aug 23, 2016 | Historické okienko
Jeleňovité kopytníky tvorili súčasť kolekcie zvierat už od založenia zoo, dokonca aj v období dvoch troch rokov pred otvorením zoologickej záhrady pre verejnosť v roku 1955. V samotnom počiatku existencie zoo prevládala koncepcia zameraná na pôvodné slovenské alebo dostupné druhy a tak tu nechýbal jeleň lesný (Cervus elaphus), srnec lesný (Capreolus capreolus), daniel škvrnitý (Dama dama), sika Dybowského (Cervus nippon dybowskii) a prekvapivo veľmi skoro, tj. začiatkom roku 1956, do zoo prišiel i los mokraďový (Alces alces). V 60–tych rokov pribudli nové druhy ako jeleň maral (Cervus elaphus maral), wapiti kanadský (Cervus c. canadensis), wapiti mandžuský (Cervus canadensis xanthopygus), vrátane soba arktického (Rangifer tarandus) a jeleníka bielochvostého (Odocoileus virginianus). Pomerne značná pozornosť predchodcov bola venovaná chovu jeleních krížencov (lesný x wapiti, sika x lesný). Koncom 80-tych rokov sa relatívne početná kolekcia druhov znížila. V posledných cca. dvadsiatich rokoch chovala ZOO Bojnice len dva druhy – daniele škvrnité a siky Dybowského. Zmena nastala v roku 2011, kedy došlo k dovozu dvoch nových druhov – jeleňov bieloústych (Cervus albirostris) a danielov mezopotámskych (Dama mesopotamica). Celkovo sa tu vyskytlo 12 taxónov a dva hybridy.
Jeleň stredoeurópsky (Cervus elaphus hippelaphus) – druh sa choval ešte pred otvorením zoo, v rokoch 1953-54. Od roku 1955 sa v zoo choval pravidelne, neskôr s prestávkami. V prvých obdobiach sa pravidelne rozmnožoval. Najväčšie stádo malo 10 exemplárov v roku 1979. Presný údaj o odchovoch chýba, bude v rozpätí 20 až 30 mláďat. Po roku 1983 chov ustupuje, 1984-87 – 7 posledných mláďat. Naposledy sa jeden mladý samec krátko objavil v zoo v roku 2006. Išlo o nález v okolí, zviera bolo poskytnuté partnerom v okrese, kde žije dodnes.
Jeleň maral (Cervus elaphus maral)– 10.12. 1963 sme doviezli dva jedince zo ZSSR. Do roku 1975 sme zaznamenali 12 odchovov, začiatkom roku 1976 tu žili ešte 3, posledný exemplár uhynul 20.8.1982. Ešte jedno zviera bolo dovezené 10.2.1983 zo ZOO Ostrava. V zbierkach zoo sa dochoval jeden dermoplastický preparát hlavy.
Wapiti kanadský (Cervus canadensis canadensis) – príchod do zoo v roku 1960. Pravdepodobne tu žil pár. Posledný exemplár uhynul 1.10.1965.
Wapiti mandžuský (Cervus canadensis xanthopygus) – izjubr – vtedy označovaný nesprávne ako „rudolphi“ – wapiti – má byť luedorfi, čo je staršie synonymum pre Cervus canadensis xanthopygus. Do zoo bol dovezený roku 1966 v počte 1 exemplár. Tento ojedinelý jeleň uhynul 1.10.1975.
Jeleň bieloústy (Cervus albirostris)– k dovozu tohto horského jeleňa dochádza 15.12.2011. Samec Tibet sa narodil v ZOO Ústí nad Labem v roku 2009. Dve samice Lhasa a Barga pochádzajú z chovu v Tierparku Berlín.
Sika Dybowského (Cervus nippon dybowskii) – prvá zmienka o sikách Dybowského v našej zoo je už v roku 1957, kedy bol zaznamenaný aj prvý odchov, pravdepodobne však do zoo prišli už v roku 1956. Neskôr sú záznamy strohé, napr. začiatkom roku 1965 sme mali 7 jedincov, v rokoch 1965-75 bolo odchovaných 22 mláďat, v roku 1976 evidujeme 8 ks, vysoké stavy druhu boli i v nasledovných rokoch (1977 – 10 ks, 1979 – 13 ks, 1980 – 11 ks), vlastné odchovy v tejto perióde – 14 mláďat, v r. 1983 už len 5 ks. V rokoch 1984-2011 sme odchovali 33 mláďat. Celkovo sme v evidovaných rokoch 1965-2011 odchovali 69 mláďat (+cca 8-10). Druh chováme dodnes (1.2, k 1.1.2012). Samec pochádza z Lešnej (dovezený roku 2008).
Jeleň x Sika hybrid (Cervus elaphus x Cervus nippon) – naši predchodcovia v zoo sa intenzívne venovali chovu jeleních hybridov. Tento hybrid sa choval oddelene a pravidelne sa množil, Do r. 1975 bolo odchovaných najmenej 31 mláďat. Najväčšie stádo malo 10 ks (1966).
Jeleň x wapiti (Cervus elaphus x Cervus canadensis) – príchod dvoch kusov nastal 1.6.1962, v roku 1965 pribudol jeden exemplár, v tom istom roku prišli ešte 3 ďalšie. Do roku 1975 sa odchovalo 16 mladých, maximálny počet jedincov bol 4. Od roku 1975 ústup v chove.
Los mokraďový (Alces alces)– prvý los v zoo sa už spomína v roku 1956, vtedy to bolo najvzácnejšie zviera (Móric). Príchod druhého jedinca je zaznamenaný v roku 1960, prišiel v zásielke zo ZSSR. Úhyn jedného losa evidujeme 2.1.62, no nevieme či išlo o staršieho alebo nie (pravdepodobne ten druhý). Motív losa sa nachádza na reklame z kín údajne z roku 1965. V tomto roku ale los v evidencii zoo už nefiguruje. Tretí historický los, tiež samec, pribudol do kolekcie neplánovane 6.6.1989 od Františka Cina z Červenej Skaly. Podľa spomienok pamätníkov išlo o zabehnutého ročného jedinca, ktorého zrazilo auto kdesi pri Topoľčanoch. Pre zdravotné problémy bol vyradený o 10 dní.
