feb 20, 2020 | Novinky, Zaujímavosti
Cudzie slovo Enrichment znamená obohatenie a spestrenie prostredia a života zvierat v ľudskej opatere. Tento koncept je založený na súbore prvkov, aktivít a činností, ktoré nahradzujú, alebo napodobňujú aktivity zvierat z voľnej prírody tak, aby to zlepšilo kvalitu ich života.
Enrichment je spestrenie
Zamestnanci Národnej zoo Bojnice sa dlhodobo usilujú o to, aby čo najviac spestrili život našich zvierat. Úlohou enrichmentu je simulovať v zvieratám žijúcim v ľudskej opatere čo najprirodzenejšie prostredie, dopriať im dostatočné možnosti prirodzeného pohybu, rozvíjať, udržiavať a stimulovať ich prirodzené správanie, schopnosti a inštinkty. Enrichment rozdeľujeme do viacerých kategórií, ako napríklad potrava, prostredie, hračky a enrichment zameraný na zmysly. Na výrobu enrichmentových prvkov slúžia rôzne prírodné látky, jutové a polypropylénové laná, paplóny a vankúše, „hračky“ pre psov, prírodné látky ako juta, PVC rúry všetkých možných veľkostí a farieb, zrkadlá, či antistresové lopty. Fantázii sa medze nekladú, dôležitý je materiál a spôsob realizácie, aby to bolo bezpečné pre dané zviera. Čiže môže to byť čokoľvek, okrem skla, predmetov s ostrými hranami a drobných vecí, pri ktorých by mohlo dôjsť k poraneniu či nebezpečenstvu ich prehltnutia.
Potrava
Vo voľnej prírode zvieratá trávia väčšinu času hľadaním potravy, obranou svojho teritória či útekom pred predátormi. Preto pri chove v ľudskej opatere, kde tieto potreby a inštinkty zvieratá nevyužívajú často dochádza k narušeniu ich prirodzeného správania, čoho dôsledkom je abnormálne či stereotypné správanie (opakované pohyby, vytrhávanie srsti, autoagresia, koprofágia a pod.). Preto je potrebné uspokojovať fyzické a psychologické potreby zvierat a v ich expozíciách a ubykáciach navodiť prirodzené správanie a pohodu. Potrava predstavuje najčastejší spôsob využitia enrichmentu. Za formu obohatenia sa považuje už len to, keď chovateľ nedá potravu do misky, ale rozhádže ju po výbehu, čím u zvieraťa vyvolá aktivitu, pretože jedinec si potravu musí získať hľadaním. V horúcich letných dňoch môžu chovatelia niektorým druhom potravu zmraziť do ľadu, maskovať alebo poschovávať na rôznych miestach vo výbehu, aby bolo náročnejšie sa k nej dostať. Dôležitým bodom potravného enrichmentu je aj občasná obmena časového rozvrhu kŕmení. U našich orangutanov môžete vo vonkajšom výbehu vidieť akýsi „automat“ na potravu, ktorý im chovatelia naplnia orechmi, či kúskami inej potravy a orangutany sa ju snažia pomocou paličiek získať.
Hračky pre zvieratá
Ďalšou obľúbenou činnosťou zvierat je hra. A nielen u mláďat, ale aj u dospelých jedincov. Preto môžu naši návštevníci vidieť v mnohých výbehoch rôzne hračky, či sú to už lopty, balóny, siete, laná, pneumatiky. Naši chovatelia často hračky kombinujú s potravou, aby upútali na dlhší čas upútali pozornosť zvierat. Tieto prvky stimulujú prirodzené správania, teda činnosti, ktoré sú pre zvieratá typické a samozrejmé vo voľnej prírode, ale v ľudskej starostlivosti by absentovali. Tieto predmety môžu byť tak prírodného charakteru (napríklad plody ako tekvice, melóny, kokosové orechy, šišky), ako aj rôzne výrobky (lopty, papierové krabice, sudy, laná).
Prostredie
Veľmi dôležité je aj prostredie, v ktorom sú zvieratá chované, pretože i to ovplyvňuje ich kvalitu života. V dobách, keď vznikali zoologické záhrady, boli zvieratá umiestňované v klietkach s minimálnym priestorom a bez akéhokoľvek vybavenia. Prvé zoo boli súkromné zverince patriace zvyčajne vladárom. Už od čias egyptských faraónov, asýrskych kráľov, čínskych cisárov či rímskych imperátorov bolo zvykom a výsadou panovníkov dekorovať svoje sídla zbierkou exotických zvierat. Neskôr sa tieto súkromné živé zbierky začali pozvoľna meniť na verejné. V období zámorských objavov sa neustále dovážali nové a nové druhy zvierat, ktoré sa prezentovali v systematicky zoradených klietkach. Na pohodlie a potreby zvierat sa vtedy nemyslelo, hlavným cieľom bolo publikum dobre zabaviť. Až v 30. rokoch minulého storočia sa začalo viac dbať o potreby zvierat a malé stiesnené klietky nahradili prvé plošne väčšie výbehy. Dnes sa už vo všetkých zoo dbá na to, aby sa človekom vytvorené prostredí čo najviac priblížilo takému prirodzenému prostrediu, v akom sa chovaný druh vo voľnej prírode vyskytuje. Základom tejto formy enrichmentu je samotná expozícia, ktorá by mala stimulovať zviera a ponúknuť mu pestré prostredie, v ktorom nájde dostatok pohybu, rôzne podnety, pokoj i úkryt. Ako prvky zaisťujúce aktivity slúžia napríklad kmene a laná.
