jún 24, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Pre horúčavy Národná zoo Bojnice robí rôzne opatrenia pre zvieratá ale aj návštevníkov. Snaží sa nimi zmierniť vplyv horúčav na zdravie zvierat a pohodlie návštevníkov.
Rovnako ako ľudia, aj zvieratá by sa pri pobyte na slnku, zvýšenej aktivite a nedostatku vody mohli dehydrovať a ich organizmus by sa mohol prehriať. Počas horúcich letných dní je pre zvieratá zabezpečený chládok v ich chovných zariadeniach a samozrejme dostatočné množstvo vody. Niektoré druhy (medveď, slony) majú vo svojich výbehoch aj bazén, v ktorom sa môžu počas dňa osviežiť. Chovné zariadenia sú navrhované a vybudované tak, aby zvieratá mali možnosť ukryť sa v chládku a vždy mali zabezpečený dostatočný príjem tekutín. V niektorých výbehoch zabezpečuje zvieratám dostatočný tieň a chládok aj množstvo drevín, pod ktorými často odpočívajú. Okrem toho sa zvieratám podáva množstvo ovocia a zeleniny, z ktorej takisto dokážu prijať tekutiny. Slonom sa zvykne podávať vychladený melón, ktorý ich osvieži, ľadovú pochúťku vo forme kusov ovocia zamrznutých v ľade môžu dostať v prípade extrémnych horúčav opice, pandy červené či medvede.
Malé druhy cicavcov ako sú králiky, sysle či morčatá sú viac náchylné na prehriatie a preto im venujeme zvýšenú pozornosť. Majú stály prístup k pitnej vode, ktorú im chovatelia pravidelne vymieňajú, aby sa neprehriala a nerozmnožili sa v nej baktérie.
Aj keď domovom exotických druhov vtákov sú predovšetkým trópy, ani tieto nesmú byť vystavené priamemu slnku bez možnosti úkrytu. V našej zoo majú možnosť ukryť sa do chládku, pričom vždy majú prístup k čerstvej pitnej vode. Vtáky veľmi obľubujú kúpeľ, preto majú v týchto dňoch v zariadeniach nádoby s vodou.
Ryby a Plazy, teda korytnačky, jaštery a hady sú špecifickou skupinou. Sú ektotermné, to znamená, že nemajú stabilnú telesnú teplotu, ale tá závisí od teploty prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Proti prehrievaniu sa bránia zdržiavaním sa na chladnejších miestach, výparom vody, zrýchlenou respiráciou, alebo zmenou zafarbenia povrchu tela tak, aby odrážal slnečné žiarenie.
Zvieratá sa však dokážu pred teplom čiastočne ochrániť aj samé. Obmedzujú zvýšenú fyzickú aktivitu počas dňa, kedy počas horúčavy uprednostňujú odpočinok v chládku. Oveľa aktívnejšie sú v týchto dňoch pred východom a po západe slnka. Zvieratá všeobecne vedia dobre regulovať svoju telesnú teplotu. Slony si samé kožu ochladzujú pieskom. Naberajú ho do chobotov a vyfukujú na seba. Regulovať telesnú teplotu si dokážu tiež mávaním ušníc. Niektoré cicavce využívajú fyzikálnu reguláciu teploty, ako je potenie, zrýchlené dýchanie, zmeny prietokov krvi a výmena hustej zimnej srsti, za kratšiu letnú.
Aby sa aj návštevníci mohli počas návštevy Národnej zoologickej záhrady Bojnice v týchto horúčavách osviežiť, na viacerých miestach v areály zoo sú nainštalované tzv. hmlové brány. Návštevníkom odporúčame, ak chcú zvieratá vidieť, aby prišli na prehliadku radšej v ranných alebo podvečerných hodinách. Národná zoo Bojnice je v sezóne otvorená od 8.00 hod. do 19. 00 hod.