Sob arktický (Rangifer tarandus)– príchod tohto chovateľského unikátu a veľmi náročného druhu do zoo nastal 27.2.1965 v počte 3 jedince (1.2), to že to naši predchodcovia precenili, dokazuje, že o 4 mesiace bol už na žive iba jeden sob. Dňa 11.12.1965 prichádza do zoo ďalší kus a chov sa zlepšil. Pár sobov tu žil aj v roku 1967. Dňa 14.5. 1967 sa nášmu páru narodilo mláďa. Ešte ďalší jedinec prišiel do zoo 25.12.1968, vtedy tu žili celkovo tri soby. V roku 1969 náhle uhynuli dva jedince a 22.3.1971 uhynul posledný sob v bojnickej zoo. Spomienkou je dobová propagačná nálepka a dve fotografie, o ktorých nevieme s istotou, či boli zhotovené v našej zoo.
Srnec lesný (Capreolus capreolus)– druh chovaný od počiatkov, dokonca i v období pred otvorením zoo. Pravidelne sa prijímal do rehabilitácie, odchovával, takže presná evidencia je vzhľadom na neúplnosť archívov nemožná. Počet odchovov a rehabilitátov presahuje 140. V roku 1977 dosiahol počet chovaných jedincov rekordných 11 ks. V posledných rokoch registrujeme voľne žijúcu minipopuláciu srncov v areáli zoo, ktoré komplikujú napr. parazitárnu prevenciu.
Jeleník bielochvostý (Odocoileus virginianus) – prvýkrát evidujeme príchod jedného jedinca, vtedy jelenca alebo pasrnca viržínskeho 4.3.1969. Tento zaujímavý zástupca severoamerických jeleňovitých tu žil podľa záznamov až do 17.4.1975, je pravdepodobné, že to bolo až do roku 1981. Tento údaj ešte preverujeme. V ten istý rok prišiel do zoo ešte jeden jedinec, no ten nežil dlho, len pár mesiacov.
Daniel škvrnitý (Dama dama) – druh bol chovaný ešte pred otvorením zoo (1954) a od roku 1955 je tu stále. V roku 1965 tu napríklad žilo stádo v počte 15 jedincov, historické maximum je 19 členné stádo danielov. Do roku 1964 nemáme presnú evidenciu, v rokoch 1965-1975 pribudlo 60 mláďat, v rokoch 1976–1983 to bolo 35 mláďat, v rokoch 1984-2011 to bolo 76 mláďat. Celkovo sa v evidovaných rokoch (1965-2011) uvádza 171 odchovaných mláďat. V chove sa občas vyskytli i melanické jedince. V roku 1957 boli tri daniele zapožičané pre Maďarský štátny film. V roku 2011 uvoľňujú daniele škvrnité miesto vzácnejším príbuzným – danielom mezopotámskym (Dama mesopotamica). Naďalej ale ostávajú (1.6) v majetku zoo v deponácii u p. P. Kollára, Lipník.
Daniel mezopotámsky (Dama mesopotamica) – vzácny a kriticky ohrozený druh vedený v programe EEP prichádza 15.12.2011 v počte 2.3. S výnimkou jednej samice ide o veľmi mladé zvieratá: 2.1 sú z Tierparku Berlín, 0.1 Stuttgart, 0.1 Kronberg. Prvý odchov, samicu Salome, sme odchovali v roku 2012.
aug 23, 2016 | Historické okienko
Zebra Hartmannovej dostala meno na počesť Anny Hartmannovej – manželky významného nemeckého koloniálneho geografa Georga Hartmanna (1865-1946), ktorý pôsobil v Nemeckej Juhozápadnej Afrike (dnes Namíbia). Pri svojich prieskumoch Hartmann ulovil prvé dva exempláre tejto zebry, z ktorých kože zaslal do berlínskeho múzea. Tam ich prezrel Paul Matschie, legendárny berlínsky špecialista na cicavce a ten vzápätí opísal nový druh zebry.
Dodnes si mnoho ľudí pletie meno tejto zebry a často používa tvar vychádzajúci z mužského priezviska. Etymológia názvu druhu a ženské skloňovanie druhového latinského mena však jednoznačne hovoria o tom, že by sme mali zebru nazývať v neobvyklom ženskom tvare tj. zebra Hartmannovej a nie zebra Hartmannova. Zebry horské (Equus zebra) patria k tým menej známym zástupcom afrických koňovitých kopytníkov. Poznáme dva jej poddruhy – zebru Hartmannovej (Equus zebra hartmannae) a zebru kapskú (Equus zebra zebra). Zebry horské sú na rozdiel od príbuzných zebier zo saván adaptované na život v aridných (suchých) horských oblastiach. Majú špeciálne adaptované úzke kopytá, pomocou ktorých sa ľahko a rýchlo pohybujú v strmých a skalnatých terénoch. Od stepných zebier sa líšia napr. nápadným krčným lalokom, červenohnedou škvrnou nad nosom, dlhšími ušami a charakteristickou kresbou v tvare “rebríčka“ na zadnej časti chrbta. Obyčajne vytvárajú malé čriedy alebo pánske skupinky. Nikdy ich nenájdete v obrovských zoskupeniach, ako poznáme napríklad u stepných poddruhov zebier. V niektorých oblastiach Namíbie spolunažíva zebra Hartmannovej so zebrou stepnou. Napriek ochranárskemu úsiliu sa táto zebra stále ilegálne loví. Hlavne preto, že konkuruje domácemu dobytku na farmách. Chránené sú len v národných parkoch a rezerváciách. Chová sa aj na loveckých farmách, kde sú povolené kvóty na odstrel. Aj preto visí doma na stenách mnohým slovenským „lovcom“. Príbuzná a menšia – zebra kapská – takmer vyhynula koncom 40. rokov 20. storočia.
