Mnohí ľudia tak milujú zvieratá, že chcú ich držať v láskyplnom zajatí v domácich podmienkach, pozorovať, spoznávať a dotýkať sa ich. A pritom im nevedomky ubližujú.

Kým chov psov, mačiek, akváriových rýb, morčiat a škrečkov  v minulosti zažíval veľký boom, dnes sa do popredia dostáva chov plazov, slimákov, pavúkov a rôznych druhov hmyzu. Túžbu po exotickom domácom miláčikovi často krát prinesie zvieraťu rôzne ochorenia, stres a úmrtie  a chovateľovi mnohé starosti okolo zabezpečenia jeho chovu. Nie každé zviera je možné chovať v domácich podmienkach a nie každé sa môže stať domácim miláčikom. Za domáce zvieratá sa považujú tie živočíchy, ktoré sú držané v človekom zabezpečených podmienkach počas väčšieho počtu generácií. Mnohé z nich existujú viac ako 10 000 rokov, najstaršími domestifikovanými zvieratami sú mačky, psy, ovce a kozy. Počas tisícov rokov ich človek cieľavedome pretváral za účelom poskytovania určitých úžitkov (mlieko, mäso), alebo ako pracovnú silu (somár, krava, kôň) a pre ochranu zásob potravín (mačka), respektíve majetku či vlastnej bezpečnosti (pes).

Bez rozmyslu

Mnohí ľudia si zaobstarajú zviera aj napriek tomu, že o ňom nemajú vedomosti a s jeho chovom žiadne skúsenosti. Na škodu zvieraťa, ktoré trpí a po čase uhynie. Preto je potrebné informovať sa a oboznámiť sa s tým, či spolužitie človeka a zvieraťa, po ktorom túžite bude v absolútnom súlade. Niektorým zvieratám kontakt s majiteľom absolútne nechýba a pri dotykoch chovateľa trpia stresom. Tak ako im môžu ublížiť nedostatkom starostlivosti, môžu im ublížiť aj jej nadbytkom, napríklad vysokými kŕmnymi dávkami, nevhodnou stravou, predávkovaním vitamínmi alebo častým rosením.

 Primerané podmienky

 Zvieratá majú rozdielne nároky na stravu, požiadavky na priestor či klimatické podmienky. Málokto si uvedomuje, že aj u zvierat sa môžu vyskytovať potravinové alergie sprevádzané škrabaním sa, vypadávaním srsti či peria, hnačkami a iné zdravotné ťažkosti spojené so stravou. Kvalita stravy výrazne ovplyvňuje ich vzhľad, celkový zdravotný stav zvierat ale aj dĺžku ich života. Preto je dôležité, aby pre doma chované zvieratá chovateľ kŕmil vhodnou stravou (tiež ju vhodne skladoval) a aj priestorovo vytvoril primerané podmienky na zachovanie ich fyziologických funkcií a zaistil ich biologické potreby tak, aby nedochádzalo k bolesti, utrpeniu alebo poškodeniu ich zdravia. A to je nie vždy možné. Všetky zariadenia a materiály v ktorých žijú zvieratá, alebo tvoria ohraničenie priestoru, či  inak  s nimi zvieratá prichádzajú do styku, sa musia dať čistiť, dezinfikovať a udržiavať v čistom a hygienicky nezávadnom stave. Mnohé druhy si vyžadujú špecifickú vlhkosť, teplotu, izoláciu, klimatizáciu, kúrenie, cirkuláciu vzduchu a vetranie, ktoré zaručujú, aby sa vytvorili podmienky ktoré nie sú pre nich škodlivé. Zvieratá chované v uzavretých priestoroch nesmú byť umiestnené v nepretržitej tme alebo bez primeranej doby oddychu od umelého osvetlenia. Často krát dostupné prirodzené svetlo je nedostatočné a nevyhovuje fyziologickým alebo etologickým potrebám chovaných zvierat.

Problém s veľkosťou

Každý živočích musí mať v dostatočnom množstve k dispozícii plnohodnotnú výživu primeranú jeho druhu a veku, pre udržanie jeho dobrého zdravotného stavu a na uspokojenie jeho nutričných potrieb. Tiež umožnený stály prístup k vhodnému vodnému zdroju podľa jeho fyziologických potrieb. A samozrejme zabezpečenú dennú kontrolu, najmä výživného stavu, telesnej kondície, prejavov zmien zdravotného stavu, pohybu, správania, celkového stavu povrchu tela, vzhľadu srsti, peria, kože, očí, uší a končatín vrátane kopýt, paznechtov, ratíc a pazúrov a prítomnosti ektoparazitov. Tiež je dôležité, aby mal umožnenú voľnosť pohybu so zreteľom na jeho druh a v súlade s uznávanými skúsenosťami a súčasným vedeckým poznaním. Chovateľ musí počítať s tým, že napríklad niektoré druhy plazov (krokodíl, pytón, veľhad) sa dožívajú desiatkov rokov, dorastú do niekoľkých metrov a môžu vážiť desiatky kíl, preto rozhodne nepatria do rúk začiatočníkom. Veľké druhy plazov sú však náročné na priestor. Vyžadujú si vodu, preto potrebujú paludárium s bazénom, do ktorého sa môžu celé potopiť. Ich chov je náročný a po čase chovateľ od neho odstúpi, predáva zvieratá cez inzerciu, alebo v lepšom prípade ponúka zoologickým záhradám, veterinárnym školám, či iným inštitúciám.

Milé šelmičky

 Niektoré živočíšne druhy majú také špecifické nároky na stravu či priestor, že ich chov v domácich podmienkach je nemožný, v lepšom prípade neúnosne náročný, pretože nie je dostatočne možné zabezpečiť ich fyziologické a etologické potreby. Zvieratá sa po čase stávajú apatickými, trpia stresom, neprijímajú potravu, vykazujú mnohé psychické i zdravotné problémy a prejavujú sa u nich poruchy správania, napríklad repetitívne správanie. Pri chove niektorých druhov, napríklad surikát vlnkavých (Suricata suricatta) nie je možné simulovať ich prirodzené prostredie, vytvorenie dostatočne veľkého priestoru, Navyše sú to koloniálne živočíchy, žijú v skupinách s pevnou hierarchiou. Chovom jedného jedinca by mu chovateľ spôsoboval stres, chýbali by mu totiž stimuly a spoločnosť vlastného druhu, ktorá môže mať za následok aj smrť zvieraťa.

Ľudia často túžia chovať opice, primáty alebo šelmy. Z médií sa potom dozvedáme o prípadoch napadnutí chovateľoch, z ktorých tie šťastnejšie končia len zranením. Chov niektorých druhov zvierat je náročný tak chovateľsky ako aj časovo a finančne. Po čase sa mnohí chovatelia pokúšajú zvierat zbaviť, buď predajom na bazároch, ponúkaním ich do opatery zoologickým záhradám a iným chovným zariadeniam. V najhoršom prípade končia niektoré vo voľnej prírode, kde buď neprežijú zimu, alebo sa stávajú hrozbou pre naše pôvodné druhy.

Jaroslav Slašťan