Zmysly
Cieľom enrichmentu, ktorý je zameraný na zmysly je aktivovať zmyslové orgány zvierat – čuch, hmat, sluch a zrak. Využívajú sa k tomu rôzne pachy, napríklad aromatické oleje z rôznych bylín, korenie, zriedené parfémy i trus, ktoré zvieratá aktivizujú. Aj zvuky púšťané zo záznamu dokážu simulovat prirodzené prostredie. Hmatové vnemy sa umocňujú rozmiestnením rôznych masážnych prvkov v expozícii, aby sa o ne zvieratá mohla otierať a škrabať.
Zásady enrichmentu
Správny enrichment je ten, ktorý nespôsobí u zvierat stres, nespokojnosť či agresivitu a samozrejme nesmie ohroziť zdravie či život zvierat. Aby enrichment plnil svoj účel, musí sa prihliadať nielen na druh zvieraťa, ale aj na jeho vek a zdravotný stav. Dospelé jedince majú odlišné nároky ako mláďatá, hendikepované iné ako zdravé. Preto je pre ošetrovateľov dôležité poznať zvieratá na svojich úsekoch, u niektorých druhov (napríklad u vlkov) musia chovatelia prihliadať k spoločenskému zoskupenie a hierarchii, aby medzi jedincami nedochádzalo k zbytočným konfliktom. Správne zrealizovaný enrichment umožňuje zvieratám prežívať zaujímavé situácie, vďaka čomu sú spokojnejšie a šťastnejšie. Jedným z cieľov enrichmentu je narušiť pravidelnú každodennú rutinu, ktorá by ohrozovala psychické zdravie zvierat a minimalizovala riziko vzniku stereotypného správania. Dobrý enrichment musí stimulovat duševnú i fyzickú aktivitu zvierat a vytvárať pohodu. Preto ani enrichment nesmie byť stereotypný.
Participácia verejnosti
Pravidelne vyzývame ľudí, ktorí nám chcú pomôcť, že tak môžu urobiť viacerými spôsobmi. Jednou z výrazných foriem pomoci sú adopcie, partnerstvo alebo sponzoring (viac sa dočítate tu: https://zoobojnice.sk/podporte-nas/adopcia-zvierat/). Záujemcovia o adopciu si môžu vybrať ľubovoľné zviera a podporiť ho finančnou čiastkou, ktorú si sami zvolia. Adopcia je vhodná pre jednotlivcov, rodiny, kolektívy, školy i firmy – jednoducho pre všetkých, ktorým osud ohrozených zvierat nie je ľahostajný a chcú im prejaviť svoju priazeň a podporu- Suma, ktorou záujemcovia prispejú bude použitá na chov nimi vybraného zvieraťa. Nám pomôže pokryť náklady na kŕmenie a na starostlivosť o daný druh. Podľa výšky daru, ktorým sa záujemca rozhodne podporiť vybraný druh zvieraťa sa stane buď prispievateľom alebo adoptívnym rodičom. Každý prispievateľ a adoptívny rodič získa miesto na „Strome života“, ktorý je umiestnený blízko vstupu do zoo, takže každý uvidí, kto podporuje zvieratá v našej zoo. Miesto na „Strome života“ sa získava na dobu jedného roka od uhradenia príspevku. Adoptívny rodič tiež získa informačnú tabuľku s oznamom o adopcii v blízkosti chovného zariadenia adoptovaného zvieraťa. Prispievatelia a adoptívny rodičia budú zverejnený aj na našej webovej stránke.