Posledných 80 zebier prežilo vďaka založeniu NP Mountain Zebra v roku 1936. Dnes ich žije 1200. Zebra Hartmannovej sa vyskytuje od južnej Angoly cez hornaté oblasti Namíbie až do Namaqualandu v severozápadných častiach Juhoafrickej republiky. Od druhého podruhu horskej zebry – zebry kapskej – je oddelená plošinou Kamiesberg. Najväčšia časť populácie zebier Hartmannovej žije v Namíbii, kde sa ich celkovo odhaduje na 8 300 jedincov (Langenhorst 2009). V Angole následkom dlhodobej občianskej vojny už pravdepodobne vyhynula. Asi 350 zvierat žije v Juhoafrickej republike, kde často žije v parkoch či na farmách, ktoré nie sú a neboli jej prirodzeným výskytišťom. Medzinárodná organizácia na ochranu prírody IUCN zaraďuje zebru Hartmannovej do kategórie zraniteľný druh (Vulnerable, 2008). Odhad celkovej populácie tejto zebry v Afrike je 8 300 jedincov, s predpokladaným poklesom na úrovni 10%. Prvou lastovičkou v in situ projektoch pre tento druh bola v roku 2009 ZOO Minnesota, ktorá rozbehla projekt v oblasti Kunene v Namíbii. Cieľom je rozsiahly výskum rozmanitých aspektov jej biológie. Zbiera sa trus na DNA analýzy, pozorujú sa zebry, skúma sa ich ekológia či etológia. Nájsť ich v tak rozľahlých a otvorených územiach je ako hľadať ihlu v povestnej kope sena. Najlepšie pozorovania tozn. najväčšiu hustotu výskytu tím z minnesotskej zoo zistil v parkoch Etosha a koncesiách Etendeka a Hobatere. V pustom parku Skeleton Coast bol ich výskyt najnižší. Tento fakt môžem potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti. Počas pobytu v Namíbii v roku 2006 sme márne hľadali tieto zebry po celé tri dni v oblasti severu a stredu parku (Anabeb, Kuiseb) a v Brandbergu, no bezvýsledne. Aj spomínané pozorovania zebier tohto druhu v parku Etosha sa týkajú predovšetkým východného sektoru, kde nie je možný vstup návštevníkov (s výnimkou ochranárov a vedcov). V turisticky dostupnej Etoshi je tento druh naozaj ojedinelým zjavom. Celková populácia druhu v opatere človeka je podľa svetovej plemennej knihy z roku 2009 – 162 jedincov (56.106) v 33 inštitúciách (Langenhorst 2009). V európskych zoo sa v rámci programu EEP chová 89 (29.60) zebier Hartmannovej iba v 17 zoologických záhradách. V roku 2009 sa narodilo na celom svete len 10 mláďat. Naďalej platí, že množenie tohto druhu v európskych zoo nie je ľahké. Chýbajú staršie, dospelé a skúsené žrebce, na genitáliách sa zebrám často vyskytujú sarkoidy a veľmi často sa stáva, že žrebce nejavia o kobylyzáujem. Viacero mladých žrebcov je problém umiestniť, pretože do samčích skupín sa nikto príliš nehrnie.
PRVÁ ETAPA: ZVIERATÁ Z ODCHYTU (1974-1979)
S chovom tejto vzácne chovanej zebry začala naša záhrada v roku 1974. Podľa záznamov zoo prišiel z českej ZOO Dvůr Králové pár prvých zvierat 11.9.1974. Obe zvieratá pochádzali z Vágnerových odchytov v Namíbii v rokoch 1971 a 1972 a u oboch zvierat som sa nedopátral mien a tak použijem pre prehľadnosť v tomto článku mená Ovambo (č. 374) a Etosha (v plemennej knihe nie je). Podľa našich posledných zistení v archívoch ZOO Bojnice vyplynulo, že tomuto páru sa dňa 26.7.1975 narodilo mláďa (samica, nazvime si ju Himba). V záznamoch z druhého dňa sa píše, že mláďa bolo zdravé, čulé a prosperovalo. V tom čase patril tento druh k najvzácnejším druhom zoo. Svedectvom o tom je napr. titulná obálka zo Sprievodcu po zoo z roku 1975. Vo svetovej plemennej knihe tejto zebry sú dnes mierne odlišné údaje o príchode prvých zvierat do zoo (9.9.1974 samec a 1.11.1975 samica) a o dvoch ďalších sa tam nepíše vôbec nič, za čo myslím, že môže nedôslednosť mojich predchodcov. Domnievam sa, že pravdivejší je ten prvý údaj, pretože v knihe denných záznamov z roku 1974 sú celkom presné informácie o služobnej ceste zoológa do tejto českej zoo a následne bol zapísaný prírastok do nášho stavu zvierat. Skupinku rodičovského páru s jedným mláďaťom sme dňa 9.12.1975 posilnili dovozom kobyly z Dvůr Králové (č. 376, Soňa, odchyt z Namíbie 1971-72). Soňa žila u nás tri roky, uhynula 10.10.1978, príčinou bola neúspešná narkóza. Mladá kobylka Himba sa dožila pol roka, zabila sa nárazom o plot dňa 21.2.1976. Prvá, odchytová kobyla chovaná u nás (Etosha) uhynula tiež následkom neúspešnej narkózy dňa 26.8.1976 tj. len dva roky po tom, ako k nám prišla. Dňa 4.9. 1979 odcestoval žrebec (č. 374, Ovambo) do maďarskej ZOO Veszprém. Týmto sa prvá etapa chovu druhu u nás skončila. Je evidentné, že chov tohto náročného druhu u nás bol len v počiatkoch, problémy zo socializáciou, anestéziami či pravdepodobne kvalita ošetrovania neboli ešte na optimálnej úrovni. Napriek tomu historicky počítame odchov jedného mláďaťa.