jún 18, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Prvé mačkovité zvieratá chodili po našej planéte v eocéne, približne pred 40 miliónmi rokov. Na rozdiel od ostatných druhov sa mačkovité druhy vyvíjali rýchlo a už v ďalšom období, v oligocéne, sa podobali dnešným mačkám. Mačka divá patrí k našim najvzácnejším šelmám. Od domácej sa odlišuje veľkosťou, sfarbením, väčšou hlavou s menšími ušnicami a dlhšími hmatovými vibrismi. Kocúr môže dosiahnuť hmotnosť až 9 kg, čo je viac, ako vážia niektoré líšky. Sfarbenie mačiek býva od svetlosivej po sivohnedé, pričom chrbát, nohy a chvost sú výrazne pruhované. Mladé jedince sú sfarbené kontrastnejšie ako staré. Stredom chrbta sa im tiahne pás tmavšej srsti, ktorý plynule alebo v náznakoch prechádza až po koniec chvosta. Od podobne „tigrovane“ sfarbenej mačky domácej ju možno rozoznať aj na základe dĺžky, hrúbky a tvaru chvosta. Chvost divej mačky je kratší a tupo ukončený tmavou srsťou. Pred jeho koncom sa nachádzajú 2 až 3 uzatvorené prstence tmavšej srsti, ďalšie 2 až 3 sú otvorené. Po 63 – 69 dňoch od oplodnenia rodí samica väčšinou 3 až 4 mláďatá, ktoré vážia okolo 45 gramov. Oči sa im otvárajú po 10 až 12 dňoch, keď sú už pokryté krátkou jemnou srsťou. Vo veku okolo šiestich týždňov si začínajú privykať na mäsitú potravu a o dva týždne neskôr sa po boku matky začínajú priúčať lovu. Ako päťmesačné už začínajú loviť úplne samy a osamostatňujú sa. Pohlavne dospievajú vo veku 10 mesiacov a vo voľnej prírode sa dožívajú maximálne 15 rokov.
Mačka divá je nočným zvieraťom. Žije samotárskym spôsobom života s výnimkou obdobia párenia. Výborne šplhá a tiež vie aj plávať. V Národnej zoo Bojnice môžete vidieť v hornom návštevníckom okruhu Karpatského chodníka 2 samice mačky divej, obe sú narodené v roku 2018.
jún 13, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
V priebehu evolučného vývoja sa u všetkých druhov cicavcov ustálilo typické usporiadanie chrupu. V každej zoologickej literatúre sa dočítate, že medveď hnedý má 42 zubov. Dvadsať v hornej a dvadsať v dolnej čeľusti. Teda mal by mať, pretože o tom hovorí chrupový vzorec, ktorý je pre medveďa hnedého stanovený 3142/3143. Táto forma zápisu chrupového vzorca udáva počty štyroch druhov zubov (hryzáky, očné zuby, predstoličky, stoličky) v polovici hornej a polovici dolnej čeľuste každého cicavca. Ak teda tento počet zrátame a vynásobíme dvoma, dozvieme sa, že celkový počet zubov medveďa hnedého by mal byť 42. Lenže nie je. Ich počet je rôzny, od 36 po 42.
Ak niektoré zuby jedinca v porovnaní s chrupovým vzorcom chýbajú, hovoríme o regresii. Regresia chrupu sa prejavuje aj u človeka, nie každému vyrastú posledné stoličky, často nazývané zuby múdrosti. Tieto ani náhodou nesúvisia s hodnotou nášho IQ, Sú dôkazom, že tieto zuby počas evolučného vývoja strácajú svoju funkčnosť. U medveďa sa regresia chrupu týka predstoličiek (premolárov).
Od založenia našej zoo sme chovali viaceré druhy medveďov. V rokoch 1957 – 1967 a krátko v rokoch 1971 – 1972 sme chovali medvede himalájske (Selenarctos thibetanus), v rokoch 1967 – 1992 sme v zoo chovali celkovo 7 jedincov medveďa bieleho (Thalarctos maritimus), v roku 1992 sme darom z viedenskej zoo získali 3 jedince medveďa sýrskeho (Ursus arctos syriacus), ktoré sme chovali do roku 2001. Dnes v našej expozícii môžete vidieť v dvojvýbehu 8 jedincov medveďa hnedého európskeho (Ursus arctos arctos).
jún 11, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
O vlastnostiach a schopnostiach rysa ostrovida (Lynx lynx) kolovali hrôzostrašné historky. V minulosti ho považovali za neviditeľného démona, ktorý sa znenazdajky objaví, niekoho zabije a zmizne. Slovo Lynx má pôvod v gréčtine a znamená svetlo, jas, žiaru. Iná skupina etymológov je presvedčená, že slovo rys je príbuzné s nemeckým slovom Luchs či latinským Lynx. Tvrdia, že všetky tieto slová pochádzajú z indoeurópskeho leuk, čo znamená svetlý či biely, ktoré je odvodené z jeho svetlého sfarbenia srsti.
V minulosti radili rysa k vlkom. Súviselo to hlavne s nedostatočnou znalosťou jeho správania a potravovej ekológie. Švajčiarsky polyhistor, lekár a prírodovedec Conrad Gesner vo svojej knihe Historia animalium, ktorá vyšla v roku 1551 v latinčine, nazval rysa Lupus cervarius, čiže vlk jelení.
