aug 23, 2016 | Historické okienko
František Chvíľa bol hlavným chovateľom na úseku vivária. V zoo pracoval v rokoch 1973-75. Zdá sa, že bol schopný a zanietený, pretože nielen že sám napísal textovú časť publikácie ZOO BOJNICE k jej 20. výročiu zoo, ale ju aj zaistil kvalitnými a cennými fotografiami. Napr. fotka jeleníka viržínskeho je najlepšou dochovanou v celom našom archíve. Bola to prvá publikácia v histórii zoo s charakterom sprievodcu, tzn. text bol písaný tak, že postupne ako šla prehliadková trasa, vymenovával a opisoval jednotlivé expozície a druhy živočíchov. Na začiatku sa nachádza pôvodná mapa areálu s rozmiestnením zvierat. Mám podozrenie, že zmieňovaný pracovník akvária, čo doniesol živé sasanky do akvária z Bulharska, bol práve on. Vďaka jeho precíznosti máme prehľad o druhoch akvarijných rýb, ktoré sa predávali a ktoré sa vystavovali.
aug 23, 2016 | Historické okienko
„Zoologická záhrada dala sa do budovania veľkého diela, ktoré nemá doteraz obdoby v našej vlasti a za ktoré by sa nemusela hanbiť hociktorá veľká európska zoologická záhrada.“
J. Kaluža (Hlas nitrianskeho kraja, Nitra, 21.11.1959)
Bol už piaty rok existencie zoo. O akváriá v budove vivária sa svedomito staral Ján Straka, skúsený akvarista a prvý kurátor vivária. Článok Júliusa Vacholda, významného slovenského zoológa, v časopise Akvárium-Terárium (2/1961) informoval ako prvý o novom akváriu a teráriu v zoologickej záhrade v Bojniciach. Všimnite si, že nepoužil názov „vivárium“. Predstavuje v ňom celé prízemie s expozičnou halou. Ľavá strana sa venovala u nás žijúcim druhom rýb. Postupne v nich boli vidieť ukážky rýb horských bystrín, stredného a dolného toku našich riek. Z bezprostrednej blízkosti bolo možné pozorovať v nich napr. šťuku, ako sa vrhá na svoju korisť, alebo ako hľadá potravu pstruh, kráľovská hlavátka, lenivý kapor a iné sladkovodné ryby.
Z dnešného pohľadu to bol odvážny zámer, ktorý sa ukázal veľmi optimistickým, pretože táto studenovodná expozícia rýchlo zanikla. Pravá strana sa na začiatku venovala akváriovým rybám ostatných svetadielov. Oblasť indomalajskú zastupovalo 5 nádrží so závojnatkami a ich rôznymi formami, ďalej rôzne druhy mreniek, dánií, gurám, kolíz a rajovcov. Africký kontinent zastupovali prvé cichlidy rodu Tilapia, Haplochromis, Pelmatochromis a žiarivo pestrofarebné drobné kaprozúbky. Kolekciu cudzokrajných rýb uzatvárali nádrže s tetrami, akarami, cichlazomami a skalármi. Akvárium má zriadené ústredné kúrenie, vzduchovanie a filtráciu vody. Obsluha veľkých nádrží a ošetrovanie rýb sa prevádza z manipulačných chodieb umiestnených za nádržami, kam návštevníci nemajú prístup. Jeho základný opis doplním o citlivé vyznanie od M. Plištilovej z Pravdy (4.6.1961) v článku Ryby v Bojniciach: „V desiatich nádržiach sú rybičky akváriové a v desiatich ryby našich vôd, od kaprov po hlavátky. Človek zostane tak očarený, ako v rozprávkovej ríši. Tropické – indomalajské, africké, americké, desiatky rodov i zušľachtených odnoží tých rodov, všetkých farieb a tvarov, centimetrové, menšie i väčšie rybiatka sa preháňajú v osvetlenej vode a na druhej strane len vše otvorí na diváka okrúhlu papuľku ťažkopádny kapor alebo bystroplutvý pstruh. Je ich tu v nádržiach dobre vyše dve tisíc.“
aug 23, 2016 | Historické okienko
Písal sa rok 1965. V zoo sme už tri roky mali pár levov – Tarzan a Laura. Obe zvieratá si na seba zvykli a medzičasom došlo k narodeniu levíčat. Levica Laura však vrh piatich mláďat odmietla. Keďže išlo o prvý pokus o odchov, bolo rozhodnuté o umelom odchove v opatere náhradnej matky – ošetrovateľky zo zoo. Pracovníci zoo skúšali kŕmiť Sunarom všetky levíčatá, no štyri žiaľ uhynuli. Prežil jediný, krásny a prítulný Boris – nemusel byť za mrežou, dal sa pohladkať a po stretnutí s ním si nejeden detský návštevník myslel, že môže začať dráhu krotiteľa levov. S Boriskom sa ten rok fotil každý, zamestnanci, návštevy v zoo, návštevníci, politici či iní funkcionári. Bol najfotografovanejším objektom. Najradšej mal kuchárky a o svoj prídel jedla sa hlásil naozaj originálnym spôsobom: príšiel do kuchyne a ťahal ich za sukne dovtedy, kým svoj diel nedostal. Natáčali ho aj pracovníci Československého štátneho filmu. Sláva jeho odchovu zatienila ten rok pätorčatá u rysov a údajne mláďa u mungov indických.