DRUHÁ ETAPA: NÁVRAT K CHOVU (1995 –2010)
V roku 1995 dováža ZOO Bojnice zo ZOO Ústí nad Labem, v tom čase od jedného z najväčších európskych chovateľov a vtedy i správcu svetovej plemennej knihy, pár nových mladučkých zebier (Ben Hur a Klivia). Príchod do zoo nastal dňa 12.9.1995. Samec Ben Hur (č. 1644) sa narodil v Ústí nad Labem 19.1.1994. Bohužiaľ, záznamy hovoria, že 28.10.1996 uhynul na rozčesnutie (tj. po roku). Samica Klivia (č. 1662) narodená 10.4. 1994 v Ústí nad Labem žila v našej zoo šesť rokov, tj. do roku 2001. Pre jej pomerne vznetlivú povahu bola v rámci výmeny zvierat zaslaná do kazašskej ZOO Alma Ata (Almaty) dňa 24.10.2001, kde žije dodnes a s naším Maxom už dvakrát odchovala potomstvo (1,1). Bojnická zoo chová tieto zebry v novej etape chovu už v dvoch podkladom odlišných výbehoch. Jeden je špeciálne upravený a tvorený skalnatou podložkou, druhý je hlinitý. Zvieratám sa tak umožňuje dosahovať optimálny vývin kopýt. Tento problém bol v minulosti veľmi zásadný. V rokoch 1997 a 1998 sme chovnú skupinu rozšírili o dve kobyly zo ZOO Dvůr Králové. Kobyla Bobina (č. 1428, narodená 6.9.1989) prišladňa 17.4.1997 spolu s mladým žrebcom Belmondom, ktorý mal nahradiť Ben Hura. Zhruba o rok (18.6.1998) pribudla ďalšia kobyla – Máňa (č. 1360, narodená 14.7. 1988). Z nej sa pre náš chov stala kľúčová, najlepšia a v podstate jediná množiaca sa kobyla u nás, ktorá do týchto dní (tj. začiatok roku 2011) odchovala 7 mláďat. Kobyla Bobina uhynula po troch mesiacoch od príchodu do zoo tj. 3.6.1997 (narazenie do ohrady). Ako som už spomenul, spolu s Bobinou prišiel do zoo i nový nádejný žrebec Belmondo (č. 1756) narodený 12.6.1995. Z neho sa zas ukázal veľmi plodný otec a v určitom období posledných rokov patril len k niekoľkým páriacim žrebcom v Európe. Od roku 1999 sme odchovávali zebru Hartmannovej viacmenej pravidelne. Prvý odchov v druhej etape chovu sme zaznamenali dňa 25.3. 1999, kedy sa narodil žrebec Max (č. 2000). Ten opustil našu zoo spolu s kobylou Kliviou a úspešne absolvoval dlhý a náročný transport do Kazachstanu. Pri príprave tohto transportu som už bol prítomný a bol to jeden z najdlhších a najkomplikovanejších transportov našich zvierat posledných desiatich rokov. Vďaka dobrej kondícii a zdravotnému stavu zvládli zebry 9 namáhavých dní v transportných bedniach, rovnako aj zdĺhavé státia a čakania na colniciach a hraničných kontrolách. Auto so zebrami vtedy prešlo územím Poľska, Bieloruska, Ruska a v Moskve ich už prebrali Kazachovia. Spolu s hartmankami sa vtedy posielal i pár zebier Chapmanových. Tu je úryvok zo správ kazašských kolegov: „Zebry dorazili navečer 24. októbra. Vyložili sme ich podľa vašich doporučení. Všetko bolo vynikajúco zorganizované. Zvieratá prišli vo vynikajúcej kondícii. Ďakujeme za zaslané zebry. Sme veľmi šťastní, že ich máme.“Ayman, Almaty Zoo, Kazachstan. Takto naša zoo prvýkrát prispela k rozšíreniu druhu do stredoázijských zoo. Dodnes sa tam chovu darí a podľa správ kolegov sa zebry u nich i rozmnožujú, Max splodil s Kliviou potomstvo dvakrát (2006, 2008).
Ďalšie odchované zebry Hartmannovej nasledovali 5.6.2000 (žrebec Matt, č. 2118), 26.6.2002 (kobyla Malawi, č. 3604), 11.8.2004 žrebec Morro Moco (č. 5108), 24.4.2006 kobyla Matunda (č. 6027), 26.8.2007 kobyla Mandara (č. 6564) a posledná kobylka Maradi (č. 7566) narodená 20.6. 2009. Z mláďat, ktoré sme od nás odoslali v rámci EEP do iných zoo sa najlepšie ujal žrebec Matt, ktorý žije od roku 2006 v v poľskej Wroclawi a vedie svoje stádo. Ostatní chovatelia našich zvierat tak úspešní neboli. Neskúsená holandská ZOO Overloon zaznamenala úhyn 31.12.2004, kolegovia v Hannoveri experimentovali so zebrami v spoločnej expozícii s inými kopytníkmi, čo sa neosvedčilo. Už v čase našej návštevy v Hannoveri roku 2005 napadol žrebca Morro Moco žirafí býk a zviera bolo zranené. Prvýkrát sa z toho dostal, no neskôr asi nie, pretože uhynul 8.7.2006. Nešťastný osud mala i naša kobyla Matunda, ktorá neprežila transport na ceste z Bojníc do anglického Blackpoolu (20.4.2008). O jej život bojovali naši pražskí kolegovia, no márne. Napriek tomu im za snahu veľmi ďakujeme. Preparát kože sa mi podarilo pre našu zoo zachrániť a pre budúce generácie je dochovaný v objekte zooškoly. Paradoxne je to prvý zachovalý dermoplastický preparát tohto druhu v našej zoo. Z predchádzajúcich exemplárov sa nezachoval žiaden preparát (koža, lebka), čo svedčí o minimálnej pozornosti predchodcov pokiaľ ide o zachovávanie zoologických preparátov. Takéto exempláre sa neskôr môžu využiť na študijné či edukačné účely a majú tak svoj význam i post mortem. V roku 2006 sme doviezli ďalšiu kobylu zo ZOO Ústí nad Labem – Molinu (č. 3018) s cieľom rozšírenia stádočka. Jej zaradenie do stáda samíc i spájanie so samcom Belmondom sa ukázalo ako neúspešné. Naviac po príchode do zoo bola veľmi nespokojná, nervózna a dokonca sa jej raz na začiatku podarilo prekonať kamenný múr. V roku 2010 sme ju po dohode s koordinátorkou európskeho chovu odoslali do francúzskej zoo Reserve Africain de Sigean, mimochodom jedinej zoo vo Francúzsku chovajúcej tento druh. Podľa správ kolegov dorazila v poriadku a hneď po spojení so žrebcom ju tento pokryl. Mladé kobyly Mandara a Maradi, spolu s matkou Máňou sú našim prísľubom do budúcna. V ďalšom období už nemôžeme počítať s chovom Belmonda u nás. Dôvod je jasný, nemôže sa množiť s dvoma dcérami. A tak v roku 2010 rozhodla koordinátorka európskeho chovu z Marwellu o jeho výmene so žrebcom Namibom z mníchovskej zoo (nar. v Tierparku Berlín, 1993). Táto výmena je naplánovaná na jar 2011. Dúfame, že sa našich samíc ujme a započne tak novú etapu v chove tohto vzácneho a chovateľsky náročného druhu zebry.
