Kengura červená (Macropus rufus) je najväčším druhom spomedzi všetkých kengúr. Zároveň je to najväčší pôvodný cicavec Austrálie a najväčší prežívajúci druh vačkovca. Vyskytuje sa takmer po celom austrálskom kontinente. Výrazne väčší samec sa od sivohnedej samice líši ryšavočerveným sfarbením srsti. Hmotnosť môže u samcov dosiahnuť aj 135 kg, samice vážia len do 35 kg. Dĺžka tela u samcov môže dosiahnuť 3 m. Obýva suché trávnaté a polopúštne oblasti, kde spása hlavne traviny. Na toto prostredie je skvele adaptovaná, veľmi dobre vie šetriť vodou a má viacero fyziologických a behaviorálnych adaptácií na regulovanie teploty tela.

Žije v skupinkách, ktoré sa v určitých obdobiach môžu spájať do veľkých zoskupení až 1500 jedincov. Aj keď sa dokážu brániť silnými nohami, predátory (napr. pes dingo či orly) prenasledujú zvlášť mláďatá kengúr. V minulosti mali viac predátorov ako vakovlk, vakolev a jašter Megalania. Skupinu samíc s mladými vedie jeden vedúci samec. Mladé samce často medzi sebou ritualizovane zápasia – „boxujú“, pričom často využívajú na zaprenie postavenie sa na chvost, čím môžu kopať soka nohami. Rozmnožovanie je zvláštne tým, že samice majú schopnosť oddialiť narodenie ďalšieho mláďaťa, kým vak neopustí súčasné mláďa (embryonálna diapauza). Nevyvinuté mláďa (embryo) prichádza na svet už po 33 dňoch. Je slepé, bez srsti a veľké len niekoľko centimetrov. Ihneď putuje do matkinho vaku, kde sa pevne prisaje k bradavke a začne sať mlieko. Po 190 dňoch je už dosť veľké aby mohlo vyraziť na prieskum okolia. Približne na 235 deň prestane chodiť do vaku. Do 12 mesiacov sa ešte napije mlieka od matky. V Austrálii je kengura červená stále ešte početná, farmári ju považujú za škodnú. Často sa stáva obeťou áut na cestách. V zoologických záhradách sú kengury veľmi populárne, niektoré ohrozenejšie druhy sú vedené v záchranných programoch.

Momentálne tento druh nechováme.