máj 29, 2020
Mačiak Rolowayov patrí k najvzácnejším zvieratám bojnickej zoo. Druh patrí do zoznamu 25 svetovo najohrozenejších druhov a poddruhov primátov. Podľa Svetovej organizácie ochrany prírody patria do kategórie zvierat, kde je pravdepodobné veľmi skoré úplné vyhynutie. Na celom obrovskom území jeho výskytu prežíva možno niekoľko stoviek týchto opíc. Mačiak Rolowayov sa vyskytuje v dažďových pralesoch západnej Afriky, kde obýva najvyššie poschodia korún stromov. Jeho areál výskytu sa tiahne od rieky Sassandra v štáte Pobrežie Slonoviny až po rieku Volta vo východnej Ghane. Mačiak Rolowayov má jemnú telesnú stavbu, čo mu dodáva elegantný vzhľad. Dlhý chvost využíva na balansovanie v korunách stromov. Biela „kozia“ briadka kontrastujúca s čiernou tvárou ho odlišuje od známejšej formy mačiaka diana (Cercopithecus diana diana).
V prírode sa živí ovocím, lístím, výhonkami, kvetmi a hmyzom. Samice rodia jedno mláďa v decembri až februári. Pohlavne dospelé sa stávajú vo veku 4-5 rokov. Svoje vlastníctvo územia si samce ohlasujú hlasnými zvukovými signálmi. Často sa združujú s inými primátmi, napr. guerézou zelenou (Procolobus verus). V európskych zoologických záhradách vedie záchranný program EEP Zoo Mulhouse vo Francúzsku. Európska (celosvetová) populácia je veľmi malá, dosahuje počet 32 jedincov chovaných v 10 zoo. Zoo Bojnice chová pár týchto vzácnych primátov od leta 2004, obe zvieratá sú z Francúzska. Hlavným poslaním chovu týchto zvierat v zoo je oboznámenie verejnosti s problematikou ochrany tohto druhu v západnej Afrike a snaha o udržanie zoo-populácie. Chov mačiakov Rolowayových je priamo napojený na činnosť združenia WAPCA, ktorého hlavným poslaním je rozvíjanie in situ projektov v Ghane a Pobreží Slonoviny.
máj 29, 2020
Mimoriadne vzácny, v českých a slovenských zoo prvý krát chovaný druh. Novinka roku 2012. V európskych zoo žije už iba 24 jedincov tohto tajomného primáta. Druh objavil v lese Ituri v Kongu John D. Hamlyn. Vyskytuje sa vo východnom Kongu, medzi riekami Epulu, Kongo a Lukuga, okrajovo zasahuje až do Rwandy. V prírode je veľmi tichý, nenápadný a plachý. Dodnes o ňom vieme veľmi málo. Aj preto neprekvapí, že v roku 2012 bol senzačne objavený jeho sesterský druh mačiak lesula (Cercopithecus lomamiensis).
Na rozdiel od iných mačiakov obýva nižšie poschodia stromov, často sa pohybuje po zemi a veľmi pravdepodobne je aktívny aj v noci. Žije v malých alebo stredne veľkých skupinách. Charakterizuje ho tmavosivá až čierna srsť, čierna tvár s charakteristickým bielym pásikom, ktorý sa zvisle tiahne od čela medzi očami až na nos. Na čele majú žltkastý čelový pás. Samec je výrazne mohutnejší ako samica. Má nápadné červené a modré genitálie. Mláďatá sú žltohnedé. Dožije sa do 25-33 rokov. Záchranný program EEP vedie škótska ZOO Edinburgh. Do bojnickej zoo pricestoval pár dňa 25.10.2012.
máj 29, 2020
Lyžičiare sú vodné brodivé vtáky blízko príbuzné ibisom. Ich počet druhov na svete nie je veľký. V Afrike, v Južnej a Strednej Amerike žijú po jednom druhu, v Austrálii dva druhy a v ostatnej Eurázii dva druhy. Všetky spája charakteristický tvar zobáku, ktorý pripomína lyžicu alebo varešku. Pri zháňaní potravy s ním v plytkej vode systematicky pohybujú zo strany na stranu a pátrajú po larvách vodného hmyzu, mäkkýšoch, kôrovcoch, pijaviciach, žabách, žubrienkach a malých rybách. Jeho domovom sú preto vlhké habitaty v blízkosti vôd, mokrade, vodné toky a plochy, často žijú v ústiach riek do morí a pobrežných lagúnach. Na hniezdenie si najradšej vyberajú izolované a pokojné ostrovčeky alebo hustý porast vegetácie. Lyžičiar biely má areál rozšírenia tiahnuci sa od južného Španielska cez Európu do strednej a východnej Ázie po Perzský záliv, Indiu a Srí Lanku.