TRETIA ETAPA: NOVÁ GENERÁCIA (2011 –súčasnosť)
Tretia etapa chovu začala výmenou chovného žrebca v apríli 2011. Nový žrebec Namib sa u nás aklimatizoval výborne a hneď po prvom spájaní došlo k zharmonizovaniu celej skupiny a naše tri kobyly nového samca postupne akceptovali. V skupinke nastal veľmi rýchlo pokoj a celý ďalší rok sme nezaznamenali žiadne komplikácie či problémy. Ešte v prvé týždne Namib odpáril všetky samice, z ktorých zabrezli dve, Máňa a Mandara, mladá Maradi ešte nie je fyziologicky pripravená. Prvý pôrod sme zaznamenali u kobyly Mandary 24.5.2012. Narodila sa jej zdravá samička Namíbia, ktorá je prvým mláďaťom v druhej generácii narodeným u nás, tozn. že mláďa sa narodilo zebre, ktorá sa narodila už u nás. Celkovo je to deviate u nás narodené mláďa tohto druhu. Jubilejné desiate mláďa zebry Hartmannovej sa narodilo 16.6.2012 skúsenej samici Mani.
Galéria fotiek historických i nedávnych je už nejaký čas na facebooku ZOO Bojnice
RNDr. Peter Lupták
aug 23, 2016 | Historické okienko
Prvý rys ostrovid (Lynx lynx), ktorý sa začal chovať v ZOO Bojnice, bola asi šesť až sedem mesačná samica pochádzajúca z Oravy (Trstená). Podľa nepriamych údajov sme zistili, že to bolo v novembri alebo decembri roku 1955. Toto mláďa sa zatúlalo jednému hospodárovi do stodoly, ktorý ju našťastie len omráčil palicou. Začiatkom júna 1957 sa z polesia Mníšok nad Popradom dostali do ZOO Bojnice dve osirelé trojtýždňové samice. Boli umelo odchované za pomoci siamskej mačky. Dňa 27.2.1962 boli už ako dospelé odvezené do ZOO Gottwaldov-Lešná k samcovi na párenie, kde boli do 29. marca 1962. Po návrate do Bojníc boli u oboch samíc pozorované známky gravidity, ale len jedna samica porodila dve mláďatá – samca a samicu, ktoré aj úspešne vychovala (J. Gressner 1963). Bol to vôbec prvý európsky odchov rysa ostrovida v zajatí.
Podľa dostupných údajov (knihy denných hlásení, účtovné karty, zošity ošetrovateľov) sa v ZOO Bojnice dodnes odchovalo 67 mláďat pochádzajúcich z vlastných odchovov (Tab. 1.). V niektorých štatistikách z histórie ZOO Bojnice sa uvádzajú v rámci celkového počtu mláďat aj mláďatá privezené do zoo do rehabilitácie a neskôr odchované. Celkovo sa v ZOO Bojnice chovalo 158 exemplárov (podľa záznamov v knihách denných hlásení, účtovných kariet, zachovanej korešpondencie, faktúr, výdajok, príjemok a zošitov ošetrovateľov). Rysy väčšinou pochádzali z odchytov zo stredného a východného Slovenska. Boli buď hendikepované alebo osirelé, alebo boli odkúpené od lesných závodov, poľovníkov či súkromných osôb. Niekoľko jedincov bolo odkúpených alebo vymenených s inými zoo. Takto sa k nám dostalo 12 jedincov: zo ZOO Bratislava jeden exemplár v roku 1962; zo ZOO Zlín-Lešná (vtedy ZOO Gottwaldov-Lešná) jeden samec v roku 1964; zo ZOO Liberec jeden pár v roku 1984; zo ZOO Košice dva samce (boli k nám deponovaní) v roku 1984, jeden samec v roku 1986, jedna samica v roku 1988 (v tomto roku sme samcov deponovaných v roku 1984 odkúpili) a jeden samec v roku 1995; zo ZOO Jihlava dve samice v roku 1987 a zo ZOO Brno jedného samca v roku 1989. Len 5 rysov, väčšinou od súkromných osôb, dostala zoo ako dar. Za iné zvieratá bolo predaných alebo vymenených 109 rysov. Uhynulo alebo bolo utratených 35 jedincov. Do deponácií sme poskytli 2 zvieratá (ZOO Brno, Zoopark Stropkov) a jeden pár sme darovali ZOO Schönbrunn vo Viedni pri príležitosti ich 240. výročia. Dalo by sa povedať, že sme našimi rysmi zásobovali celú Európu. V roku 1962 sme vyviezli jedného samca a v roku 1963 jednu samicu do Poľska; v roku 1966 sme jeden pár rysov poslali do Anglicka; v rokoch 1967, 1973, 1975-1978, 1980-1982 sme do Spolkovej republiky Nemecko vyviezli celkovo 18 zvierat; v rokoch 1981 a 1985 sme vyviezli 2 páry do Holandska; v roku 1993 sme do ZOO Barcelona vyviezli jeden pár; v roku 1999 sme vyviezli jedného samca do ZOO Goldau a v roku 2000 sme vyviezli jeden pár do ZOO Chemnitz. V rokoch 1986-1987 sme v spolupráci s WWF vyviezli 3 zvieratá (2,1) do francúzskeho pohoria Vogézy. Tieto jedince boli určené na reintrodukciu. Spolupracovali sme tak na záchrannom programe WWF. Niektoré naše rysy sa dostali do českých zoo, celkovo ich bolo 34. Do ZOO Dvůr Králové odišiel jeden pár v roku 1962, v roku 1968 opäť jeden pár, v roku 1982 odišla samica a v roku 1983 samec. V roku 1985 odišiel do ZOO Dvůr Králové jeden pár rysov, ktorý bol určený na reintrodukciu v pohorí Šumava. Do ZOO Zlín-Lešná odišiel jeden rys v roku 1962, v roku 1965 jedno mláďa, v roku 1983 jeden samec a v roku 1984 jedna samica. Do ZOO Plzeň odišiel jeden samec v roku 1964, v roku 1971 opäť jeden samec a v roku 1977 jedna samica. Do ZOO Brno odišli dva jedince v roku 1964, v roku 1982 jeden pár a v roku 1989 dva samce (jeden z nich bol deponovaný). Do ZOO Děčín odišiel jeden exemplár v roku 1965 a v roku 1972 jeden samec. Do ZOO Jihlava odišla jedna samica v roku 1979 a v roku 1989 jeden pár. Do ZOO Chomutov odišiel v roku 1980 jeden pár. Do ZOO Hluboká v roku 1981 odišiel jeden samec. Do ZOO Liberec odišiel v roku 1984 jeden pár. V roku 1986 odišla samica a v roku 1989 samec do ZOO Olomouc. Do ZOO Hodonín odišla v roku 1993 jedna samica. 8 rysov sa od nás dostalo aj do slovenských zoo. V roku 1962 jeden exemplár, v roku 1969 jedna samica, v roku 1978 jeden samec, v roku 1981 jedna samica a v roku 1982 jeden exemplár odišli do ZOO Bratislava. Do ZOO Košice odišiel jeden samec v roku 1986 a aj v roku 1995. Do Zooparku Stropkov sme v roku 1996 deponovali jednu samicu, ktorá v roku 2002 ako 15-ročná uhynula.