Vecné dary
Mnohí ľudia nás často počas celého roku kontaktujú s otázkou, čím by nám mohli pomôcť a čo konkrétne by našim zvieratám mohli priniesť. Pre naše zvieratá však vyrábame aj rôzne formy enrichmentu. Tieto im nielen spestrujú prostredie, ale zlepšujú ich životnú pohodu a podnecujú ich prirodzené správanie. Enrichment je vhodnou formou, ako zabaviť zvieratá a zároveň poskytnúť návštevníkovi silný zážitok. Práve z toho dôvodu si uvedomujeme dôležitosť enrichmentu pre obe strany – návštevníkov a zvieratá. Na ich výrobu potrebujeme rôzne prvky, ktoré možno mnohí nájdu doma, ako nepotrebné veci. Môžu to byť napríklad laná (jutové a polypropylénové), „hračky“ pre psov (najlepšie tvrdené a odolnejšie ako sú napríklad kongo a pod.), prírodné látky ako juta alebo čisté jutové vrecia, PVC rúry (akýchkoľvek veľkostí a farieb, dokonca aj transparentné), zrkadlá, či antistresové lopty (napríklad pre ošípané). Za ich veľkorysosť v mene našich zvierat, ale aj všetkých nás – zamestnancov Národnej zoo Bojnice všetkým darcom vopred ďakujeme.
Text: Jaroslav Slašťan
feb 14, 2020 | Novinky, Zaujímavosti
Presne pred rokom, 14. februára 2019 sa poklepaním základného kameňa oficiálne začali realizovať v Národnej ZOO Bojnice práce na stavbe Ubikácia africkej fauny. Finančné prostriedky na tento zámer schválený Vládou SR vyčlenilo Ministerstvo životného prostredia SR. Nový pavilón je dôkazom neustále sa zlepšujúcich podmienok a starostlivosti o zvieratá v Národnej zoo Bojnice. Nielenže spĺňa najprísnejšie chovateľské kritériá, ale zároveň poskytne slonom komfortnejšie prostredie a väčší priestor na pohyb.
Stavba nového pavilónu sa realizovala v centrálnej časti zoo. Je navrhnutá nielen pre súčasné dve slonice – Maju a Gulu, ale aj pre ďalšie slony, ktoré sa Národná zoo Bojnice pokúsi v budúcnosti získať. V prvej etape sa postavila nová budova a v ďalšej etape sa buduje vonkajší výbeh pre slony, pričom nový areál bude mať celkovú výmeru približne 11 000 m2. Objekt pavilónu Ubikácie africkej fauny je členený na priestor pre ustajnenie zvierat a zázemie pre zamestnancov, vnútorný a vonkajší výbeh pre zvieratá a časť, ktorá bude určená návštevníkom Národnej zoo Bojnice.
Foto1: Presne pred rokom, 14. februára 2019 sa poklepaním základného kameňa oficiálne začali realizovať v Národnej ZOO Bojnice práce na stavbe Ubikácia africkej fauny. Poklepanie základného kameňa, 14.2.2019
Foto2: Začiatok výstavby ubikácia africkej fauny v marci 2019
Foto3: Stavebné práce na ubikácii africkej fauny. Júl 2019
Foto 4 -7: Stavebné práce na ubikácii africkej fauny. Február 2020
jan 22, 2020 | Novinky, Zaujímavosti
Národná zoo Bojnice chová národné zviera Bhutánskeho kráľovstva – takina zlatého (Budorcas taxicolor bedfordi).
Takiny sú málo známe kopytníky pochádzajúci z oblastí východne od Himalájí. Donedávna chovali tieto zvieratá len zoologické záhrady v Číne. Od roku 2011 ako jediná zoo na Slovensku chová takina zlatého len Národná zoo Bojnice. Jeho chovom sa zaradila medzi sedem európskych zoologických záhrad, ktoré tento vzácny poddruh takina chovajú. Do záchranného programu a koordinovaného chovu je k dnešnému dňu zapojených 11 zoologických zahrad z celého sveta.
Dodnes boli popísané štyri poddruhy takinov: takin tibetský (Budorcas taxicolor tibetana), takin indický (Budorcas taxicolor taxicolor), takin bhutánsky (Budorcas taxicolor whitei), a takin zlatý (Budorcas taxicolor bedfordi) , ktorý sa od ostatných troch poddruhov odlišuje zlatým sfarbením srsti po celom tele.
Výskyt a popis
Takiny žijú v Bhutáne, Číne (juhovýchodný Gansu, Sichuan, Shaanxi, juhovýchodný Tibet a severozápadný Yunnan) a severovýchodnej Indii (Arunachal Pradesh a Sikkim; Singh 2002) a severnom Mjanmarsku (Salter 1997). Výskyt takina zlatého (Budorcas taxicolor bedfordi) sa obmedzuje na pohorie Qinling v južnej čínskej provincii Shaanxi, kde žije v horských borovicových, bambusových a rododendrónových lesoch s nadmorskou výškou od 1500 do 3600 m. Táto oblasť pokrýva 17 okresov provincie Shaanxi, západne od pohoria Ziboshan v provincii Liuba až na východ od Niubeiliang v okrese Zashui (Ge 1990; Schaller a kol. 1986; Wu a kol. 1991). Hoci celková veľkosť populácie tohto poddruhu bola v roku 1990 odhadnutá na 21 200 jedincov, neskoršie sčítanie odhadlo v roku 2001 veľkosť ich populácie oveľa menšiu, od 4 418 do 5 720 jedincov (Lesnícky úrad, Shaanxi).
