Ani si to ani mnohokrát neuvedomujeme, ale naše predstavy o levovi z bájok, biblie či rímskych arén sa spájajú s vyhynutou rasou leva zo severnej Afriky – levom berberským, vedeckým menom Panthera leo leo. Lev berberský sa vyznačuje veľkou, častokrát tmavou, dobre rozvinutou hrivou, silne vytvorenou aj na bruchu. Srsť tejto rasy je hustejšia a dlhšia. Častokrát sa považuje za najmohutnejší poddruh leva, ktorý dal základ ikonickým a impozantným levím sochám na námestiach a v palácoch sveta od londýnskeho Trafalgaru po Štefánikovo námestie v Bratislave. Hlava sa vyznačovala krátkou a širokou tlamou, širokou tvárou a veľkými okrúhlymi jantárovo žltými očami. Oči mali veľmi svetlé zreničky. Sfarbenie osrstenia tela bolo viac sivožltohnedé. Farba hrivy samcov okolo tváre (golier) bola svetložltá, ostatok hrivy bol tmavohnedý, zdanlivo čierny.
Tento lev sa stal v Európe prvýkrát známym pravdepodobne v časoch rímskych hier v Koloseu. Cisár Július Cézar použil napríklad len na jedno svoje predstavenie až 400 levov. Jeho rival Pompeius ho prekonal s počtom 600 levov. Berberské levy boli rozšírené od Maroka, Tuniska cez Alžírsko až do Líbye a západných častí Egypta. Ich systematické vybíjanie začali už Rimania, pretože ich potrebovali po stovkách. S príchodom arabskej kultúry sa levy severnej Afriky stali úhlavným nepriateľom ohrozujúcim stáda. Oficiálne podporované vybíjanie pokračovalo mnoho rokov, až dovtedy, kým sa nestali zriedkavými. V Líbyi bol zabitý posledný jedinec tejto rasy okolo roku 1700. V severnom Egypte vyhynul v roku 1800. V Tunisku bol posledný exemplár zastrelený v roku 1891. V Alžírsku to bolo v roku 1893, hoci sú určité nepotvrdené údaje o zástreloch v r. 1912 či dokonca v r. 1943. Posledný berberský lev v prírode zahynul v Maroku v roku 1942.
Zdá sa však, že nevyhynul úplne, pretože je pravdepodobné, že posledné berberské levy žili ešte dlho na kráľovskom dvore v Rabate. Berberský lev obýval v poslednej ére svojej existencie pololesnaté a trávnaté oblasti podhorských systémov Veľkého a Malého Atlasu. Najskôr žil v menších sociálnych jednotkách (1.2 či 1.3). Nie sú záznamy o dĺžke života v prírode, v zajatí sa dožili 20 rokov, v priemere žije 15 rokov. Hlavnou zložkou potravy levov v marockých horách boli diviaky lesné berberské (Sus scrofa barbarus), jelene berberské (Cervus elaphus barbarus), paovce hrivnaté (Ammotragus lervia) a gazely edmi (Gazella cuvieri). Ďalšou o niečo ľahšou korisťou boli kozy a ovce arabských pastierov, niekedy aj ich kone. Je veľmi pravdepodobné, že z historického i genetického hľadiska je (bol) chov levov na kráľovskom dvore v marockom Rabate najpôvodnejší. Na významnosť tohto chovu upozornili nemeckí vedci už v 70. rokoch 20. storočia. Základom dnešného chovu asi 80 berberských levov v zoo sveta sú zvieratá vybrané z rabatského chovu medzi rokmi 1973 až 1978. Jedným z úspešných európskych chovateľov je i nemecká Zoo Neuwied. Odtiaľ pochádza náš samec Aslan narodený 1.1.2011.