V súčasnosti (8.4.2004) v našej ZOO chováme jedného, pravdepodobne 19-ročného samca, ktorý pochádza z prírody. Dňa 2.3.1990 sme ho odkúpili od Poľovníckeho združenia Bôrka z okresu Rožňava, kde ho aj odchytili. V tom čase odhadovali, že má skoro 5 rokov. Chováme ešte dve samice, jednu 18-ročnú a jednu 3-ročnú samicu. Staršia samica pochádza zo ZOO Jihlava, kde sa narodila v roku 1986. Do našej zoo prišla 24.9.1987. Mladšia samica pochádza z prírody, konkrétne z Levočských vrchov. Do zoo sme ju prijali 13.9.2001 ako poranené odrastené mláďa. Naša zoo je v zmysle listu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 62/2003-5 zo dňa 31.1.2003 poverená správou živých chránených živočíchov, ktoré sa stali vlastníctvom štátu. Dňa 20.12.2003 prepadol do vlastníctva štátu samec (mláďa), ktorý bol nájdený 18.9.2003 v záhrade pri dome v katastrálnom území Pača v okrese Rožňava a bol dočasne umiestnený do rehabilitácie v ZOO Spišská Nová Ves. Dňa 10.10.2003 bolo nájdené poranené mláďa, samec, v katastrálnom území Pakostov, miestna časť Kamenec v okrese Stropkov. Mláďa bolo dopravené do Zooparku Stropkov, kde ho ošetrili a zrehabilitovali. Dňa 13.1.2004 prepadlo do vlastníctva štátu. To znamená, že do našej kolekcie rysa ostrovida (Lynx lynx) účtovne pribudli koncom roka 2003 a začiatkom roka 2004 dva nedospelé samce pochádzajúce z voľnej prírody. V najbližších dňoch si ich pôjdeme prevziať od našich kolegov na východe.
aug 23, 2016 | Historické okienko
S chovom orangutanov začala bojnická zoologická záhrada v roku 1993. Dňa 12. augusta sa zo ZOO Rostock doviezli dva hybridné, dospelé a čiastočne socializované samce: Aralbert (nar. 26.3. 1972 v Mníchove) a Tuan (Turk) (nar. 29.11.1975 v Brownsville). Oba hybridné samce boli po povahovej stránke bezproblémové, kľudné a vďaka socializácii s bývalým ošetrovateľom v Rostocku sa kontaktu (len cez mrežu) s našimi ošetrovateľmi nevyhýbali. Dna 11.10. 1996 sa z dôvodov začínajúcej rekonštrukcie starého pavilónu opíc deponovali do Zoo Dvůr Králové v Českej republike, odkiaľ sa 2. septembra 1997 previezli do Zoo Gdaňsk.
Rok 2002 – dokončenie pavilónu opíc a príchod samíc
Na EAZA konferencii v Prahe v roku 2001 rozhodol koordinátor európskeho chovu orangutanov o príchode dvoch samíc orangutana bornejského do ZOO Bojnice z nemeckej ZOO v Kolíne nad Rýnom. Vo februári 2002 absolvovali traja naši pracovníci návštevu kolínskej zoo, kde sa podrobne zoznámili s chovom orangutanov. V roku 2002 sa v Bojniciach dokončovala niekoľkoročná rekonštrukcia pavilónu opíc. Samice Nanga a Tara prišli do našej záhrady 6.6.2002. Zvieratá sa v rámci programu EEP nepredávajú, len sa poskytujú členským zoo do opatery. Nasledovné obdobie si zvykali na nové podmienky, spoznávali vnútorné i vonkajšie priestory.
Rok 2003 – príchod samca Moma a jesenná tragédia
K našim samiciam bol pôvodne naplánovaný mladý samec Jorong z Dublinu v Írsku. Nakoniec koordinátor rozhodol o príchode samca Moma zo Zoo La Palmyre vo Francúzsku. Ten k nám pricestoval cez viedenské letisko v marci. Po karanténe Momo prejavoval o samice veľký záujem, mal evidentnú snahu prekonať ich odstup a spriateliť sa s nimi. Nanga si vždy udržovala od neho odstup, Tara bola k nemu ústretovejšia. Po prvom mesiaci spolužitia sme zaznamenali prvý pokus Moma o párenie. Mnohokrát začínal byť vo svojich požiadavkách neodbytný a násilím si vynucoval pozornosť samice. Nanga mu v tomto viac odolávala, najmä pre jej nervóznu a výbušnú povahu. Ako mláďa bola od matky predčasne oddelená a odrážalo sa to na jej psychike i celkovom fyzickom vývine. Tara bola naopak veľmi lenivá, s nadváhou a navyknutá z dôvodu vyššieho rangového postavenia jej matky v kolínskom chove na zvýšenú pozornosť (napr. častokrát si nechala nosiť krmivo alebo si ho priamo vynucovala od Nangy). Aj pohybovo bola menej aktívna a obratná. Po pomerne pokojnom a pre orangutany štastnom lete prišla jesenná tragédia. Momo násilím zhodil Taru z palandy, ktorá nešťastne dopadla na hlavu a po niekoľkých dňoch žiaľ uhynula na následky úrazu a vnútorného krvácania do mozgu. Okrem tejto udalosti sme sa v tom čase od koordinátora dozvedeli, že Momo je hybrid a musí byt vylúčený z chovateľských plánov. Na odporúčanie koordinátorov a vzhľadom na rizikovosť opakovania situácie bol Momo vykastrovaný.