Habitat a ekológia
Takin zlatý žije v nadmorských výškach od 1 300 do 2 800 metrov, obvykle v malých stádach do 20 jedincov. Sezónne migrujú podľa dostupnosti potravy, v letných a na potravu bohatších mesiacoch môžu tvoriť aj väčšie zoskupenia do 100 zvierat. Stádo vedie dospelý samec, niektoré staršie samce môžu žiť aj samotársky. Živí sa 163 druhmi rastlín, vrátane tráv, listov drevín a kôry stromov (Zeng a Song 2001). Obdobie párenia sa začína začiatkom júna a trvá do konca júla, keď vrchol dosahuje od polovice júna do polovice júla (Wang et al. 2005), matka rodí mláďatá v mesiacoch február až marec. Pohlavnú dospelosť dosahujú vo veku okolo 5 rokov. Dorastajú do výšky 140 cm, hmotnosti až 350 kg a priemerne sa dožívajú 15 – 20 rokov.
Ohrozenie a ochrana druhu
Ohrozuje ho najmä ľudská činnosť ako odlesňovanie, poľovníctvo či rušenie a fragmentácia biotopov (Wang 1998). V Číne sú všetky poddruhy chránené a zaradené do kategórie vnútroštátneho zákona o divokej zveri (národný zákon o ochrane voľne žijúcich živočíchov z roku 1988), hoci malý počet takinov sa každoročne loví v trofejných lovoch. Od roku 2003 bolo postupne v Číne zriadených na ochranu tohto druhu štrnásť prírodných rezervácií (spolu asi 3 250 km²).
Text: Jaroslav Slašťan
Literatúra:
Sheng Helin, Noriyuki Ohtaishi, Lu Houji. 1999. The Mammals of China. China Forestry Publishing House, Beijing, China. ISBN 7-5038-2072-1
Andrew T. Smith, Yan Xie. 2008. A Guide to the Mammals of China. ISBN 978-0-691-09984-2
Francis M.CH. 2008. A field Guide to the Mammals of South-East Asia. ISBN 978-1-84537-735-9
nov 7, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
K životu potrebujú vodu i suš. Ich pokožka musí byť stále vlhká. Prežili milióny rokov, dnes im hrozí vyhynutie…Obojživelníky (Amphibia) patria celosvetovo medzi najohrozenejšie skupiny živočíchov. Z takmer 8000 druhov obojživelníkov žijúcich na našej planéte je viac ako polovica ohrozená vyhynutím. Dôvody sú rôzne. Ničenie ich biotopov, vysušovanie a likvidácia mokradí, znečisťovanie životného prostredia pesticídmi, používanie umelých hnojív a rôzne choroby (napr. cyytridiomykóza). Na Slovensku žije iba 18 druhov obojživelníkov a všetky sú zákonom chránené.
Žaby z čeľade Pralesničkovité (Dendrobatidae), nazývané aj šípové žaby alebo stromárky, patria medzi najkrásnejšie obojživelníky, majú pestré, tzv. aposematické sfarbenie, zaujímavý vzhľad a rôznu veľkosť. Hoci je väčšina druhov žiab aktívnych v noci, pralesničky sú aktívne aj za dňa. Typické kŕkanie u nich nezapočujete, vydávajú príjemné zvuky pripomínajúce spev kanárika. Dodnes je popísaných okolo 175 druhov tejto zaujímavej čeľade a len necelá polovica z nich je jedovatá.
Dosahujú veľkosť 1 až 6 cm, sú štíhle a pestro sfarbené, čo upozorňuje na ich jedovatosť. Každý druh má iné sfarbenie a vzorovanie, ktoré však nemusí byť rovnaké ani v rámci jedného druhu. Len málo živočíšnych foriem na našej planéte sa môže pochváliť pestrejšou paletou farieb ako majú tieto drobné žabky. Spravidla sa jedná o rôzne kombinácie veľmi kontrastných farieb, ako je čierna, žltá, modrá, červená, oranžová, svietivo zelená a podobne. Veľmi častým motívom sú výrazné pozdĺžne pruhy tiahnúce sa po celom tele, či škvrnky rôznej veľkosti na kontrastnom pozadí. Ich sfarbenie má len jednu úlohu: varovať nepriateľa a odradiť ho od prípadného útoku.
