máj 29, 2020
Tamarín červenobruchý patrí medzi juhoamerické pazúrikaté opice a je jedným zo 17 druhov tamarínov rodu Saguinus. Vyskytuje sa v amazonskej časti Brazílie, v úzkom pruhu medzi riekami Madeira a Purús a južne od rieky Solimoes v štátoch Amazonas a Acre. Typickým znakom druhu sú bielo obrúbené pery a biely nos, červenohnedé brucho a spodná strana nôh, čiernohnedý až sivohnedý chrbát. Na svojom areáli výskytu vytvára dva oddelené poddruhy – S.l.labiatus a S.l.thomasi. Prvý poddruh má červenkastú hruď až pod krk a biely trojuholníkový pás srsti na temene má výraznejší. Tento tamarín obýva dažďové lesy v skupinách od 2 do 13 jedincov. V skupine žije jedna rozmnožujúca sa samica, niekoľko dospelých samcov a ich potomkovia. Jedna rodinka môže žiť na 35 ha lesa.
Tamaríny červenobruché sa živia predovšetkým ovocím, hmyzom, kvetmi, rastlinnými šťavami a nektárom kvetov, príležitostne si pochutia na vajciach alebo mláďatách vtákov. Gravidita trvá asi 145 dní, samica porodí obyčajne dvojčatá, vzácne trojčatá. V rodinke môže žiť niekoľko generácií spolu. Vo voľnej prírode sa často združujú s tamarínmi sedlovými (Saguinus fuscicollis), s ktorými spoločne podnikajú výpravy po pralese za potravou. Podobne ako u iných tamarínov aj u tohto druhu sa na výchove mláďat podieľa samec. Dožíva sa asi 10 rokov, pohlavne dospieva vo veku 20 mesiacov. Nepatrí medzi bezprostredne ohrozené druhy. V európskych zoo sa preň vedie plemenná kniha ESB v Zoo Magdeburg v Nemecku. Naša zoo chová tento druh na Slovensku ako jediná od roku 2005. Samec pochádza z českej Zoo Ústí nad Labem a samica je zo Zoo Budapešť.
máj 29, 2020
Sova snežná, starším menom belaňa tundrová, pochádza z ďalekých arktických oblastí na severe Európy, Ázie a Severnej Ameriky, kde obýva pobrežné tundry a rašeliniská. Občas sa objavuje aj v strednej Európe. Spomedzi všetkých druhov sov má najsevernejší areál výskytu. Pri dĺžke tela 52-65 cm patrí k najväčším sovám. Vyznačuje sa nápadným bielym sfarbením a zlatožltými očami. Samec je na rozdiel od samice menší a takmer celý biely s nevýraznou kresbou tmavohnedých pásikov, samica má tmavšiu kresbu.
Väčšinou cez deň a za súmraku loví lumíky, zajace, králiky, a niekedy aj snehule a menšie vodné vtáky. Pri hľadaní potravy lieta nízko nad zemou. Pred začiatkom zimného obdobia sa sťahuje do južnejších oblastí. Na rozdiel od väčšiny iných druhov sov hniezdi na zemi. Hniezdo je vytvorené z malej priehlbinky v zemi. V období od mája do júla samica znáša v závislosti od množstva dostupnej potravy 3 až 11 vajec. Inkubácia trvá 32-33 dní. V chove zoologických záhrad sa môže dožiť 20-30 rokov. Sovy snežné sú chované v našej zoo už od 60. rokov 20. storočia. V 90. rokoch sa tu úspešne rozmnožovali a odchovalo sa 10 mláďat.
máj 29, 2020
Slony patria k najväčším suchozemským cicavcom. Ich charakteristickým znakom je dlhý svalnatý a pohyblivý chobot, veľké uši a kly (premenené rezáky hornej čeľuste). Zoologická veda dnes rozlišuje dva africké druhy a jeden v Ázií. Slon africký sa vyskytuje na trávnatých a lesnatých savanách i v riedkych lesoch roztrúsene už len v národných parkoch od západnej až po východnú a južnú Afriku. Na rozdiel od menšieho príbuzného slona ázijského (Elephas maximus) má slon africký väčšie uši a na konci chobota dva prstíky. Žije v rodinných skupinách tvorených dospelými samicami a ich mláďatami. Skupinu vedie stará skúsená samica. Dospelé samce žijú samotársky, k skupinám sa pripájajú len v období ruje. Slon je výlučne bylinožravý, jeho potravu tvorí tráva, lístie, výhonky a kôra stromov. Jedno mláďa sa rodí obyčajne po gravidite 22 mesiacov a pri narodení váži 85-120 kg. Pohlavne dospieva po 10-13 rokoch. Slony sa dožívajú v priemere 50-60 rokov. Všetky druhy slonov sú dnes ohrozené.
V Afrike je najväčšou hrozbou pytliactvo zamerané na slonovinu, ktorá má na nelegálnom trhu obrovskú hodnotu. Často sa stáva, že týchto bezohľadných ľudí nezastaví ani vojenská ochrana národných parkov a rezervácií. In situ (prírodná) populácia afrických slonov sa dnes odhaduje na približne 400 tisíc exemplárov. Pre porovnanie ešte pred rokom 1900 to bolo viac ako 5 miliónov. Je veľmi smutné ako ľudia dokázali počty tohto nádherného a mierumilovného zvieraťa v priebehu jedného storočia tak zdecimovať. Skutočnosť je taká, že slony treba chrániť predovšetkým vo voľnej prírode.
V moderných zoologických záhradách sa slony chovajú skôr z edukačných dôvodov, pretože zabezpečiť im najoptimálnejšie podmienky pre rozmnožovanie a vytvorenie prípadných reintrodukčných populácií je reálne nemožné. Aj čo najkvalitnejší chov je neuveriteľne náročný a nákladný, pričom v dnešných časoch si to môže dovoliť len niekoľko svetových chovateľských inštitúcií. Chov slonov v európskych zoologických záhradách je prísne koordinovaný a monitorovaný EEP programom.
Z chovateľského hľadiska sú africké slony oveľa menej zastúpené vo svetových zoologických záhradách. Prispieva k tomu najmä ich neľahká povaha, väčšia agresivita či náročnejší chov, oproti ázijským slonom ich čoraz viac zoo chová nekontaktne. Ani skúsenosti s rozmnožovaním zatiaľ nie sú na tak vyspelej úrovni ako v prípade mierumilovnejších ázijských slonov. Úspešné odchovy mláďat sú zo súčasných európskych chovateľov registrované iba v pätnástich zoo. Dosiaľ najviac afrických slonov sa na európskom kontinente narodilo v anglickej zoo Howletts, ktorá je popri San Diegu vôbec najúspešnejším svetovým chovateľov afrických slonov.
Naša zoo chová slony ako jediná na Slovensku od roku 1984. Slonice Maja a Gula boli dovezené z afrického štátu Zimbabwe, kde boli odchytené v prírode ako opustené mláďatá.