Rok 2004-2008
Počas týchto piatich rokov žili v našej zoo dva orangutany – Nanga a Momo. Obe zvieratá fyzicky dospievali, u samcov to býva až v 13 až 15 rokoch, u samíc o dva tri roky skôr. Za celé toto obdobie sa hľadalo umiestnenie Moma v inej zoologickej záhrade a jeho nahradenie perspektívnym samcom. Bolo nájdených viacero alternatív v Česku, Rusku, Nemecku, Francúzsku a dokonca i v Číne, no žiadna sa nakoniec z rôznych dôvodov neuskutočnila.
Rok 2008 – nový samec Jago
Kedže Nanga už bola fyzicky vyspelá, rozhodli sme sa riešiť našu situáciu pokusom o chov v skupine tj. dvoch samcov a samice, tak ako to radil európsky koordinátor, ktorý stále nemal pre Moma náhradné ubytovanie. Na konferencii EAZA vo Varšave sa rozhodlo, že vhodným samcom pre Nangu bude Jago, vtedy dvadsaťpäťročný samec, ktorý už splodil dvoch potomkov. Jago sa narodil v Londýne v r. 1982, dlho žil v holandskom Rhenene a posledné roky strávil v maďarskej Nyiregyháze (Sostó). Po dovoze do našej zoo žili všetky tri orangutany spolu dva mesiace. Následne však starší, silnejší samec Jago prejavil svoju prevahu a dominanciu a Moma napadol. My sme vedeli, že tento spôsob chovu nebude ďalej možný. Odvtedy žil Momo oddelene. Na jeseň sme pozorovali intenzívne párenia medzi Nangou a Jagom, pretože obe zvieratá si padli do oka a vytvorili harmonický vztah. My sme sa nádejali, že z ich lásky vznikne potomstvo, ktoré by znamenalo pre nás velkú udalosť.
RNDr. Peter Lupták
aug 23, 2016 | Historické okienko
Dnes takmer nikde v Európe nechovaný druh, vzácnosť a unikátny zástupca stepí centrálnej Ázie, žil kedysi aj v našej zoo. Dokonca sa tu i raz rozmnožil. Dozaista sa tu choval preto, že v minulej dobe boli iné vzťahy s bývalým Sovietskym zväzom. V rámci družobných stykov sme tak získali zvieratá, ktoré sú dnes nepredstaviteľne ťažko zohnateľné a chovateľsky aj dosť náročné. Aj keď sú archívne záznamy neúplné a v starších obdobiach sú nezdokladované medzery, môžeme skonštatovať, že chov sajgy tatárskej (Saiga tatarica), vzácneho stredoázijského stepného kopytníka, prebiehal u nás v dvoch historických etapách. Napriek autorovmu úsiliu sa doteraz nepodarilo objaviť žiaden fotografický doklad, s výnimkou snímky ošetrovateľky Kataríny Teslíkovej.
Prvá etapa (60. roky)
Prvá etapa chovu je v archíve zoo veľmi slabo zdokumentovaná. Čo sa podarilo zistiť, je fakt, že sajga tatárska bola do zoo dovezená 26.2.1964, kedy sme doviezli 1.2 sajgy tatárske zo ZSSR cez Koospol Praha. Dňa 15.4. toho istého roku pribudla ešte jedna sajga cez ZOO Bratislava. Podľa pamätníkov zoo a medzier v záznamoch tu žili najskôr len krátko.
Druhá etapa (1985-89)
Táto historická etapa chovu sajgy je u nás zdokumentovaná dobre, podkladom pre zhrnutie chovu sú precízne zápisy ošetrovateľky Kataríny Teslíkovej. K dovozu prvého jedinca (samca) došlo 15.5. v roku 1985, v roku 1986 (2. februára) pribudli dve samice – jedna pochádzala z Tierparku Berlin a druhá bola odkúpená cez holandského obchodníka Brinka. Jedna zo samíc mala po príchode zlomenú nohu, čo sa náležite reklamovalo. Samice od začiatku veľmi zle prijímali potravu a celkovo neboli v dobrom stave. Jedna z nich uhynula už 1. apríla a o deň na to i samec dovezený v minulom roku. Zoo doplnila stav od toho istého obchodníka v roku 1986 (25.10.) – novým samcom z Francúzska, ktorý prišiel v rámci reklamácie. Novozložený pár žil harmonicky a úspešne prezimoval. Dňa 19. mája 1987 došlo k narodeniu historického mláďaťa – samičky. Bohužiaľ, samec krátko na to náhle uhynul (21.6) na zápal tráviacich orgánov. Dobre sa nevodilo ani mladej samičke, ktorá nečakane uhynula 6. augusta. Osamelá samica žila v zoo ešte ďalší rok a pol, no sprevádzali ju zdravotné problémy. Žila až do 1. júla 1989, kedy došlo k nešťastnej udalosti – susedné kulany v noci vyvalili bránku a ona bola na druhé ráno nájdená zabitá. Počet jedincov v zoo nebol nikdy vyšší ako 3. Celkovo sme chovali v oboch historických etapách dohromady 9 rôznych jedincov sajgy. Chov sa od počiatkov potýkal so zdravotnými problémami. Niet sa čo diviť, veď chov tohto druhu v podmienkach zoo je nesmierne obtiažny a aj preto dnes v európskych zoo žiadne sajgy už nenájdeme.Týmto sa chov tejto unikátnej stredoázijskej antilopy v našej zoo skončil.
Poznáte sajgu?