Vidieť v prírode naživo rysa je väčšia vzácnosť ako spozorovať medveďa či vlka. Okrem krátkeho obdobia párenia žije väčšinu roka samotársky. Rysy sa pária od konca januára do začiatku marca, pričom opúšťajú svoje obvyklé trasy, intenzívne si značkujú svoje teritórium a vydávajú sa hľadať partnera. Po desiatich týždňoch gravidity, najčastejšie v máji, rodí samica v reprodukčnom úkryte jedno až štyri (najčastejšie dve) mláďatá, ktoré zostávajú s matkou až do jej ďalšieho párenia. Počas tohto času sa od nej naučia všetko, čo potrebujú k samostatnému životu. Rysí samec sa na výchove potomstva nepodieľa. Charakteristické sú preň štetinky na ušiach a škvrnité sfarbenie, je pomerne premenlivé, pohybuje sa od svetlej až po tmavohnedú. Existujú jedince s výraznou škvrnitosťou aj úplne bez škvŕn. U každého rysa je škvrnitosť jedinečná a ani počas rastu a dospievania sa nemení. Z videozáznamov alebo fotografií vedia odborníci na základe škvŕn spoľahlivo identifikovať každého jedinca.
Skrytý spôsob života najväčšej európskej mačkovitej šelmy poskytoval veľmi slabé vedomosti a znalosti o jeho živote. Aj preto kolovalo o rysovi niekoľko hrôzostrašných povier. Ľudia verili, že zrak rysa je taký ostrý, že prenikne aj cez stenu, drevo a kamene. Že zo svojej koristi vysaje krv, no mäsa sa ani nedotkne. „Dôveryhodní“ a očití svedkovia jeho lovu opisovali, ako táto šelma svojej koristi po ulovení rozhryzla hlavu, vyžrala mozog, ale mäsa sa ani len nedotkla. Tradovalo sa, že rysy sú nebezpečné pre domáce zvieratá a človeka. Dokonca viac ako vlky, lebo sú nehlučné, neviditeľné, nevypočítateľné a prefíkanejšie. Ďalší blud, ktorému boli ľudia ochotní uveriť, súvisel s jeho vylučovaním moču. Svoj moč si vraj starostlivo zahrabáva, lebo sa časom premení na drahý a ušľachtilý kameň – Lyngurium.
Šľachtici ho lovili pre kožušinu, ktorá bola vždy cenená a drahá. Jeho pazúry sa zase uplatnili v ľudovom liečiteľstve. Pripisovali im liečivé účinky a svojmu nositeľovi zaručovali ochranu od kŕčov. Po spopolnení a následnej konzumácii mali účinkovať ako liek proti všetkým chorobám. V skutočnosti je rys plaché zviera, na človeka nikdy neútočí a za normálnych okolností nestrháva ani hospodárske zvieratá. Dokonalý sluch a zrak z neho robia doslova lesného ducha. A to i napriek tomu, že jeho čuch je na rozdiel od psovitých šeliem omnoho slabšie vyvinutý.
Veľmi intenzívne bol rys (spolu s vlkom a medveďom) prenasledovaný v tereziánskych a jozefínskych časoch, keď začalo platiť nariadenie o „hubení veľkých šeliem poľovníkmi i poddanými“. Patent cisára Jozefa II. z roku 1786 umožnil lov veľkých šeliem komukoľvek a akokoľvek. Preto niet divu, že na väčšine územia monarchie bol rys vyhubený už v priebehu 17. a 18. storočia. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bol vyhubený aj v štátoch západnej Európy (s výnimkou Škandinávie a Pyrenejského polostrova). Od roku 1999 je u nás celoročne chránený, no ilegálnemu lovu sa nikdy nepodarilo úplne zabrániť.
O návrat rysa sa začínajú čoraz viac zaujímať krajiny západnej Európy, pretože chcú spestriť svoju faunu o druh, ktorý do nej v minulosti patril a zohrával v lesných biotopoch dôležitú úlohu. Národná zoologická záhrada Bojnice spolu s partnermi vypustila v rámci projektu LIFE LUCHS v poradí už ôsmeho jedinca rysa ostrovida (Lynx lynx) do voľnej prírody v biosférickej rezervácii Falcký les v Nemecku. Celkovo ide o 17 rysa vypusteného v rámci projektu reštitúcie najväčšej mačkovitej šelmy Európy. Národná zoo Bojnice je súčasťou projektu, ktorý na území Falckého lesa nachádzajúceho sa na nemecko – francúzkej hranici prebieha už štvrtý rok. Falcký les je s veľkosťou 179 000 ha najrozsiahlejšie kompaktné lesnaté územie v Nemecku, zahŕňajúce 36 000 ha určených chránených lokalít. Projekt začal v roku 2015 (uzavretý bude na konci decembra 2020) a doteraz tu bolo počas jeho trvania vypustených už 17 rysov. Projekt zahŕňa komplexný program monitoringu vypustených zvierat z dôvodu dokumentácie ich ekológie a vedecké hodnotenie programu reštitúcie, ako aj spoluprácu na informovaní odbornej a laickej verejnosti.
