Mundžak malý
Jeleň sika Dybowského
Jeleň bieloústy
Dikdik Kirkov
Dikdiky patria medzi najmenšie antilopy na svete, do podčeľade antilopkorodých (Neotraginae). Dikdik Kirkov (podľa anglického bádateľa a guvernéra J. Kirka) sa vyskytuje v polopúštnych a suchých savanách východnej a juhozápadnej Afriky. Ich varovné volanie znie asi ako „dik-dik“, podľa čoho si vyslúžili domorodé meno digidigi, čo bolo upravené na medzinárodné meno dikdik. Na hlave má chochlík dlhšej srsti, ktorý u samca zakrýva malé čierne až 10 cm dlhé rožky. Tieto africké antilopy sa vyznačujú malým, trochu predĺženým nosom. Dospelé jedince dosahujú hmotnosť 3-6 kg a výšku v kohútiku asi 45 cm. Partneri žijú trvale v pároch. Svoje územie si značkujú trusom a pižmovými výlučkami z predočných žliaz. Aktívne sú skoro ráno a neskoro popoludní. Potravu tvoria listy kríkov, tráva, byliny, puky a plody.
V prírode sa rozmnožuje dvakrát za rok. Samica rodí po 5-6 mesiacoch gravidity jedno mláďa, ktoré dojčí asi tri mesiace. Samice pohlavne dospievajú v 6-8 mesiacoch, samce v 8-9 mesiacoch a do reprodukcie sa zapájajú vo veku 12 mesiacov. Dožíva sa do 10 rokov. V európskych zoo vedie plemennú knihu ESB ZOO Hannover v Nemecku, kde sa v roku 1963 podaril svetový prvý odchov tohto druhu. Naša zoo túto antilopu chová od roku 2005.
Daniel mezopotámsky
Daniel mezopotámsky (Dama mesopotamica) je nesmierne vzácnym a kriticky ohrozeným druhom jeleňa, blízkym príbuzným známeho daniela škvrnitého. V minulosti bol považovaný za poddruh daniela škvrnitého, no dnešní autori ho uznávajú ako samostatný druh. Má naozaj pohnutú históriu, boli obdobia (40. a 50. roky 20 st.), keď bol dokonca považovaný za vyhynutého. Na prvý pohľad sa od svojho európskeho bratanca ani príliš nelíši, no pozorné oko nájde pár významných rozdielov. V prvom rade sa odlišuje svojím parožím, ktoré nie je dlaňovito pri koncoch rozšírené do akejsi “lopaty”, ale je menej výrazné a vetví sa už tesne za ružicou. Je aj na pohľad menšie a viac pripomína parožie iných jeleňov ako danielov.
Ďalším rozdielovým znakom je celková veľkosť daniela mezopotámskeho (95 až 110 cm v kohútiku a hmotnosť 80 až 120 kg), teda je o niečo väčší ako daniel škvrnitý. Postráda výraznosť kresby na zrkadle (chýbajú bočné čierne pásy), chvost je aj preto vo väčšine prípadov bez čiernej pásky čiže svetlý (len zriedka sa objaví náznak čiernej škvrny pri koreni chvosta) a aj nápadne dlhší. Mierne rozdiely sú i v charaktere škvrnitosti, obyčajne má väčšiu hustotu škvŕn a iná je aj stavba zadných partií tela, ktoré je postavené na trocha vyšších nohách.
Daniel mezopotámsky kedysi obýval rozsiahle územie, od severnej Afriky až po Irán, v historických dobách ho zavliekli i na Cyprus, bežný bol v Izraeli, Jordánsku, Libanone, Palestíne, Sýrii i v Turecku. Najvýchodnejšie žil v Iraku a Iráne. Už v roku 1875 prežíval len v Iráne, všade inde ho človek vytlačil kvôli lovu pre mäso a trofeje. Obľuboval lesnaté porasty dubov, tamariškovníkov, či pistácií. Vyskytoval sa i v riečnych lesoch povodia Eufratu a Tigrisu v dávnej Mezopotámii (odtiaľ jeho meno). Začiatkom 50-tych rokov objavili v iránskej provincii Khuzestan 25 prežívajúcich danielov. Bola to veľká senzácia a táto správa motivovala nemeckú expedíciu Wernera Trenseho v roku 1957, ktorý následne priviezol do súkromnej ZOO Kronberg v Nemecku (Opel ZOO) prvé zakladajúce zvieratá európskeho záchranného chovu. Tie sa stali základom chovných stád v Nemecku, neskôr v Izraeli a na iných miestach reintrodukcií (vrátane Iránu). V rokoch 1965-66 odchytili Iránci 6 zvierat a previezli ich do rezervácie Dasht-e-Naz. Sedem zvierat prišlo do Iránu v roku 1972 z Nemecka. Neskôr viacero zakladajúcich zvierat zaslali do ďalších iránskych a izraelských chránených území. Predpokladá sa, že na jednom mieste v Iráne, v rezerváciách Dez a Karkeh žije ešte pôvodná populácia tohto druhu. Celkovo žije dnes v Iráne asi 340 danielov mezopotámskych, v izraelských rezerváciách cca.250, v ostatných zoologických záhradách 240 jedincov, vrátane izraelských zoo. Najväčším chovateľom v Európe je ZOO Kronberg. Naše zvieratá pochádzajú z nemeckých zoo v Stuttgarte, Kronbergu a Tierparku Berlín. Európsky záchranný program EEP a medzinárodnú plemennú knihu ISB vedie od roku 1991 Tierpark Berlín. Spolu so ZOO Ostrava je Nzoo Bojnice jediným chovateľom druhu v českých a slovenských zoo.