Sajga stepná žije v piatich oddelených populáciách v strednej Ázii, od západného pobrežia Kaspického mora smerom na východ cez Ruskú federáciu, Kazachstan a Uzbekistan (poddruh sajga tatárska) až po západné Mongolsko (poddruh sajga mongolská). V súčasnosti má status kriticky ohrozeného druhu. Žije vo veľkých stádach, sezónne migruje a bohužiaľ je častým objektom pytliakov. Jej zvláštnosťou je častý výskyt dvojčiat. Zvyčajne sa dožije len 4 roky, výnimočne viac, najviac 12 rokov. U samcov sú vyvinuté rohy v tvare lýry dosahujúce dĺžku 20 – 26 cm, sú voskovité a jantárovo sfarbené. Mladé samce majú špičky rohov čierne. Hustú a vlnitú srsť má zhora žltohnedú až škoricovú a v lete naspodku bielu. V zime sajga presrstí a je celá biela. Váhu nesú dva prsty na každej nohe. Nos je výrazný, akoby napuchnutý. Nachádzajú sa v ňom jemne ohnuté kosti, mukózne membrány a chĺpky. Oči sú veľké, no nezabezpečujú dobrý zrak. Najjednoduchšie sa pohlavia odlíšia tým, že samec má rohy a samica nie (pozri obal). V období párenia sa samcovi vytvorí na krku tmavý golier a jeho nos je ešte opuchnutejší.
Najbližšími príbuznými sajgy sú trpasličie antilopy a gazely, ku ktorým patrí napríklad gazela Thomsonova (Gazella thomsonii) žijúca v Afrike. K ďalším patrí saola (Pseudoryx nghetinhensis) žijúca vo Vietname, ktorá bola objavená len v roku 1992. Tento odolný malý bylinožravec dokáže napriek svojmu vzhľadu uniknúť aj takým predátorom, ako sú vlky. Okrem toho pôsobivo migruje naprieč nemilosrdným terénom. Sajga však nedokáže uniknúť pred ľuďmi, preto je v súčasnosti ohrozená. Dôvodom je lov pre samčie rohy a vytrvalé rozširovanie poľnohospodárstva. Sajgy sa potulujú polopúšťami, pustými stepami a trávnatými planinami strednej Ázie.
Väčšinu roka žijú v malých stádach do 40 jedincov. Pri hľadaní potravy sa cez deň neustále pohybujú. Počas snehových búrok sa schúlia v priehlbinách alebo húštinách, no najkrutejšie počasie prinúti niektoré stáda presúvať sa za lepšími podmienkami. Pri takýchto migráciách môžu denne prejsť až 120 km. Pohybujú sa veľkou rýchlosťou, často až 80 km/h. Počas behu drží sajga hlavu sklonenú. Dobre vyvinutý nos dokáže filtrovať kúdoly prachu, ktoré pri behu rozvíri. V zime prebieha párenie alebo ruja a zvieratá vytvárajú skupiny so zmiešaným pohlavím. Samce začnú zo svojich žliaz na tvári vylučovať silný zápach. Stanú sa viac teritoriálne a každý sa snaží zhromaždiť okolo seba za účelom párenia niekedy až 15 samíc. Samce medzi sebou zvádzajú krutý boj a tlčú do seba rohami.Toto súperenie si však vyžiada veľkú cenu. Do konca ruje zahynie 85 až 95 percent samcov na vyčerpanie, alebo podľahnú zraneniam, chladu či vlkom. Na jar migrujú samce, ktoré prežili, na sever k letným pastvinám, zatiaľ čo samice zostávajú na mieste. Väčšina samíc vrhne mláďa v rozmedzí desiatich dní spolu s ostatnými a vytvoria tak v stepi obrovskú „škôlku“. Novonarodené mláďa sajgy dokáže človeku utiecť už po dvoch dňoch, no zvyčajne prvé tri dni len leží, aby nabralo silu. Po štyroch dňoch od narodenia sa začína pásť. Keď sú mláďatá schopné nasledovať matku, začína sa migrácia.
Počas svojich potuliek spása sajga veľké množstvo nízkej trávy, bylín a krov. Požiera viac ako 150 druhov rastlín vrátane takých, ktoré sú pre domáce zvieratá jedovaté. Sajga rada pije a v lete potrebuje vodu až dvakrát za deň. Najmä v suchých mesiacoch sa teda často pohybuje v blízkosti riek. V zime vyhľadáva oblasti s najtenšou snehovou pokrývkou, aby si spod nej mohla vyhrabať potravu. Ak je to nutné, dokáže prežiť aj požieraním vetvičiek a suchých listov.
Za posledných 150 rokov počty sajgy stepnej výrazne poklesli. V 19. storočí sa v Rusku zabíjali pre mäso. V 20. storočí sa zasa ukrajinské stepi rozorali kvôli pestovaniu pšenice. V súčasnosti sa už sajgy na Ukrajine nevyskytujú a aj v iných oblastiach boli stepi z veľkej časti rozorané alebo oplotené. V 90. rokoch 20. storočia podporil WWF (Svetový fond na ochranu prírody) využívanie rohov sajgy v tradičnej ázijskej medicíne namiesto rohov nosorožca, čo malo katastrofálne následky. Do roku 2001, teda za desať rokov, poklesla populácia sajgy o 80 percent.
Samice sajgy tatárskej v zimnej srsti v ZOO Kolín nad Rýnom v Nemecku – jedného z posledných európskych chovateľov (foto: P. Lupták, 2002). Zatiaľ jediná dochovaná snímka sajgy tatárskej v ZOO Bojnice (1986). Foto: K. Teslíková.
RNDr. Peter Lupták
aug 23, 2016 | Historické okienko
Ešte aj dnes sa nás starší návštevníci pýtajú, kde sú medvede biele, na ktoré si pamätajú. Medvede biele sú u nás už históriou, posledný jedinec tu bol v roku 1992. V roku 2012 to bude 20 rokov, čo tento atraktívny druh nechováme.
Prvé medvede biele (Thalarctos (=Ursus) maritimus) sme doviezli 27.6. 1967. Bol to pár zo ZOO Brno. Samec z tohto páru uhynul v roku 1973. Dńa 26.9.1975 sme z bývalého Sovietskeho zväzu získali ďalší pár. Bol to samec Misho zo ZOO Moskva (žil do r. 1989) a samica Natasha zo ZOO Charkov (žila do r. 1983). Neskôr k samcovi pribudli samica Ťarbalaba a Linda kúpou z Holandska (1983) a trio doplnila staršia samica Severka (Polárka) zo ZOO Brno (do r. 1986). Posledným jedincom u nás bola Linda, ktorá bola v roku 1992 odpredaná do zahraničia.Tým sa chov medveďov bielych u nás skončil. Celkovo sme chovali 7 rôznych jedincov. Spomienkou sú dve dochované kože a lebka v priestoroch zooškoly.
RNDr. Peter Lupták
