máj 29, 2020
Rys je najväčšou mačkovitou šelmou Európy. Vyskytuje sa na niektorých izolovaných územiach v strednej a severovýchodnej Európe a v malej časti severnej Ázie. Na niektorých miestach je dnes vzácny a hrozí mu vyhubenie. Poddruh chovaný v našej zoo je známy predovšetkým z karpatských hôr. Vyznačuje sa svetložltou až červenkastožltou srsťou s výraznými tmavohnedými škvrnami a pozdĺžnym pásom na chrbte. Má pomerne malú okrúhlu hlavu so špicato zakončenými ušnicami. Dorastá do dĺžky 80-100 cm a hmotnosti do 25 kg. Jeho prirodzeným prostredím sú husté zmiešané alebo ihličnaté lesy, kde loví predovšetkým cicavce do veľkosti srnca a rôzne druhy vtákov. Žije samotársky a skryto.
Pri hľadaní potravy dokáže rys za jedinu noc prejsť desiatky kilometrov. Revír dospelého rysa môže mať až 30 km². Obdobie rozmnožovania pripadá na február až marec. Po gravidite 65-74 dní samica rodí najčastejšie dve mláďatá. Stav populácie rysa na Slovensku nie je presne známy, odhaduje sa na okolo 300 jedincov. V našej zoo sa podaril prvý odchov rysa ostrovida v strednej Európe v r. 1962. Dodnes sa podarilo odchovať 75 mláďat. Naše rysy boli využité pri reintrodukcii do lesov v susedných Čechách alebo aj vo Francúzsku. V posledných rokoch sa venujeme rehabilitácii a prípadnému navracaniu rysov do prírody.
máj 29, 2020
Momentálne tento druh nechováme.
máj 29, 2020
Paovca hrivnatá je severoafrický kopytník zo skalnatých horských oblastí Sahary. Domorodí obyvatelia severnej Afriky známi ako Berberi ju nazývajú „Aoudad“. Na prvý pohľad pripomína skôr kozu, ale posledné výskumy naznačujú väčšiu príbuznosť s ovcami. Už jej vedecký názov napovedá, že ako zástupca podčeľade Caprinae je z viacerých aspektov podobná obom typom týchto kopytníkov. V preklade grécke slovo „ammos“ znamená piesok a „tragos“ je koza. Druhové pomenovanie bolo odvodené od domorodého označenia pre ovce „lerwee“. Paovca je dokonale prispôsobená prežiť v suchom skalnatom prostredí. Vyznačuje sa prevažne pieskovo hnedým sfarbením a mierne predĺženou hlavou s mohutnými rohmi. Unikátnym znakom je na spodnej časti tela prítomnosť vskutku impozantnej hrivy, ktorá siaha od krku až po predné končatiny. U niektorých statných samcov je v celej dĺžke tak mohutná, že sa často dotýka zeme. Dospelé samce môžu vážiť do 140 kg, menšie samice obvykle 40-50 kg. Pomerne hladké rohy sú zatočené dozadu a do strán, samce ich majú väčšie a hrubšie, často s dĺžkou nad 50 cm. Paovca hrivnatá bola v minulosti široko rozšírená na mnohých horských lokalitách naprieč celou Saharou a na severe Afriky. Zrealizovaných bolo aj viacero úspešných introdukcii, najmä do niektorých štátov na juhozápade USA a v juhovýchodnom Španielsku.
V niektorých prípadoch to ale spôsobilo viac škody ako úžitku – na kanárskom ostrove La Palma a rovnako tak na havajskom ostrove Niihau paovce spásaním ohrozujú pôvodnú endemickú vegetáciu. V súčasnosti je paovca v pôvodnej domovine vzácna a žije prevažne v izolovaných areáloch. Poznáme 6 poddruhov, jeden z nich (egyptský) bol určitý čas považovaný za vyhynutý. Celková populácia nie je monitorovaná, preto nepoznáme jej presné počty, ale najčastejšie sa v posledných rokoch hovorí o 5 až 10 tisíc jedincoch. Veľmi dobre sa im darí napr. v chránených územiach skalnatých kaňonov marockého Atlasu. Pravdepodobne najviac by ich mohlo prežívať v Nigeri. Kedysi boli prirodzenou potravou berberských foriem levov a leopardov, dnes je ich jediným nepriateľom človek. Keďže paovce nepatria k náročným chovancom, v zoologických záhradách, dokonca aj medzi súkromnými chovateľmi sú dnes veľmi početné. Londýnska zoo chovala tento druh ešte pred rokom 1842 a prvé mláďatá sa im narodili v roku 1854. V kontinentálnej Európe ich napr. v Zoo Drážďany chovali už od roku 1861. Väčšina z pôvodných zakladateľských zvierat patrila k nominátnemu poddruhu (A. l. lervia). Úspešný chov tohto druhu prebiehal v našej zoo v rokoch 1966 až 2001.