S pralesničkami sa spája jedovatosť, niektoré druhy sú toxické viac, iné zas menej. Svoj jed nepoužívajú k lovu koristi, slúži im len na obranu. Miligram jedu niektorých druhov by dokázal zabiť dva africké slony. Žaby narodené v ľudskej opatere sú neškodné, ale pralesničky odchytené v prírode si dokážu uchovať jed celé roky. Práve vďaka vysokej toxicite nemajú pralesničky žiadnych nepriateľov okrem hada s vedeckým názvom Erythrolamprus epinephalus, ktorý sa nimi živí, pretože je voči ich jedu rezistentný. Amazonský Janomambovia a indiáni z kmeňa Choco, používajú jed pralesničiek k otráveniu hrotov svojich šípov – odtiaľ pochádza ich pomenovanie „šípové žaby“. Jed získavajú tak, že žabu napichnú na ražeň a zohrievajú ju nad ohňom. Počas tohto procesu sa z tiel žiab uvoľňujú kvapky jedu, ktoré indiáni zachytávajú do nádobiek, v ktorých si následne namáčajú hroty šípov. Korisť zasiahnutá takýmto šípom umiera do niekoľkých sekúnd. Lovec musí byť mimoriadne opatrný, pretože aj nevinné škrabnutie jedovatým šípom môže mať strašné následky. Pri akútnej otrave obeť najprv pociťuje triašku a návaly tepla. Následne dochádza k paralýze svalov úst, hlavy a krku, postihnutý nedokáže rozprávať ani kričať, aby privolal pomoc. Keďže nemôže ani prehĺtať, hromadia sa mu v ústnej dutine sliny a dostavuje sa panický pocit dusenia. Postupne stráca kontrolu nad všetkými končatinami, až sa nedokáže už vôbec hýbať. Dýchanie sa stáva čoraz komplikovanejším, dochádza k relaxácii bránice a následnej paralýze pľúc. Vo finále nastáva smrť v dôsledku respiračného zlyhania – obeť sa jednoducho pri plnom vedomí udusí. Už v knihe Rebus Oceanis et Novo, ktorú vydal Pietro Martyre d`Anghera v roku 1516, sú na niekoľkých miestach spomínané útoky Indiánov na Španielov s použitím otrávených šípov. Jed spôsoboval Španielom hrôzostrašnú smrť, ktorej predchádzala totálna paralýza organizmu obete.
Jed pralesničky farbiarskej (Dendrobates tinctorius) používajú amazonskí Indiáni, napríklad indiáni z kmeňa Tupinamba k prefarbovaniu papagájov. Ak sa totiž ranky po vytrhanom perí potrú zriedeným jedom, narastie papagájovi oranžové alebo žlté perie namiesto zeleného. Táto technika je známa ako „tapiragé“.
Pralesničky majú účinné chemické zbrane – paralizujúce nervové jedy. Doteraz sa u nich zistilo vyše 100 rôznych jedov – väčšinou smrteľných. Predpokladá sa, že zo všetkých jedovatých druhov pralesničiek, len tri druhy žijúce v Kolumbii produkujú najsilnejší živočíšny jed na svete – neurotoxický steroidný alkaloid batrachotoxín. Je obsiahnutý v bezfarebnom alebo mliečnom sekréte, ktorý vylučuje koža žiab. Získavajú ho z mravcov a jedovatých chrobákov Choresine pulchra a Choresine semiopaca z čeľade Melyridae, ktoré ho zas získavajú z rastlinných zdrojov. Ich konzumáciou sa koža týchto žiab stáva jedovatou. Batrachotoxín, ktorý koža obsahuje, zabraňuje prenosu nervových impulzov a zanecháva svaly zmrštené v neaktívnom stave, čo vedie k fibrilácii a zlyhaniu srdcovej činnosti postihnutého. Priemerná dávka jedu, ktorú má žaba k dispozícii, je premenlivá a vplýva na ňu viacero faktorov, u pralesničky zlatej (Phyllobates terribilis) býva okolo jedného miligramu jedu, čo stačí k usmrteniu 10 tisíc myší, alebo dvadsiatych ľudí či dvoch jedincoch slona afrického. Smrteľná dávka pre dospelého človeka je približne 100 mikrogramov, čo je ekvivalent váhy dvoch zrniek jemnej kuchynskej soli. Prudko jedovatý alkaloid batrachotoxin dokáže usmrtiť človeka do 20 minút už len pri dotyku ! Vstrebáva sa totiž aj pokožkou a je najsilnejším živočíšnym jedom na našej planéte, je 15 krát účinnejší ako kurare (extrakt z kôry ktorý sa získava z niektorých druhov tropických lián rodu strychnínovník (Strychnos), hlavne strychnínovníka jedovatého (Strychnos toxifera), ale aj zo Strychnos castelnaei a tiež u niektorých druhov čeľade Mesiačkovité (Menispermaceae) a v súčasnosti neexistuje pre liečbu otravy spôsobenú batrachotoxínom žiadny protijed. Pretože ich organizmus jed nedokáže „vyrábať“, jedince chované v ľudskej opatere nie sú jedovaté. Dôvod je jednoduchý, nedokážu si zabezpečiť zdroj jedu, ktorým sú pre nich vo voľnej prírode jedovaté bezstavovce.
