máj 29, 2020
Nosále sú menšie medvedíkovité šelmy, pôvodom zo Strednej a Južnej Ameriky. Najznámejším z nich je nosáľ červený (Nasua nasua), ktorý sa vyskytuje takmer v celej Južnej Amerike, východne od Kolumbie a Venezuely, odtiaľ na juh po severnú Argentínu a Uruguay. Tento malý, štíhly a dlhochvostý medvedík sa vyznačuje nápadne predĺženým nosom. Jeho srsť má najčastejšie hrdzavočervené, hrdzavohnedé alebo žltohnedé sfarbenie. Dospelý nosáľ váži 3-7 kg. Obýva rôzne typy tropických lesov a otvorenú krajinu. Žije samotársky alebo v skupinách s počtom 20-30, výnimočne však až viac ako 50 jedincov. Má neobyčajne vyvinutý čuch a hmat. Pri hľadaní potravy využíva svoj obratný nos.
Nosáľ je všežravec, ale viac uprednostňuje živočíšnu potravu. Živí sa hubami, rôznymi ovocnými plodmi, hlodavcami, vtákmi a drobnými bezstavovcami. Hniezdo do ktorého samica rodí mláďatá je postavené na ťažko prístupných miestach v korunách stromov. Vo vrhu býva 2-7 mláďat, ktoré sa rodia po 74-77 dňoch gravidity. Dožíva sa 12 až 18 rokov. Nosáľ červený nie je ohrozeným druhom a na niektorých turistami navštevovaných miestach je dokonca premnožený z dôvodu prikrmovania. V niektorých oblastiach ho indiáni lovia pre mäso, ale tiež na chov v zajatí. Nosáľ bieloústy (Nasua narica) obýva štáty Strednej Ameriky až po USA. V zoo sú nosále veľmi obľúbené pre svoju krotkú povahu a neustálu aktivitu. V roku 2010 sme zo Zoo Cottbus v Nemecku doviezli tri jedince známeho pôvodu, presnejšie poddruhu solitaria. Nosále so známym pôvodom sú v zoo zriedkavé.
Momentálne tento druh nechováme.
máj 29, 2020
Ani si to ani mnohokrát neuvedomujeme, ale naše predstavy o levovi z bájok, biblie či rímskych arén sa spájajú s vyhynutou rasou leva zo severnej Afriky – levom berberským, vedeckým menom Panthera leo leo. Lev berberský sa vyznačuje veľkou, častokrát tmavou, dobre rozvinutou hrivou, silne vytvorenou aj na bruchu. Srsť tejto rasy je hustejšia a dlhšia. Častokrát sa považuje za najmohutnejší poddruh leva, ktorý dal základ ikonickým a impozantným levím sochám na námestiach a v palácoch sveta od londýnskeho Trafalgaru po Štefánikovo námestie v Bratislave. Hlava sa vyznačovala krátkou a širokou tlamou, širokou tvárou a veľkými okrúhlymi jantárovo žltými očami. Oči mali veľmi svetlé zreničky. Sfarbenie osrstenia tela bolo viac sivožltohnedé. Farba hrivy samcov okolo tváre (golier) bola svetložltá, ostatok hrivy bol tmavohnedý, zdanlivo čierny.
Tento lev sa stal v Európe prvýkrát známym pravdepodobne v časoch rímskych hier v Koloseu. Cisár Július Cézar použil napríklad len na jedno svoje predstavenie až 400 levov. Jeho rival Pompeius ho prekonal s počtom 600 levov. Berberské levy boli rozšírené od Maroka, Tuniska cez Alžírsko až do Líbye a západných častí Egypta. Ich systematické vybíjanie začali už Rimania, pretože ich potrebovali po stovkách. S príchodom arabskej kultúry sa levy severnej Afriky stali úhlavným nepriateľom ohrozujúcim stáda. Oficiálne podporované vybíjanie pokračovalo mnoho rokov, až dovtedy, kým sa nestali zriedkavými. V Líbyi bol zabitý posledný jedinec tejto rasy okolo roku 1700. V severnom Egypte vyhynul v roku 1800. V Tunisku bol posledný exemplár zastrelený v roku 1891. V Alžírsku to bolo v roku 1893, hoci sú určité nepotvrdené údaje o zástreloch v r. 1912 či dokonca v r. 1943. Posledný berberský lev v prírode zahynul v Maroku v roku 1942.
