Mrenka Denisonova

Mrenka Denisonova

Mrenka Denisonova patrí v posledných rokoch k veľmi obľúbeným a žiadaným druhom v akváriách. Zároveň sa však jedná o silne ohrozený druh, zapísaný v červenom zozname IUCN. Nadmerný odlov za účelom akvaristického biznisu a postupné znečisťovanie vôd z plantáží a ľudských sídel môžu v blízkej budúcnosti spôsobiť vyhynutie tejto prekrásnej mrenky. Jej domovinou sú len dva juhoindické štáty Kerala a Karnataka, kde žije v asi desiatich riekach a ich povodiach. V dospelosti dosahuje veľkosť max.15 cm, najčastejšie 12-13 cm. Vyniká striebristým sfarbením po celom tele, vo vrchnej časti so zeleným alebo žltozeleným nádychom. Atraktívny je hlavne nápadný čierny a červený pruh v strede tela po celej dĺžke, a tiež žlté a čierne škvrny na chvostovej plutve.

Svoje pomenovanie dostala na počesť vtedajšieho guvernéra indického štátu Madras, ktorým bol v rokoch 1861-1866 Sir William Thomas Denison. Je to pokojná spoločenská ryba, ktorá vytvára rôzne veľké húfy. Obýva plytké, rýchlo tečúce úseky s priezračne čistou vodou a skalnatým dnom, vždy v blízkosti hustej pobrežnej vegetácie. Rozmnožovanie začína s príchodom severovýchodných monzúnov v období medzi novembrom a januárom. Mladé mrenky úplne dospievajú po prvom roku v máji až júli. Samice môžu naklásť cez 1000 ikier a plôdik v prvých mesiacoch dorastá 3-4 cm. Presné detaily rozmnožovania a rovnako ani zloženie potravy v prírode dodnes nepoznáme. Predpokladá sa, že podobne ako u iných mreniek, je ich potrava rôznorodá a tvorí ju detrit, riasy, mäkkýše, hmyz a kôrovce. V akváriách môžu prežiť až 10 rokov. Po prvýkrát ich začali z Indie vyvážať v roku 1996 a v rokoch 2007-2008 tvorili až 65% všetkých okrasných rýb vyvážaných z Indie.

Mrenka Denisonova sa tak stala najslávnejšou okrasnou rybou Indie, no má to aj opačný efekt, ktorým je nekontrolovateľné decimovanie populácií na niektorých lokalitách, najmä v prípade rieky Valapatanam. K jej vzácnosti prispieva fakt, že v akvárijných podmienkach sa jej odchov podarí len veľmi výnimočne. Za zmienku stojí, že vôbec prvý prirodzený odchov tejto ryby na svete sa podaril až v roku 2005 v anglickej Zoo Chester. Inak je už niekoľko rokov množená komerčne pomocou použitia hormonálnej indukcie na niektorých farmách v Indonézii a Singapure, odkiaľ ju vyvážajú do sveta. V našej zoo druh chováme od roku 2014 v spoločenskej ázijskej nádrží mreniek a dúhoviek.

Monal lesklý

Monal lesklý

Monal lesklý býva často považovaný za najkrajšie sfarbeného bažanta na svete. Spolu s ďalšími dvoma veľmi podobne sfarbenými druhmi svojho rodu vytvára samostatnú podčeľaď Lophophorinae. V Nepále je národným vtákom, čo do budúcnosti zabezpečuje jeho prežitie v prírode. Aj keď nepatrí k posvätným vtákom, miestní obyvatelia ho pre krásu uctievajú a ochraňujú, a predovšetkým ho už nelovia ako v dávnej minulosti. Tento horský bažant sa vyskytuje v himalájskom pohorí od východného Afganistanu a severozápadného Pakistanu po Bhután, Nepál, severovýchodnú Indiu a južný Tibet. Samce sa vyznačujú prekrásnym kovovo lesklým sfarbením rôznych farieb (najviac modrej) a na temene hlavy majú zelený chochlík z predĺžených pier.

Samice sú prevažne hnedo sfarbené s čiernymi a červenohnedými pásikmi, iba krk a hrdlo majú biele. Dĺžka tela je 63- 72 cm a hmotnosť 1,8 – 2,4 kg. Obýva strmé trávnaté svahy a horské lúky v nadmorských výškach 2100-4500 m, výnimočne však vystupuje až nad 5000 m. V zime sa sťahuje do nižších polôh, kde vyhľadáva bambusové, rododendrónové, brezové alebo dubové lesné porasty. Je všežravý – živí sa rozličnými semenami, bobuľami, plodmi, cibuľkami a korienkami rastlín, hmyzom a červami. Potravu získava rozrývaním pôdy svojim silným zobákom. Najčastejšie žije v skupinkách 3-5 vtákov alebo niekedy aj v pároch. Hniezdi v hustých zemných porastoch v mesiacoch apríl až jún. Samica znáša obyčajne 3-5 smotanovo bielych vajec s červenkavo hnedými škvrnami, ktoré sa liahnu po 27-28 dní. Po šiestich mesiacoch sú mláďatá úplne samostatné, pohlavne dospievajú v 2. roku. Okrem hniezdnej sezóny vytvárajú samce a samice s mláďatami vlastné skupiny, niekedy s počtom aj 20-30 jedincov. V zoologických záhradách sú tieto bažanty často chované a veľmi obľúbené, pri vhodných podmienkach sa úspešne rozmnožujú. Naša zoo chová tento druh s prestávkami od roku 1976, prvý odchov bol v roku 1992.