V expozíciách Národnej zoo Bojnice môžu návštevníci vidieť až 6 druhov pralesničiek. Napriek tomu, že pochádzajú z trópov, neznášajú vysoké teploty. V prízemnom bylinnom kryte dažďových pralesov, ktoré obývajú sú denná teploty okolo 21 – 25 stupňov. Teploty vyššie ako 28 stupňov sú pre väčšinu druhov pralesničiek smrteľné.
Na rozdiel od iných druhov žiab, ktoré nakladú vajíčka a viac sa o potomstvo nezaujímajú, sú pralesničky veľmi starostlivými rodičmi. Počet vajíčok v ich znáške je 2 až 10. Znášku samček stráži a zvlhčuje, až pokým sa z nich nevyliahnu žabie larvy – drobné žubrienky. Tie samček zoberie na chrbát a prenesie ich do vhodnejších vodných podmienok. Odchov pralesničiek v ľudskej opatere nie je vôbec jednoduchý. Vyžaduje si osobný prístup a angažovanosť chovateľa, správnu metodiku odchovu a hlavne trpezlivosť. V minulosti sa v našej zoo podarili odchovy u pralesničiek batikových, harlekýnok, zlatých, azúrových a šarlátových.
Druhy pralesničiek chované v súčasnosti v Národnej zoo Bojnice:
Pralesnička pruhovaná (Phyllobates vittatus) Tento menší druh žaby dorastá v dospelosti do veľkosti 2,7-3 cm. Pralesnička pruhovaná sa vyskytuje v Kostarike a Paname. Má čierny chrbát s dvoma žltými alebo oranžovými pruhmi, ktoré prebiehajú paralelne od nosa až po oblasť panvy. Samčekovia sú menší a štíhlejší ako samičky. Na špičkách predných a zadných končatín majú obe pohlavia prísavné terčíky, umožňujúce šplhanie.
Pralesnička batiková (Dendrobates auratus) Vyskytuje sa v Strednej Amerike, od Nikaraguy po Panamu. Veľkosť žabky je obyčajne 4 cm. V prírode existujú dva základné druhy sfarbenie – zelená forma známa najmä z východného pobrežia Kostariky a menej častá modrá forma, ktorá sa vyskytuje v Paname. Ďalej sú známe formy: mriežkovaná, havajská alebo zeleno-bronzová či modro-bronzová.
Pralesnička azúrová (Dendrobates azureus) Pralesnička s nápadným svetlomodrým sfarbením, ktoré na hrdle a končatinách prechádza do tmavomodrej farby. Celé telo má pokryté rôzne veľkými čiernymi škvrnami alebo bodkami. Veľkosť tela je 4-5 cm, hmotnosť 3-4 g. Jej výskyt je obmedzený na Južný Surinam. Ich prirodzenou potravou sú mravce, z ktorých získavajú nebezpečný jed. Dožíva sa viac ako 10 rokov.
Pralesnička šarlátová (Epipedobates anthonyi) Pochádza z tropických lesov Peru a Ekvádora. Kedysi bola chápaná ako poddruh pralesničky trojfarebnej (Epipedobates tricolor). Je to menší druh, dospelá žaba má len do 2,6 cm. Medzi chovateľmi je najviac rozšírený forma Santa Isabel, ktorú chováme aj v našej zoo.
Pralesnička harlekýnka (Dendrobates leucomelas) Dorastá do veľkosti z pravidla 3,5 cm, vzácne nad 4cm. Vyznačuje sa typickým žltočiernym sfarbením. Centrum rozšírenia tohto druhu sa nachádza vo Venezuele, južne od Orinoka. Žije na zemi, vo vlhkých častiach pralesa, aktívna je počas dňa. Samička kladie pod opadané listy 2-10 vajíčok, žubrienky sa liahnu po dvoch týždňoch a samček ich na chrbte po jednej prenáša do vody.
Pralesnička farbiarka (Dendrobates tinctorius) Patrí k najpestrejším pralesničkam a je jedným z najväčších druhov tejto čeľade. Výnimočne môže dosiahnuť až 6 cm. Obýva nížinné dažďové pralesy. Žije v Guyane, Strednom Suriname, Francúzkej Guyane a v Brazílii. Sfarbenie jedincov z rôznych oblastí je v rámci celej populácie značne variabilné, druh zahŕňa najmenej 12 rôznych farebných foriem.
