Vodárka jeleňovitá
Vlk eurázijský
Dodnes je spájaný s rozmanitými neopodstatnenými mýtami a výmyslami, ktoré spôsobili, že v mnohých častiach jeho areálu výskytu je človekom vytláčaný alebo už bol vyhubený (západná a severná Európa). V mysliach väčšiny verejnosti tieto schématizmy stále pretrvávajú. Obýva skoro celú severnú pologuľu, na tomto obrovskom území vytvára viacero poddruhov rôznej veľkosti a farebných rázov. Normálny (zdravý) jedinec vlka je mimoriadne plaché a inteligentné zviera, vyniká svojou vytrvalosťou a odolnosťou.
Svoju korisť loví prenasledovaním, pri čom využíva vynikajúci čuch, zrak, beh a spoluprácu jednotlivých členov svorky. Z divo žijúcich zvierat je jeho častou korisťou jelenia zver a to hlavne slabšie jedince. Trvalý tlak vlka jeleniu populáciu ozdravuje. Človeku a jeho sídlam sa vyhýba, no keďže si vyberá čo najprístupnejšiu korisť, ľahko sa ňou stávajú ovce (prípadne iné domáce zvieratá). Naše jedince sú nominátneho poddruhu vlka eurázijského (Canis lupus lupus).
Ťava dvojhrbá
Ťava dvojhrbá reprezentuje spolu s ťavou jednohrbou a lamami čeľaď ťavovitých kopytníkov. V prírode je ťava dvojhrbá na pokraji vyhynutia. Posledné voľne žijúce populácie prežívajú v počte niekoľko stoviek jedincov v púšti Gobi na juhozápade Mongolska. Pre mimoriadne schopnosti prekonávať veľké vzdialenosti v ťažkých podmienkach púští sa stala domácim zvieraťom. Zdomácnených tiav sa naopak chová na svete viac ako 1,5 milióna.
Ťava je mimoriadne nenáročná, uspokojí sa s výživne veľmi chudobným krmivom a v hospodárení s vodou je mimoriadne efektívna. Hrby slúžia na vytváranie tukových zásob – zdroja metabolickej vody. Vžitý mýtus o tom, že ťava nosí v hrboch zásoby vody je preto nepravdivý. Dospelé jedince dosahujú výšku v kohútiku 1,8 až 2 m a hmotnosť 500 až 700 kg. Žijú jednotlivo alebo v pároch, najčastejšie v malých skupinkách 4-6 jedincov. V potrave tiav prevažuje trávnatá a listová zložka. Samica rodí po gravidite, ktorá trvá vyše roka, jedno mláďa. Samice pohlavne dospievajú vo veku 3-4 rokov, samce v 5-6 rokoch. Do našej zoo prišli prvé ťavy dvojhrbé už v roku 1958, a v istom roku sa tu narodilo historicky prvé mláďa. V minulosti sme chovali aj ťavu jednohrbú (Camelus dromedarius).
Tamarín pinčí
Tamarín červenobruchý
Tamarín červenobruchý patrí medzi juhoamerické pazúrikaté opice a je jedným zo 17 druhov tamarínov rodu Saguinus. Vyskytuje sa v amazonskej časti Brazílie, v úzkom pruhu medzi riekami Madeira a Purús a južne od rieky Solimoes v štátoch Amazonas a Acre. Typickým znakom druhu sú bielo obrúbené pery a biely nos, červenohnedé brucho a spodná strana nôh, čiernohnedý až sivohnedý chrbát. Na svojom areáli výskytu vytvára dva oddelené poddruhy – S.l.labiatus a S.l.thomasi. Prvý poddruh má červenkastú hruď až pod krk a biely trojuholníkový pás srsti na temene má výraznejší. Tento tamarín obýva dažďové lesy v skupinách od 2 do 13 jedincov. V skupine žije jedna rozmnožujúca sa samica, niekoľko dospelých samcov a ich potomkovia. Jedna rodinka môže žiť na 35 ha lesa.
Tamaríny červenobruché sa živia predovšetkým ovocím, hmyzom, kvetmi, rastlinnými šťavami a nektárom kvetov, príležitostne si pochutia na vajciach alebo mláďatách vtákov. Gravidita trvá asi 145 dní, samica porodí obyčajne dvojčatá, vzácne trojčatá. V rodinke môže žiť niekoľko generácií spolu. Vo voľnej prírode sa často združujú s tamarínmi sedlovými (Saguinus fuscicollis), s ktorými spoločne podnikajú výpravy po pralese za potravou. Podobne ako u iných tamarínov aj u tohto druhu sa na výchove mláďat podieľa samec. Dožíva sa asi 10 rokov, pohlavne dospieva vo veku 20 mesiacov. Nepatrí medzi bezprostredne ohrozené druhy. V európskych zoo sa preň vedie plemenná kniha ESB v Zoo Magdeburg v Nemecku. Naša zoo chová tento druh na Slovensku ako jediná od roku 2005. Samec pochádza z českej Zoo Ústí nad Labem a samica je zo Zoo Budapešť.