Vo všetkých lokálnych názvoch sa odráža jeho nezameniteľný tvar zobáku. Po nemecky Loeffler, holandsky Lepelaar, anglicky Spoonbill, španielsky Espátula, švédsky Skedstork, no najdivnejší je fínsky názov Kapustahaikara. Tento druh prezimuje v západnej a východnej Afrike a v juhovýchodnej Číne. Hniezdia najradšej v samostatnej kolónii, v znáške bývajú obyčajne 3-4 vajcia, inkubácia trvá 24-25 dní, mláďatá sa osamostatňujú vo veku 50 dní, pohlavne dospievajú v 3-4 rokoch. Mladé vtáky majú svetlý zobák. Najstarší doložený lyžičiar mal 28 rokov. Európska populácia sa odhaduje na 2600-3200 párov, ruská do 2800 a turecká do 3000. V našej avifaune patrí medzi vzácne ohrozené druhy. Najbližšie väčšie kolónie sú v Hortobágy v Maďarsku. ZOO Bojnice chová tento druh od počiatku 60. rokov, prvýkrát sa tu rozmnožili v roku 1999, odvtedy sa dodnes (2015) odchovalo celkovo 22 mláďat.
Iné meno: lyžičiar európsky, lyžičiar obyčajný
máj 29, 2020
Papagáje lori patria svojím zafarbením k najkrajším papagájom. Všetky druhy sa živia prevažne kvetným nektárom. Lori žltochrbtý obýva v troch poddruhoch (L. g. flavopalliatus, L. g. garrulus, L. g. morotaianus) indonézské ostrovy Halmahera, Weda, Morotai, Raobu, Batjan, Obi a mnohé ďalšie v súostroví Moluky. Jeho prirodzeným prostredím sú primárne tropické lesy, v horských oblastiach do nadmorskej výšky 1050 m. Príležitostne sa objavuje na kokosových plantážach. Tento mimoriadne atraktívny a pestro sfarbený papagáj dorastá do dĺžky 28-31 cm a hmotnosti 180-250 g. Vyznačuje sa nápadne červeno sfarbeným telom, olivovo zelenými krídlami so žltými oblúkmi a čiernymi končekmi, a zelenými nohami. Na chrbte má charakteristickú žltú škvrnu.
Poddruh chovaný v našej zoo má najintenzívnejšie žlté sfarbenie na chrbte a krídlach. Ozýva sa veľmi hlasným spevom. Po väčšinu roka žije v pároch alebo v rodinných skupinkách. Živí sa nektárom, peľom, mäkkým ovocím, semienkami a drobným hmyzom. Hniezdi v stromových dutinách vo výške 20-25 m nad zemou. Obdobie hniezdenia trvá od júna až do novembra, rodičovský pár vychováva najčastejšie 2 mláďatá. Lori žltochrbtý bol ešte nedávno na viacerých ostrovoch veľmi početný. Dnes je vážne ohrozený ničením pôvodných biotopov a nelegálnym obchodovaním. IUCN ho klasifikuje do kategórie vzácnych taxónov (VU). V roku 1991 bolo odchytených z prírody údajne viac ako 9600 jedincov. In situ populácia za posledné roky dramaticky poklesla. Stále populácie sú už len v oblasti Lalobata a Ake Tajawe na ostrove Halmahera, tieto lesy sa plánujú povýšiť na status Národného parku. V zajatí patrí k náročnejším chovancom, dožíva sa 25 rokov. Viedenská zoologická záhrada bola prvou na svete, v ktorej rozmnožili tento druh v roku 1931. V súkromných chovoch bol úspešný odchov zaznamenaný ešte skôr (r.1913 v Anglicku). Európsku plemennú knihu monitoruje Zoo Chester v Anglicku. Tieto papagáje chováme od roku 1992.
