Kengura svižná
Momentálne tento druh nechováme.
Kengura červená
Kengura červená (Macropus rufus) je najväčším druhom spomedzi všetkých kengúr. Zároveň je to najväčší pôvodný cicavec Austrálie a najväčší prežívajúci druh vačkovca. Vyskytuje sa takmer po celom austrálskom kontinente. Výrazne väčší samec sa od sivohnedej samice líši ryšavočerveným sfarbením srsti. Hmotnosť môže u samcov dosiahnuť aj 135 kg, samice vážia len do 35 kg. Dĺžka tela u samcov môže dosiahnuť 3 m. Obýva suché trávnaté a polopúštne oblasti, kde spása hlavne traviny. Na toto prostredie je skvele adaptovaná, veľmi dobre vie šetriť vodou a má viacero fyziologických a behaviorálnych adaptácií na regulovanie teploty tela.
Žije v skupinkách, ktoré sa v určitých obdobiach môžu spájať do veľkých zoskupení až 1500 jedincov. Aj keď sa dokážu brániť silnými nohami, predátory (napr. pes dingo či orly) prenasledujú zvlášť mláďatá kengúr. V minulosti mali viac predátorov ako vakovlk, vakolev a jašter Megalania. Skupinu samíc s mladými vedie jeden vedúci samec. Mladé samce často medzi sebou ritualizovane zápasia – „boxujú“, pričom často využívajú na zaprenie postavenie sa na chvost, čím môžu kopať soka nohami. Rozmnožovanie je zvláštne tým, že samice majú schopnosť oddialiť narodenie ďalšieho mláďaťa, kým vak neopustí súčasné mláďa (embryonálna diapauza). Nevyvinuté mláďa (embryo) prichádza na svet už po 33 dňoch. Je slepé, bez srsti a veľké len niekoľko centimetrov. Ihneď putuje do matkinho vaku, kde sa pevne prisaje k bradavke a začne sať mlieko. Po 190 dňoch je už dosť veľké aby mohlo vyraziť na prieskum okolia. Približne na 235 deň prestane chodiť do vaku. Do 12 mesiacov sa ešte napije mlieka od matky. V Austrálii je kengura červená stále ešte početná, farmári ju považujú za škodnú. Často sa stáva obeťou áut na cestách. V zoologických záhradách sú kengury veľmi populárne, niektoré ohrozenejšie druhy sú vedené v záchranných programoch.
Momentálne tento druh nechováme.
Kazuár veľkoprilbý
Kazuáre sú obyvatelia hustých tropických pralesov. Žijú v troch druhoch na ostrove Papua Nová Guinea a jej priľahlých ostrovoch, a na severe Austrálie v štáte Queensland. Vyznačujú sa zavalitou postavou, stredne dlhým krkom a silnými nohami. Typická je pre nich kostená prilbica na hlave a kožné záhyby na krku. Kazuár veľkoprilbý je najväčším a najznámejším druhom. Vyskytuje sa najviac v Austrálii, okrem Papui Novej Guinei aj na ostrovoch Aru a Ceram. Dosahuje výšku 1,7m a hmotnosť do 65 kg. V dospelosti má lesklé čierne perie a červeno a modro sfarbené kožné záhyby. Žije skryto a s výnimkou obdobia hniezdenia samotársky. Teritórium jedného kazuára sa rozkladá na území od 1 do 5 km². Potravu, ktorú tvoria najmä opadané plody a hmyz, si hľadá skoro ráno a za súmraku. Pred párením samec láka samice hlbokými dunivými zvukmi. Znášku 3-8 vajec zahrieva samec približne 50 dní a ďalších 4 až 5 mesiacov sa stará o mláďatá. Úplné sfarbenie a pohlavnú dospelosť dosahujú po štvrtom roku. Dožívajú sa do 20 rokov.
V prírode kazuárov ohrozuje hlavne ničenie životného prostredia a lov domácim obyvateľstvom. Kazuár veľkoprilbý patrí podľa IUCN do kategórie zraniteľných druhov (Vulnerable). Austrálsku časť populácie tvorí 1500-2500 jedincov, počty na ostrove Papua Nová Guinea nie sú známe. Ešte aj dnes nie je príliš častým chovancom v zoologických záhradách. Prvé mláďatá sa narodili v londýnskej zoo v roku 1862 – odchovať sa ich nepodarilo. Až v roku 1964 bol odchov po prvýkrát úspešný, dosiahla ho frankfurtská zoo. V európskych zoo žilo na začiatku roka 2011 okolo 100 kazuárov veľkoprilbých. Samec kazuára chovaný v našej zoo pochádza z chovu pražskej zoo, kde bol v roku 1998 odchovaný ako prvé mláďa v histórii českých a slovenských zoo. V európskych zoologických záhradách bola v roku 2003 zavedená európska plemenná kniha (ESB) pre tento druh.
Kazarka rajská
Kazarka hrdzavá