Pani Cmarková bola Borisovi náhradnou matkou.
Z pripravovanej knihy o histórii zvierat v bojnickej zoo.
aug 23, 2016 | Historické okienko
Seriál „Safari“ z roku 1986 má dodnes na svedomí mnohé mýty o našej zoo. Dnešná generácia ho už najskôr neocení, no my čo sme ho sledovali, pociťujeme nostalgiu. Bola tam skvelá pesnička naspievaná Petrom Lipom, napínavý dej a hlavne veľa zvierat. „Safari! Safari! Safari! Levy a dupot kopýt. Safari! Viem, že sa vydarí. Safari! Tigre a stáda opíc. Safari! A slnko do tvári. Tráva je po pás, vedie nás stopár. Tu si smieš zakričať. Príroda velí, musíš byť smelý, čaká nás Afrika. Safari! Safari! Už dobrodružstvo tuším. Safari! Chlapci aj dievčatá. Safari! To dušu krásne vzruší. Safari! Deťom a mláďatám. Páľava budí, zvieratá, ľudí, na lov bez zbraní. Príroda velí, musíš byť smelý. Poďme ju obrániť. Safari! Safari!…“
Autori filmu natáčali u nás hlavne scény s ľuďmi, napr. na riaditeľovom balkóne alebo pri okrúhlej voliére.Drvivá väčšina záberov zo zoo bola natočená v iných zoo, v Dvůr Králové a v Lešnej. Prestrihy na nosorožce, žirafy a ďalšie dvorské zvieratá spôsobili, že ľudia nás dodnes presviedčajú, že kedysi v bojnickej zoo tieto zvieratá boli. Nedávno dokonca jedna pani odmietala naše vysvetlenia o bojnických žirafách a nosorožcov a skalopevne nás presviedčala o tom, že si na to stopercentne pamätá a že môže uviesť kde presne ich výbehy stáli. Podľa nej to bolo tam, kde sú dnes bociany, žeriavy a labute čierne.
Dal som si prácu a pozrel som si všetky diely, zo zvierat našej zoo sa v seriáli nemihlo skoro žiadne, tuším jedinou výnimkou boli kozy kamerunské v dnešnom vyhliadkovom výbehu, vtedy za škaredým oborovým plotom. Našťastie, to bol iba prestrihový záber. No o čomsi to určite svedčí.
aug 23, 2016 | Historické okienko
V doterajšej histórii sa v zoo objavili tri druhy vačkovcov. Prvým bola kengura červenokrká (Macropus rufogriseus), ktorá je dodnes najbežnejším druhom vačkovca v zoologických záhradách. Zmienka o jej dovoze z Nemecka je v roku 1958. Ich domovinou je hlavne Nový Južný Wales, Queensland a Tasmánia. Prvé dve kengury červenokrké obývali výbeh v hornej zoo.
Po prestávke sme chov obnovili v roku 1985 dovozom troch jedincov, prvé mláďa sa podarilo odchovať v roku 1986, celkovo to bolo 18 mláďat. Druh je dobre aklimatizovaný na naše podnebie. Chov skončil v roku 2001. Po desaťročnej prestávke sme v roku 2011 z bratislavskej zoo doviezli pár mladých kengúr červených (Macropus rufus). Kengura červená je najväčším druhom spomedzi všetkých kengúr. Zároveň je to najväčší pôvodný cicavec Austrálie a najväčší prežívajúci druh vačkovca. Vyskytuje sa takmer po celom austrálskom kontinente. Výrazne väčší samec sa od sivohnedej samice líši ryšavočerveným sfarbením srsti. Hmotnosť môže u samcov dosiahnuť aj 135 kg, samice vážia len do 35 kg. Dĺžka tela samcovmôže dosiahnuť 3 m. Obýva suché trávnaté a polopúštne oblasti, kde spása hlavne traviny. Na toto prostredie je skvele adaptovaná, veľmi dobre vie šetriť vodou a má viacero fyziologických a behaviorálnych adaptácií na regulovanie teploty tela.