Zdá sa však, že nevyhynul úplne, pretože je pravdepodobné, že posledné berberské levy žili ešte dlho na kráľovskom dvore v Rabate. Berberský lev obýval v poslednej ére svojej existencie pololesnaté a trávnaté oblasti podhorských systémov Veľkého a Malého Atlasu. Najskôr žil v menších sociálnych jednotkách (1.2 či 1.3). Nie sú záznamy o dĺžke života v prírode, v zajatí sa dožili 20 rokov, v priemere žije 15 rokov. Hlavnou zložkou potravy levov v marockých horách boli diviaky lesné berberské (Sus scrofa barbarus), jelene berberské (Cervus elaphus barbarus), paovce hrivnaté (Ammotragus lervia) a gazely edmi (Gazella cuvieri). Ďalšou o niečo ľahšou korisťou boli kozy a ovce arabských pastierov, niekedy aj ich kone. Je veľmi pravdepodobné, že z historického i genetického hľadiska je (bol) chov levov na kráľovskom dvore v marockom Rabate najpôvodnejší. Na významnosť tohto chovu upozornili nemeckí vedci už v 70. rokoch 20. storočia. Základom dnešného chovu asi 80 berberských levov v zoo sveta sú zvieratá vybrané z rabatského chovu medzi rokmi 1973 až 1978. Jedným z úspešných európskych chovateľov je i nemecká Zoo Neuwied. Odtiaľ pochádza náš samec Aslan narodený 1.1.2011.
máj 29, 2020
Leopard obláčkový je najmenším zástupcom veľkých mačkovitých šeliem. Meno dostal podľa prekrásnej kresby srsti. Vytvárajú ju nepravidelné tmavé škvrny s čiernym ohraničením v tvare obláčikov. Hoci nejde o typického leoparda, vďaka viacerým jedinečným znakom patrí k najpozoruhodnejším mačkám. Na rozdiel od ostatných veľkých mačiek nedokáže revať, má pomerne krátke končatiny, predĺžené telo a výrazne dlhý chvost. V pomere k veľkosti lebky má zo všetkých mačiek najdlhšie očné zuby, ktoré pripomínajú vyhynuté šabľozubé šelmy. Môžu merať cez 4 cm. Jeho domovom sú predovšetkým tropické dažďové pralesy. V Nepále a Bhutáne obýva aj suché podhorské lesy do nadmorskej výšky až 2500 m. Menej často sa vyskytuje tiež v sekundárnych lesoch a mangrovových porastoch. Areál výskytu tohto druhu zasahuje od podhoria Himaláji v Nepále a niektorých časti severovýchodnej Indie až po južnú Čínu, Indočínsky región (Kambodža, Laos, Vietnam, Mjanmarsko, Thajsko) a Malajský polostrov. Pôvodne žil aj na ostrove Taiwan, kde vyhynul zrejme už pred 30 rokmi. Populácie z ostrovov Sumatra a Borneo boli na základe morfologických a molekulárnych odlišnosti povýšené na samostatný druh, známy pod menom leopard Diardov (Neofelis diardi).
Je to stromový predátor, aktívny najmä v noci. Medzi mačkami vyniká jednou z najdokonalejších lezeckých techník, čím sa dokonale prispôsobil životu medzi korunami stromov. O živote v prírode dlhé roky chýbali presnejšie údaje, a tak posledné štúdie naznačujú, že je nielen aktívny aj počas dňa, ale prevažne loví na zemi. Jeho korisťou sú rôzne cicavce, napr. dikobrazy, diviaky, menšie aj väčšie jeleňovité kopytníky a z primátov makaky a hulmany. Niekedy sa živí aj vtákmi a môže škodiť na domácich zvieratách. V období rozmnožovania sa samce správajú k samiciam pomerne agresívne. Platí to neskôr aj pri výchove mláďat, ktoré po dosiahnutí určitého veku samica vyháňa. Leopard obláčkový patrí vo voľnej prírode medzi vzácne druhy. Najväčšiu hrozbu pre tento druh predstavuje odlesňovanie pôvodných lokalít a ilegálny lov pre krásnu kožušinu a iné časti tela (najmä kosti a zuby) používané v tradičnej ázijskej medicíne. Vo svetových zoo žije menej ako 300 jedincov leoparda obláčkového. V európskych zoo je aktuálne zastúpený v 33 inštitúciách v počte asi 110 exemplárov. Do európskeho záchranného programu EEP sme vstúpili dovozom prvého samca 4.6.2015 z ústeckej zoo. Program koordinuje anglická zoo v Port Lympne.
Iné meno: leopard obláčikový
