Zobákorožec habešský
Zobákorožec čiernobiely
Zobákorožec čiernobiely reprezentuje afrotropickú, resp. etiópsku zoogeografickú oblasť. V dvoch poddruhoch obýva dažďové lesy západnej a strednej Afriky. Je to stredne veľký druh zobákorožca s dĺžkou tela okolo 70 cm. Telo má celé čierne s výnimkou nôh, spodnej časti brucha, okrajov krídel a oblasti kostrče. Perie za hlavou má akoby našuchorené s končekmi sivej farby. Okolie očí je červenkavé. Samce majú zobáky s mohutnejším rohovinovým výrastkom, objemovo väčším ako je celý zobák. Koreň a vrchná časť výrastku je u samcov belavej farby, u samíc je celý výrastok prevažne čierny. Žije na okrajoch dažďového lesa. Sú plodožravé, zvlášť obľubujú rôzne figy, pochutia si aj na živočíšnej potrave, vykrádajú hniezda vtákov a za letu zabijú aj netopiere a dokonca drobné primáty – komby. Niekedy lovia v skupinách. Zvláštnou črtou ich správania je, že sa často združujú s rôznymi opicami a vevericami.
Rozmnožujú sa podobne ako iné druhy zobákorožcov. Vo svojej domovine nie je zatiaľ ohrozený. V európskych zoologických záhradách bol ešte koncom 80. rokov pomerne častý, dnes sa žiaľ s odstupom času postupne stráca zo všetkých významných chovov. Do londýnskej zoo bol dovezený už v roku 1870 a s rôzne dlhými prestávkami ho tam chovajú dodnes. Prvý úspešný odchov mláďat dosiahli v anglickom vtáčom parku Holt Pound v roku 1972, neskôr v roku 1977 sa úspešne rozmnožil aj v berlínskej zoo. ZOO Bojnice chová tento vizuálne i akusticky zaujímavý druh od roku 1978.
Iné meno: zobákorožec sivolíci
Žeriavec stepný
Žeriavec stepný je najmenším druhom žeriava s dĺžkou 95-100 cm a rozpätím krídel 170 cm. Vyznačuje sa prevažne svetlosivým sfarbením s čiernou hlavou a prednou časťou krku. Od nápadne červených očí sa tiahne biely pásik, ktorý v zadnej časti hlavy vytvára chochlík. Na rozdiel od iných žeriavov má úplne operenú hlavu, podobne ako aj jeho blízky príbuzný žeriavec rajský (Anthropoides paradiseus). Vyskytuje sa na území strednej a južnej Ázie – od Červeného mora až po severovýchodnú Čínu a Mongolsko. Zimuje v Indii a severnej Afrike. Jediná stála populácia žije v Turecku. Vo výnimočných prípadoch sa niektoré vtáky sťahujú až do východnej Afriky, ako dokazuje zatiaľ jediný záznam 9 exemplárov na pobreží Kene v januári roku 1986. Počas zimného sťahovania niektoré kŕdle pravidelne prekonávajú Himaláje, kde prelietajú ponad najvyššie vrchy vrátane Mount Everestu. Pri tomto náročnom stúpaní využívajú teplé prúdy vetra. Počas preletu niektoré vtáky zahynú v dôsledku drsných klimatických podmienok, niektoré sa stanú korisťou orlov.
Žeriavec stepný obýva rozsiahle trávnaté stepi a polopúšte v blízkosti riek a plytkých jazier. Živí sa zelenými časťami rastlín, semenami, drobnými plazmi, obojživelníkmi a hmyzom. Obdobie hniezdenia trvá od mája do júla. Samica znáša dve sivozelené vajcia do hniezda na zemi, ktoré je vystlané trávou a perím. Mláďatá sa liahnu po 27-29 dňoch a s rodičmi zostávajú 8-10 mesiacov. Pohlavne dospievajú už po dvoch rokoch, ale do reprodukcie sa zapájajú vo veku 3-6 rokov. Na niektorých lokalitách patrí žeriavec stepný vďaka ochrane k bežným druhom. Napr. v Mongolsku je veľmi dobre chránený, a preto veľmi často hniezdi v blízkosti ľudských sídel. Populácia žeriavcov stepných v prírode sa odhaduje na 200-240 tisíc jedincov. V našej zoo sa tento druh objavil prvýkrát v roku 1966. Súčasný pár sme zložili zo samca dovezeného zo ZOO Moskva a samice získanej od súkromníka. Prvé úspešné hniezdenie a narodenie jedného mláďaťa sme zaznamenali v roku 2014.
Iné meno: žeriav stepný
Žeriav príveskový
Žeriav kráľovský
Korunkaté žeriavy patria k najkrajším vtáčím druhom a typickým predstaviteľom africkej ornitofauny. Ako jediné zo všetkých žeriavov vedia sedieť na stromoch, kde aj niekedy hniezdia a majú pomerne krátky zobák. Charakteristická je pre ne slamovožltá korunka na hlave. Pre tieto znaky boli zaradené do samostatnej podčeľade Balearicinae. Dorastajú do dĺžky asi 1 m a hmotnosti 3-4 kg. V rozpätí krídel dosahujú 180-200 cm. Z dvoch popísaných druhov je známejší žeriav kráľovský, ktorý sa vyskytuje v dvoch poddruhoch vo východnej a južnej Afrike. V zoologických záhradách sa najčastejšie chová jeho východný poddruh (B. r. gibbericeps) rozšírený v Keni, Ugande a Tanzánii. Obýva otvorené trávnaté savany, mokrade a okolia rôznych vodných telies. Žije monogamne v pároch a často vytvára malé rodinné skupiny.
Živí sa rastlinnou potravou, semienkami, väčším hmyzom a príležitostne aj drobnými stavovcami. Niekedy sa zdržuje v blízkosti kopytníkov, ktoré svojou chôdzou plašia hmyz. Počas tokania obaja partneri spoločne predvádzajú svadobné tance s roztiahnutými krídlami a vydávajú hlasné dvojslabičné volanie. Hniezdo si stavia v hustej vegetácii pri vode alebo na nízkych stromoch. Mláďatá zo znášky 2-3 svetlomodrých vajec sú operené a schopné lietať vo veku 60-90 dní. Žeriav kráľovský je v prírode početnejší ako jeho príbuzný žeriav korunkatý (Balerica pavonina), ale oboch ohrozuje najmä čoraz väčšia degradácia pôvodných biotopov. V zajatí sa môžu dožiť niekedy až 50 rokov, avšak rozmnožujú sa tu len vzácne. Naša zoo chová tento druh už od roku 1958.
Iné meno: žurav kráľovský