Tretí druh vačkovca je menší druh kengura parma (Macropus parma), ktorý chováme od roku 2012. Prvé historické mláďa kengury parma sme odchovali v roku 2013, do roku 2015 celkovo 5 mláďat. Od 30-tych do 60-tych rokov sa myslelo, že ide už o vyhynutý druh. Našťastie sa našla ešte jedna zabudnutá populácia a kengura parma bola hlavne vďaka chovu v zoo zachránená. Tento vzácnejší druh kengúr meria len okolo pol metra a váži do 6 kg, čo je ledva desatina váhy samca kengury červenej. Oba druhy kengúr tvoria súčasť austrálskej expozície, kde prezentujeme aj menšie druhy austrálskych papagájov. Kengury parma sa dožívajú najviac 10 rokov, žijú samotársky alebo v menších skupinkách. Najčastejším problémom chovu kengúr je ich náchylnosť na infekcie ústnej dutiny.
Kengura červenokrká v roku 1958, 1962 a 1963.
aug 23, 2016 | Historické okienko
Rok 1962 bol siedmy rokom oficiálnej existencie bojnickej zoo. Kráľovstvo zvierat bojnické sa úspešne rozrastalo o nové druhy. Napríklad absolútnou novinkou medzi vtákmi sa stali naše prvé žeriavce stepné, žeriavy sárusy a návštevnícky najviac vnímanou novinkou zoo bol v tomto roku prvý ľudoop, samec šimpanza učenlivého menom Faruk. Stalo sa tak 30. júna. Z bezpečnostných dôvodov pracovníci zoo nainštalovali na mreže zo strany návštevníkov sklo. Od začiatku sa chov Faruka potýkal s problémami zabezpečenia dostatočného tepla, veľmi často býval prechladnutý. V tej dobe zoológ, promovaný biológ Juraj Gressner, musel tu a tam zaskakovať za nespoľahlivých kuričov a vždy dbal, aby bol nachystaný pohotovostný prísun dreva na kúrenie. V skupine paviánov sa už rodili mláďatá (tento rok dve). Faruk bol najvyhľadávanejším primátom, po makakovi rézusovi Patrikovi to bola ďalšia nová celebrita zoo.
Nemenej sledovanou novinkou bol príchod prvých levov z Poľska. Stalo sa tak 2. júla. Vedenie zoo usilovalo o získanie leva už viac ako dva roky. Až teraz sa na nich usmialo šťastie. Do zoo pricestoval pár – Tarzan a Laura. Samec Tarzan je na jedinej dochovanej snímke z roku 1962 evidentne mladý, samica Laura vypadá staršia. V auguste pribudol medzi šelmami aj pár psíkov medvedíkovitých z poľskej zoo v Katoviciach.
Tarzan a Laura (1962)
Populárne články zo života zvierat v zoo publikoval v tom čase nástupca prvého zoológa Jána Kalužu, promovaný biológ Juraj Gressner. Známa Gressnerova fotka trojmesačných rysíčat obletela tlač a používame ju s hrdosťou dodnes. V zoo údajne fungovala akási provizórna ošetrovňa, kam doviedli nedisciplinované a poranené deti, ktoré napriek zákazu, pchali opiciam prsty do klietky. „Makaky rézusy sú dosť vychytralé opice a vedia veľmi vážne uhryznúť“, konštatuje Gressner v dobovej tlači (Práca, 22.7.1962): „Návštevníci sa dožadujú čo najväčšieho počtu exotických zvierat“.
V jedných novinách Gressner opisuje deň dovozu prvých bojnických levov Tarzana a Laury z Poľska v júli 1962. Pracovníci zoo dlho nevedeli presný dátum príchodu a ani či levy naozaj prídu. V tej dobe komunikácia zjavne nebola taká ľahká ako dnes, avíza v novinách o očakávanom príchode levov možno nájsť v dobovej tlači už takmer dva roky. Možno aj pre túto príčinu, neboli úplne najlepšie pripravení. Vedľa plánovanej klietky pre levy susedili vlky. Levy privezené zo železničnej stanice museli vykladať pred davmi návštevníkov. Kým sa kochali nad novými obyvateľmi zoo, jeden z vlkov nejakým spôsobom z ubikácie unikol a veselo behal po zoo. Nastala pohotovosť, rýchlo sa muselo siahnuť po sitách a puškách. Stovky návštevníkov sledovali „hon“ na vlka na živo. Uprchlíka chytili a všetko dobre dopadlo. Z dnešného pohľadu trocha živelné a riskantné. Kráľovský leví pár sa začal postupom času rozmnožovať, v roku 1965 sme umelo odchovali prvé levíča v našej histórii. Bol to samček Boris. Neskôr pribúdali ďalšie a ďalšie odchovy, celkovo sa medzi rokmi 1965 až 1988 odchovalo 30 levíčat.
Z pripravovanej knihy o histórii bojnickej zoo
