Posledný októbrový pondelok slávime Medzinárodný deň gibonov. V Národnej zoologickej záhrade Bojnice chováme gibona zlatolíceho (Nomascus gabriellae). Gibon zlatolíci je známy pod mnohými názvami, vrátane gibona zlatého, červeného.

Žijú v tropických džungliach južnej Laoskej ľudovodemokratickej republiky, južného Vietnamu a juhovýchodných častí Kambodžského kráľovstva. Keďže tento druh ešte nie je dôkladne preskúmaný, celý rozsah jeho areálu môže byť väčší, ako sa v súčasnosti očakáva.

Zatiaľ čo iným druhom gibonov môže vyhovovať život v horských oblastiach vo vyšších nadmorských výškach, gibony zlatolíce preferujú vlhké nížinné a vždyzelené lesy. Vysoko v korune stromov, mimo dosahu predátorov, majú prístup ku všetkému, čo potrebujú na prežitie.

V rámci takejto spokojnosti sa gibony takmer nikdy neodvážia priblížiť sa k zemi. Je zriedkavé – a potenciálne znepokojujúce –, že niekedy navštívia lesnú pôdu. Gibony zlatolíce sú do istej miery prispôsobivé a občas vyžijú aj v bambusových a listnatých lesoch.

Gibony sú však ľudoopy, ktoré zdieľajú svoju stranu rodokmeňa primátov s orangutanmi, šimpanzmi, bonobami, gorilami a ľuďmi. Gibony patria do vetvy rodokmeňa „menších opíc“, zatiaľ čo orangutany, šimpanzy, bonoby, gorily a ľudia sú „veľké opice“. Rovnako ako všetky ľudoopy, gibony nemajú chvosty – znak, ktorý ich výrazne odlišuje od opíc.

Samce a samice gibona zlatolíceho sú pomerne podobné veľkosti, ale nápadne sa líšia vo sfarbení. Ako dojčatá majú obe pohlavia zlatožltý kožuch. Ako dospievajú, ich srsť sčernie. Samec si zachová svoju čiernu srsť počas svojej dospelosti, pričom sa mu krátko po puberte vytvoria svetlohnedé lícne škvrny, podľa ktorých je tento druh pomenovaný. Tie siahajú od jeho očí až tesne pod ústa.

Keď dosiahne zrelosť, samica zhodí mladistvý čierny kabát a vráti sa do svetlej srsti. O niečo hnedšia ako tá, ktorú nosila ako dieťa, má na temene hlavy čiapku z čiernej kožušiny ako znak svojej dospelosti. Okolo ich okrajov jej uši tiež držia čiernu srsť. Tvár jej lemuje lem bielej kožušiny.

Komunikácia

Gibony sú dobre známe svojimi hlasnými, ďalekosiahlymi a akusticky zložitými vokalizáciami, ktoré výskumníci často označujú ako „piesne“. Zatiaľ čo charakteristiky takýchto piesní sa líšia od druhu k druhu, ich funkcie sa zdajú byť väčšinou univerzálne: pomôcť členom rodiny znovu sa spojiť po noci, keď spali na oddelených stromoch, ako aj varovať neznámych gibonov, ktorí sa náhodou nachádzajú v oblasti, aby sa vyhýbali. Niektoré štúdie ukázali, že môžu byť použité aj ako alarmové volanie. Zostáva však vykonať veľa výskumu, aby sa zistila úplná povaha týchto vokalizácií.

Páriace sa páry gibonov zlatolícich spievajú každé ráno, keď slnko prvýkrát dopadne na vrchol stromov, kde spali. Samec a samica sa striedajú v náhodnom vzore volaní a odpovedí, ktorý nakoniec prehlušia konkurenčné piesne hmyzu a vtákov v stále tmavej džungli pod nimi.

Repertoár volaní, ktoré produkujú tieto opice, je charakteristický pre ich pohlavie. Samičie tóny pozostávajú zo série vysokých a strašidelných tónov, ktoré postupne zvyšujú tón, hlasitosť a rýchlosť – sluchový zážitok, ktorý pripomína blížiacu sa sirénu sanitky. Na vyvrcholení sa jej volanie náhle rozbije na staccato cvrlikanie nôt, ktoré klesajú v tóne a ohýbajú sa v timbre. Samčie volanie je tiež sériou tónov – každý je rovnako vysoký a strašidelný ako ten samičí – ktoré sa trblietajú nahor, až kým sa nezmenia na škrípanie.

Dojčatá a dospievajúce gibony rozvíjajú svoje spevácke schopnosti s pomocou svojej matky.