Národná zoo Bojnice sa už niekoľko rokov podieľa na výskume, monitoringu, ochrane a manažmente rysa nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách Európy. V rámci všetkých týchto činností sa po celý čas so svojou systematickou a vysoko profesionálnou prácou radí medzi lídrov v tejto problematike.
Jaroslav Slašťan
jún 7, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Najťažšie kly slona afrického na svete pochádzajú zo slona uloveného v roku 1898 pod Kilimandžárom. Ľavý kel meria 311 cm a dnes váži 94 kg, pravý 318 cm a dnes váži 89 kg. Pri meraní hmotnosti v roku ulovenia slona vážili 105,3 kg a 103,5 kg.
Kly vznikli predĺžením dvoch horných očných zubov. Slony ich používajú pri získavaní potravy, ale aj pri súbojoch o vedúce postavenie. Taktiež sú súčasťou súbojov o samicu. Na rozdiel od zubov rastú slonom kly po celý ich život.
Rast, výmena, ale aj tvar sloních zubov je v živočíšnej ríši unikátna. Slonie stoličky sú tvorené systémom sklovinových lamiel, ktoré tmelí obrovské množstvo zubného cementu. Zub má teda charakter obrovského strúhadla, kde z masy zubného cementu vystupujú priečne lišty tvorené tvrdou sklovinou, čo je ideálne pre konzumáciu tvrdej rastlinnej potravy. Behom života sa zuby obrusujú a u slonov sa vyvinula zvláštna a jedinečná stratégia. Tri črenové zuby (premoláre) a tri stoličky (moláre) sa objavujú v priebehu života slona postupne. Keď sa obrúsi prvý črenový zub, nahradí ho druhý, potom tretí, nasledovaný postupne tromi stoličkami. Keď slon príde o poslednú stoličku, umiera hladom.
Na Slovensku si len v Národnej zoo Bojnice môžete zblízka pozrieť, ako slonie kly vyzerajú. Už od roku 1984 tu chováme 2 jedince – samice slona Afrického (Loxodonta africana). Slonice Maja a Gula k nám boli dovezené z afrického Zimbabwe, kde boli odchytené ako opustené mláďatá.
Najväčšou hrozbou pre voľne žijúce slony je pytliactvo, ktoré je zamerané na slonovinu. Tá ma totiž na čiernom trhu obrovskú hodnotu. Stáva sa, že pytliakov nezastaví ani vojenská ochrana národných parkov a rezervácií. Chov slonov v zoo je neuveriteľne náročný a nákladný, preto si ho môže dovoliť len niekoľko svetových chovateľských inštitúcií. V európskych zoo je chov slonov prísne koordinovaný a monitorovaný EEP programom.
Jaroslav Slašťan
máj 28, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Minulý týždeň sme si pripomenuli Svetový deň korytnačiek. V našej zoologickej záhrade môžete vidieť viacero druhov týchto plazov, väčšina sa ich nachádza v budove Vivária. Výnimku tvoria korytnačky leopardie, ktoré nájdete v súčasnom Pavilóne slonov.
Vo Viváriu je viacero druhov suchozemských aj vodných korytnačiek. Každá z nich je zaujímavá a dal by sa o nej napísať samostatný článok. Avšak druhom, ktorý zaujme väčšinu návštevníkov najviac je určite kajmanka dravá (Chelydra serpentina).
Ide o vodnú korytnačku, ktorej prirodzeným domovom sú stojaté a pomaly tečúce vody v Amerike. Tak ako nepohnute ju môžete vidieť v našej zoo, rovnako skryte a bez pohybu striehne na korisť v prírode, kde sa v plytkých vodách skryje v bahne. Loví ryby, žaby, vodné hady, malé vtáky a drobné cicavce. Nepohrdne ani zdochlinami.
Kajmanka dravá je veľká robustná korytnačka, so silnými pazúrmi a čeľusťami. Pri neodbornej manipulácii dokáže prehryznúť aj ľudskú ruku. Ako už jej pomenovanie naznačuje, ide o naozaj dravú korytnačku, ktorá v prípade ohrozenia vie byť veľmi agresívna.
Kajmanky môžu vážiť až do 25 kilogramov, v ľudskej starostlivosti sa dožívajú cez 45 rokov, vo voľnej prírode je to okolo 30 rokov. Ak si chcete kajmanku dravú prezrieť zblízka, máte možnosť ju vidieť v expozícii na prízemí Vivária, nájdete tu ju po ľavej strane.
Simona Kubičková
Foto: archív Národnej zoo Bojnice