Okrem nich Národná zoo Bojnice chová aj tieto druhy: listárka červenooká (Agalychnis callidryas), lietavka ušatá (Polypedates otilophus), rosnička šalamúnska (Litoria thesaurensis), rohatka Cranwellova (Ceratophrys cranwelli), rosnička bieloperá (Litoria infrafrenata), rosnička čiernoškvrnná (Trachycephalus nigromaculatus), rosnička pruhovaná (včelia) (Trachycephalus resinifictrix)
Historický chov obojživelníkov v Národnej zoo Bojnice. Zoznam druhov:
lietavka bambusová (Polypedates leucomystax)
parosnička nádherná (Kaloula pulchra)
parosnička srdiečková (Dyscophus guineti)
pralesnička vločkovaná (Dendrobates galactonotus)
pralesnička zlatá (Phyllobates terribilis)
rákosnička hrabavá (Eleutherodactylus martinicensis)
pralesnička maraňonská (Excidobates mysteriosus)
rákosnička červenonohá (Kassina maculata)
rosnička austrálska (Litoria caerulea)
ropucha obrovská (Bufo marinus)
rosnička zelená (Hyla arborea)
hrabavka nosatá (Megophrys nasuta)
skokan volský (Rana catesbeiana)
ropucha kubánska (Peltophryne empusa)
rosnička kubánska (Osteopilus septentrionalis)
pazúrnatka africká (Xenopus laevis)
ropucha berberská (Bufo mauritanicus)
pralesnička zlatá (Phyllobates terribilis)
pralesnička vločkovaná (Dendrobates galactonotus)
pralesnička nádherná (Kaloula pulchra)
pralesnička maraňónska (Excidobates mysterosus)
lietavka Reinwardtova (Rhacophorus reinwardtii)
Text: Jaroslav Slašťan
okt 28, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Podľa starých legiend krokodíl predstiera plač, aby prilákal obeť, podľa iných zase „oplakáva“ obeť, ktorú požiera. V staršom šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka (1959 – 1968) sa pri frazeologizme krokodílie slzy uvádza iba význam „vynútené, falošné, neúprimné“ a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (2003) sa frazeologizmus roniť krokodílie slzy vykladá ako „predstierať úprimný plač, žiaľ“. Ukazuje sa však, že pôvodné súvislosti a význam spojenia krokodílie slzy sú už mnohým používateľom slovenského jazyka neznáme, čo ovplyvnilo jeho interpretáciu a používanie.
V dnešnej dobe sa spojenie krokodílie slzy používa aj vo význame „veľké slzy“.
Prvá zmienka o plačúcich krokodíloch pochádza zo 14. storočia a opísal ich Sir John Mandeville. Popisuje plač krokodílov, ktoré jedli ľudské obete. Krokodíly tak označoval za tých, čo sa síce hostili jedlom, ale plakali. Tento symbol falošnej ľútosti v niektorých svojich dielach využil aj Shakespeare a postupne od 18. storočia ho vídať v mnohých jazykoch sveta, v poézii, v piesňach, filmoch….
Faktom zostáva, že krokodíly, najmä pokiaľ vynakladajú väčšiu námahu pri konzumácii potravy, skutočne produkujú zvýšené množstvo sĺz. V roku 2000 sa skupina vedcov začala zaoberať touto problematikou. Slzy plnia predovšetkým ochrannú funkciu oka. Pohybom čeľustí sa u krokodílov slzy vytláčajú z ich slzných kanálikov.
Krokodíly sú fascinujúce prehistorické tvory, pamätníci vrcholnej éry plazov dávnych druhohôr a najúspešnejšie predátory všetkých čias. No nielen to. Krokodíly už na prvý pohľad spozná určite každý človek. Aj preto tieto plazy vždy boli a budú populárnymi a žiadanými exponátmi zoologických záhrad. Podobne ako u iných plazov, aj chov krokodílov sa vo svetových inštitúciách postupne vyvíjal, zdokonaľoval a menili sa jeho základné podmienky a požiadavky.
