Gibon zlatolíci
Gibony sa považujú za menších príbuzných ľudoopov. Žijú v niekoľkých druhoch v ázijských dažďových lesoch. Svoje teritóriá vo vrcholcoch stromov si označujú hlasným spevom, pričom samec a samica spievajú odlišné party. Dospievajúci jedinec sa pokúša zaujať vlastné teritórium tým, že spieva osamote, kým si nenájde partnera. Samica začína sériou hlasných, dlhých, čoraz silnejších húkavých zvukov; potom jej spev slabne a samec odpovedá jednoduchším chvejivejším húkaním. Každý duet sa mnohokrát opakuje.
Spomedzi viacerých druhov gibonov chováme gibona zlatolíceho, starším názvom gibon čierny (Nomascus gabriellae). Pôvodný druh – gibon čierny (Hylobates concolor) bol po podrobných revíziách rozdelený na 5 samostatných druhov a zmenil sa aj jeho rodový názov. Spoločnou črtou týchto gibonov sú zmeny sfarbenia osrstenia v priebehu života, to znamená mláďatá sa rodia žltohnedé, po roku zmenia farbu na čiernu, samce ostanú čiernymi celý zvyšok života, samice po pohlavnom dozrení zosvetlejú na krémovo žltohnedé s čiernou škvrnou na temene. Areál rozšírenia tohto druhu je spomedzi všetkých „čiernych“ gibonov najväčší, v podstate je to celá južná polovica Vietnamu.
Väčšinu dňa trávia gibony hľadaním potravy a kŕmením sa. Polovicu ich stravy v prírode tvorí ovocie, puky, výhonky, málokedy živočíšna zložka. Pri pohľade na toto zviera upúta veľká dĺžka rúk. Je to vynikajúca adaptácia na jeho pohyb. Gibon sa pohybuje tak, že rúčkuje visiac z konára. Tento spôsob sa nazýva brachiácia. Šetrí energiu a udržuje hybnosť tým, že telo funguje ako kyvadlo. Vo vrchole oblúka kolísania gibon uvoľnuje uchopenie. Dopredu nasmerované oči mu umožňujú priestorové videnie, takže je schopný odhadnúť vzdialenosť, a tým miesto ďalšieho uchopenia rukou, čo môže byť aj 3 m ďalej. Malý palec je posadený pri zápästí, ďaleko od prstov, prsty fungujú ako hák. V našej zoo sú pohybovo aktívnejšie samce. Ich akrobacie a rúčkovací spôsob pohybu môžu návštevníci pozorovať vo vnútornom i vonkajšom výbehu, pretože tieto priestory disponujú stropovými mrežami. Gibony majú spodnú stranu chodidiel (rovnako ako dlane) holú, čo umožňuje účinné uchopovanie. Palec môže zaujať protistojnú polohu voči ostatným prstom, takže gibon môže vzpriamene liezť smerom nahor po konároch. Chvost u gibonov nie je vyvinutý, hmotnosť je od 4,5 do 9 kg.
V minulosti sa vedci nazdávali, že žije v celoživotných monogamných pároch, ale nové štúdie ukázali, že uzatvára viacero zväzkov, ba žije aj polygamne. Gravidita trvá 8 mesiacov. Rodí sa jedno mláďa. Dojčené je 18 mesiacov. Veľkosť dospelých dosiahne vo veku 6 rokov a úplne dospeje v 9. roku života. V prírode sa dožíva priemerne 25-30 rokov. Žije v skupinách pozostávajúcich obyčajne zo samca, samice a ich mláďat. V poslednej dobe ich ohrozuje deštrukcia ich habitatov a častý lov pre domáci chov. Ešte stále je možné na trhoviskách napr. v Ho-Či-Min-ovom meste dostať mladé gibony zlatolíce. Častokrát sú chované v katastrofálnych podmienkach a umierajú veľmi rýchlo. V niektorých ázijských krajinách dnes vznikajú centrá na záchranu skonfiškovaných a osirelých gibonov. Európsky záchranný program pre tento kriticky ohrozený druh vedie francúzska zoo v Mulhouse.
Pôvod gibonov v bojnickej zoo má pomerne pohnutú históriu. Oba samce sa ako mláďatá dostali do Československa z Vietnamu koncom 80. rokov. Samice k ním boli získané neskôr, jedna cez ZOO Budapešť zo ZOO Moskva a druhá najprv z vojnového Osijeku v bývalej Juhoslávii do ZOO Ľubľana, odkiaľ nakoniec prišla do Bojníc. V roku 2005 pribudla nová samica z Varšavy. V súčasnosti už chováme iba jeden, no rozmnožujúci sa pár. Prvé historické a prirodzene odchované mláďa sa narodilo v roku 2008. Druhý pár sme premiestnili do ZOO Jihlava, kde bol prepárovaný. Začiatkom apríla 2011 sa tam už narodilo mláďa.