníkov na ochranu a riadenie tejto skupiny primátov. Až potom, po úspešnom zhodnotení prihlášky, je celá záležitosť postúpená brazílskej nadácii, resp. brazílskej vláde. Tá v konečnom dôsledku, niekedy po dosť dlhom čase (aj 3 roky), rozhodne o pridelení či nepridelení zvierat. Pre začínajúcu inštitúciu, akou je aj bojnická zoo, je povinnosťou začať s chovom nerozmnožujúcich sa zvierat (tj. dvoch samcov, samíc alebo súrodencov) a až potom, po 3 rokoch, po preukázaní dobrých chovateľských výsledkov, je možné žiadať o pridelenie chovného (chovných) jedinca (-ov). Ako je vidieť celá táto procedúra vyžaduje niekoľko rokov a vytvorenie vyhovujúcich podmienok na chov je samozrejmosťou. Budeme považovať za úspech, ak sa aj v bojnickej zoo začne v blízkej budúcnosti s chovom týchto ohrozených druhov. Iné zoologické záhrady, myslím tým tie, čo majú väčšie finančné možnosti a napríklad aj osobitnú podporu na rozvoj zo strany štátu, sa podieľajú na in situ projektoch aj inými spôsobmi. K nim patrí priame poskytovanie dotácií do ochranárskych projektov, adopcia skupín levíkov v rezerváciách alebo koridorov medzi lesnými fragmentmi a rezerváciami, adopcia terénnych pracovníkov (zabezpečia štipendium), darovanie technického vybavenia a prístrojov, konzultačná činnosť alebo výmena ošetrovateľov s brazílskymi zoo.

ZLATÁ OPIČKA

Celá história záchrany levíkov začala v roku 1991, kedy svetoznámy popularizátor zoo a zakladateľ Jersey Wildlife Conservation Trust, Gerald Durell, oslovil listom medzinárodnú komisiu chovateľov levíkov. Tak vznikol The Lion Tamarins of Brazil Fund (LTBF), ktorého cieľom bola in situ záchrana opičiek rodu Leontopithecus. V celosvetovom meradle najznámejšia inštitúcia a nesmierne úspešná v reštitúcii levíkov zlatých je Národná zoo vo Washingtone, D. C. v USA. Počas mojich viacerých návštev tejto zoo som pozoroval voľne vypustené páry levíkov zlatých (Leontopithecus rosalia) v lesnom zákutí zoo. Výhodou amerických zoo je aj to, že majú obrovskú členskú základňu priateľov a dobrovoľných pomocníkov zoo. Vo washingtonskej zoo ich je 600. Títo dobrovoľní asistenti, prevažne v dôchodkovom veku, usilovne sledujú a zapisujú každučkú drobnosť týkajúcu sa správania voľne vypustených levíkov. Pred prípadným únikom sú zabezpečené malými vysielačkami. Cieľom tejto „prípravky“ je otestovať dané jedince, preveriť ich životaschopnosť, vitalitu a predpoklady pre vypustenie do prírody. Oslovil som jednu takúto voluntérku. Dozvedel som sa, že ich práce má pod palcom a odborne ich usmerňuje tím dr. Devry Kleimanovej. So stopkami v rukách, ako každý správny etológ, práve sledovala pohybové aktivity. Aby ich čo najdôkladnejšie pripravili, ukrývajú im potravu na rôzne miesta. V prírode im nikto nebude jedlo servírovať a preto sa ho musia naučiť hľadať. Po tejto príprave nasleduje presun do Brazílie, do rezervácie Poco das Antas. Tu sú naďalej telemetricky sledované medzinárodným tímom odborníkov.

OCHRANÁRI V BRAZÍLII

Claudio Padua je sympatický Brazílčan vo veku okolo 45 rokov, s bradou tak trocha štúrovského typu. Veľmi pozorne som si vypočul jeho referát na nedávnej pražskej konferencii EAZA. Jeho tvár sa objavila aj na našich televíznyh obrazovkách. Pracuje v Inštitúte ekologického výskumu v Sao Paolo a je medzinárodným koordinátorom pre riadenie chovu levíka čierneho (Leontopithecus chrysopygus). Táto malá opička je kriticky ohrozeným druhom s celkovým počtom 1000 jedincov prežívajúcich vo voľnej prírode. V starostlivosti človeka žilo v roku 2000 celkovo 112 levíkov čiernych. Claudio Padua vedie medzinárodne dobre spropagovaný projekt, ktorý je sústredený na záchranu malých izolovaných populácií tohto menej známeho druhu levíka. Hlavným cieľom pri manažovaní populácie v zoo je stabilizovať počet, udržať genetickú variabilitu na úrovni okolo 95% po dobu 100 rokov. Počet jedincov v zoo na dosiahnutie týchto cieľov bol stanovený na 150 exemplárov s importom 4-5 levíkov každých 5 rokov. Dôležitou podmienkou je neustála obmena jedincov medzi všetkými subpopuláciami. Claudio sa pridŕža dvoch stratégií: reintrodukcie resp. reštitúcie, translokácie a kontrolovaniu šírenia. Zaujímavým riešením je zavádzanie zmiešaných skupín, tj. zložených z jedincov narodených v prírode a v starostlivosti človeka. Celý projekt sa realizuje v štátnom parku Morro de Diabo. Skúšajú sa aj neobvyklé metódy, napríklad prenášanie samíc na dočasný pobyt s nepríbuznou skupinou alebo inseminačné techniky. Najúčinnejšou cestou sa javí vytváranie lesných koridorov, ktoré spájajú jednotlivé izolované zvyšky lesov. Náklady na vybudovanie 1 ha koridoru dosahujú asi 750 dolárov.

POSLEDNE OBJAVENÝ

Levík čiernotváry (Leontopithecus caissara) bol spomedzi všetkých levíkov objavený najneskôr. Roku 1990 sa to podarilo Marii Lucii Lorini a Vanesse Guere Persson na ostrove Superagui v juhovýchodnej Brazílii. Celý areál rozšírenia tohto druhu pokrýva iba 300 km2 – tj. ostrov Superagui a priľahlé lesy štátov Paraná a Sao Paolo. Vedecké meno dostal podľa prívetivých Indiánov kmeňa Kaisarov, ktorí ochotne obom výskumníčkam pri prácach pomáhali. Populácia levíkov čiernotvárych bola odhadnutá na 260 jedincov. Žijú v 52 skupinách. Dosiaľ tento druh nechovala žiadna zoologická záhrada. V súčasnej dobe prebiehajú pilotné štúdie druhu a zväčšila sa plocha národného parku Superagui.

NAJBEŽNEJŠÍ LEVÍK

Levík zlatohlavý (Leontopithecus chrysomelas) má v porovnaní s predchádzajúcimi druhmi levíkov podstatne väčší areál (19,462 km2) ležiaci na severovýchode štátu Bahia a čiastočne aj v štáte Minas Gerais. Populácia je početnejšia, odhaduje sa na 6000 až 15000 jedincov. Na rozdiel od predošlých druhov obýva väčšinu pôvodného územia výskytu, len jediná populácia žije v chránenom území (Biologická rezervácia Una), kde žije 460 levíkov zlatohlavých. Ostatné subpopulácie sú menšie a vyskytujú sa v nechránených oblastiach. V rezervácii Una prebiehajú stále výskumy biológie druhu. Počet levíkov v starostlivosti človeka je okolo 600 jedincov s genetickou diverzitou 90%. Je to najlepšie preštudovaný druh skupiny.