Prvé plány a úvahy nad chovom krokodílov v bojnickej zoo prišli v časoch budovania vivária, ktoré v období 60. rokov malo za cieľ predstaviť jednu z najväčších kolekcii plazov a rýb v Československu. V prvých rokoch fungovania vivária bola akvaristika zastúpená, na rozdiel od plazov, len doplnkovo. Tým bol v expozičných nádržiach po oboch stranách prízemia vivária väčší priestor pre chov krokodílov. Okrem súčasnej krokodílej expozície to boli na pravej strane obe dvojnádrže (dnes akváriá pre cichlidy Strednej Ameriky a afrického jazera Malawi) a na strane ľavej akvateráriá pred schodišťom, kde dnes máme vodné korytnačky. V 70. a 80. rokoch minulého storočia tu bola vytvorená jedna z najväčších kolekcií krokodílov nielen v rámci československých zoo. Najviac krokodílov – až sedem jedincov štyroch rôznych druhov sa vo viváriu vyskytlo krátkodobo medzi rokmi 1988 – 89. Z pohľadu druhového zastúpenia stojí za zmienku rok 1977, v tomto roku žilo vo viváriu naraz až 6 druhov krokodílov. Od roku 1960, kedy bol dovezený vôbec prvý krokodíl, sa tu podľa dostupných záznamov postupne vystriedalo 11 druhov krokodílov. Zo začiatku to boli najmä dovozy menších jedincov, resp. mláďat. Niektoré z nich v podmienkach našej zoo rýchlo vyrástli do úctyhodných rozmerov, čo neskôr znamenalo ich výmenu alebo predaj do iných zoo. Keďže krokodíly tu vždy boli chované len expozične a v obmedzených priestoroch, k rozmnoženiu a ani odchovu mláďat nikdy nedošlo. Samozrejme, súvisí to aj s tým, že väčšina krokodílov nedosiahla potrebnú veľkosť pre pohlavnú zrelosť, resp. u väčších druhov bol chov výlučne len o sólo jedincoch. V súčasnosti je chov krokodílov v našej zoo obmedzený na jedinú expozíciu, ktorú dlhé roky obýval vzácny africký krokodíl štítnatý (Mecistops cataphractus). Po jeho úhyne sme ubikáciu dočasne obsadili kajmanom okuliarnatým (Caiman crocodilus). Dnes u nás návštevníci môžu pozorovať krokodíla olivového (Crocodylus siamensis).
Krokodíl olivový patrí k najvzácnejším druhom krokodílov. V niektorých zdrojoch býva uvádzaný pod starším menom krokodíl siamsky, ktoré ale nie je vzhľadom na jeho obrovský areál výskytu celkom vystihujúce. V minulosti bol rozšírený na rozsiahlom území juhovýchodnej Ázie, od Kambodže po Malajziu až na ostrov Borneo. Dnes prežíva už len na niektorých pôvodných lokalitách a je klasifikovaný ako kriticky ohrozený druh. Je to stredne veľký druh sladkovodného krokodíla s maximálnou veľkosťou 3,6 m. Samice sú menšie, dosahujú dĺžku obvykle do 2,5 m. Dospelé jedince majú jednofarebný chrbát, tmavoolivový až hnedý a svetlú brušnú časť. Mladé krokodíly olivové sú často svetlejšie, kontrastnejšie sfarbené so žltým nádychom a majú škvrny.
O živote tohto krokodíla v prírode stále vieme málo. Obýva vodné toky, jazerá a močiare v tropických pralesoch a jeho najčastejšiu potravu tvoria ryby. Podľa posledných odhadov zostalo v prírode 400 až 1000 jedincov. Celú populáciu ohrozuje nielen postupná strata prirodzených biotopov, ale najmä farmový chov. Krokodílie farmy v juhovýchodnej Ázii chovajú krokodíly v obrovských množstvách za účelom produkcie mäsa a výrobkov z kože. Pre rýchlejší rast začali krížiť viaceré druhy krokodílov, hlavne krokodíla olivového s krokodílom morským (Crocodylus porosus) a krokodílom kubánskym (Crocodylus rhombifer). Tieto hybridné krokodíly tak predstavujú v prípade únikov z fariem obrovský problém pre voľne žijúce populácie. Odborníci v súčasnosti hovoria už len o dvoch pôvodných populáciách, ktoré sú geneticky čisté. Jedna sa vyskytuje na ostrove Borneo a druhá v odľahlých provinciách juhozápadnej a severovýchodnej Kambodže. Populáciu v Kambodži najnovšie ohrozuje výstavba priehrad na niektorých väčších riekach. Mimo fariem je dodnes chov tohto druhu v zoologických záhradách veľká vzácnosť. Európske zoo sa postupne zapájajú do chovu tohto vzácneho druhu. Do nášho chovu sme v roku 2015 získali mladú dvojročnú samicu, ktorá pochádza z odchovu Zoo Protivín. Do budúcnosti uvažujeme v prípade nového chovného zariadenia o možnosti rozšírenia chovu o ďalšie jedince.
Prehľad druhov chovaných v Zoo Bojnice v rokoch 1960 – 2014 :
Aligátor severoamerický (Alligator mississippiensis), kajman okuliarnatý (Caiman crocodilus), kajman širokonosý (Caiman latirostris), kajman jakaré (Caiman yacare), krokodíl americký (Crocodylus acutus), krokodíl čelnatý (Osteolaemus tetraspis), krokodíl kubánsky (Crocodylus rhombifer), krokodíl nílsky (Crocodylus niloticus), krokodíl štítnatý (Mecistops cataphractus), krokodíl úzkohlavý (Tomistoma schlegelii), krokodíl olivový (Crocodylus siamensis).
