Dlhonohá krásavica

okt 2, 2019 | Novinky, Zaujímavosti

Vo svete poznáme 64 druhov z čeľade volavkovité (Ardeidae). Väčšina žije v tropických krajinách a len niekoľko z nich sa vyskytuje aj na Slovensku. V našej prírode sa vyskytuje osem druhov volavkovitých vtákov. Medzi najrozšírenejšie volavky u nás patrí volavka popolavá (Ardea cinerea) a volavka biela (Egretta alba). Volavky sa vyznačujú štíhlym telom, dlhým krkom aj dlhými nohami. Ich pažerák je elastický, a preto sa dá značne roztiahnuť. Vďaka tomu dokážu prehltnúť aj veľkú korisť celú. Ich silné žalúdočné šťavy bez problémov strávia aj kosti rýb. Veľmi nápadný je dlhý kopijovitý zobák, ktorý im okrem chytania potravy vynikajúco slúži aj na obranu v čase nebezpečenstva.

Národná zoo Bojnice však chová dva jedince najväčšej volavky sveta. Volavka obrovská (Ardea goliath) má rozpätie krídel až 185 – 230 cm a váhu 4 – 4,5 kg.

Nie je sťahovavá, ale v dôsledku sezónnych zmien biotopov môže migrovať. Párenie a reprodukcia súvisí s obdobím začiatku dažďov, ale v niektorých oblastiach sa rozmnožuje v ktoromkoľvek mesiaci roka (Kushlan a Hancock 2005) alebo iba vtedy, keď sú podmienky najpriaznivejšie, čo nemusí byť každý rok (Hoyo et al. 1992). Obyčajne hniezdi samostatne v pároch, (Hoyo et al. 1992, Kushlan a Hancock 2005) ale občas môže hniezdiť aj v malých jednodruhových alebo zmiešaných kolóniách (Hoyo a kol. 1992, Kushlan a Hancock 2005). Žije v pobrežných aj vnútrozemských vodách (Kushlan a Hancock 2005), sladkovodných i slaných vodách (Hoyo et al. 1992, Kushlan a Hancock 2005), pričom uprednostňuje plytkú vodu (Kushlan a Hancock 2005) pozdĺž pobrežia jazier, riek (Hoyo a kol. 1992, Kushlan a Hancock 2005) a lagún (Kushlan a Hancock 2005). Ďalšími vhodnými biotopmi sú močiare, prílivové ústia riek, útesy, mangrovové potoky (Hoyo a kol. 1992) a vodné toky v savanových lesoch (Kushlan a Hancock 2005).

Jej potravou je aj hmyz a iné bezstavovce, svojim 20 cm dlhým zobákom však uloví aj viac ako kilogram ťažké ryby s dĺžkou 15 – 50 cm, obojživelníky, kraby, krevety ale aj malé cicavce (Hoyo et al. 1992). Jej potravné teritórium má rozlohu 6 km². Na rozdiel od väčšiny volaviek drží volavka obrovská končatiny pri lete zvesené a nie natiahnuté.

Hniezdo si stavia z vetví a trstín na stromoch aj sčasti ponorených vo vode, nízkych kríkoch, mangrovoch, útesoch, (Hoyo et al. 1992) alebo na zemi (Kushlan a Hancock 2005), pričom uprednostňujú hniezdne lokality obklopené vodou, (Hoyo et al. 1992) ako sú napríklad ostrovy vegetácie v jazerách, (Kushlan a Hancock 2005 ), alebo na brehoch riek a jazier. (Kushlan a Hancock 2005). Znášku tvorí 2 – 5 vajec, na ktorých sedí 24 až 30 dní.

Ochranársky status (Červený zoznam IUCN) : LC (Least concern)

Nebezpečná „láska“

aug 22, 2019 | Novinky, Zaujímavosti

Mnohí ľudia tak milujú zvieratá, že chcú ich držať v láskyplnom zajatí v domácich podmienkach, pozorovať, spoznávať a dotýkať sa ich. A pritom im nevedomky ubližujú.

Kým chov psov, mačiek, akváriových rýb, morčiat a škrečkov  v minulosti zažíval veľký boom, dnes sa do popredia dostáva chov plazov, slimákov, pavúkov a rôznych druhov hmyzu. Túžbu po exotickom domácom miláčikovi často krát prinesie zvieraťu rôzne ochorenia, stres a úmrtie  a chovateľovi mnohé starosti okolo zabezpečenia jeho chovu. Nie každé zviera je možné chovať v domácich podmienkach a nie každé sa môže stať domácim miláčikom. Za domáce zvieratá sa považujú tie živočíchy, ktoré sú držané v človekom zabezpečených podmienkach počas väčšieho počtu generácií. Mnohé z nich existujú viac ako 10 000 rokov, najstaršími domestifikovanými zvieratami sú mačky, psy, ovce a kozy. Počas tisícov rokov ich človek cieľavedome pretváral za účelom poskytovania určitých úžitkov (mlieko, mäso), alebo ako pracovnú silu (somár, krava, kôň) a pre ochranu zásob potravín (mačka), respektíve majetku či vlastnej bezpečnosti (pes).

Bez rozmyslu

Mnohí ľudia si zaobstarajú zviera aj napriek tomu, že o ňom nemajú vedomosti a s jeho chovom žiadne skúsenosti. Na škodu zvieraťa, ktoré trpí a po čase uhynie. Preto je potrebné informovať sa a oboznámiť sa s tým, či spolužitie človeka a zvieraťa, po ktorom túžite bude v absolútnom súlade. Niektorým zvieratám kontakt s majiteľom absolútne nechýba a pri dotykoch chovateľa trpia stresom. Tak ako im môžu ublížiť nedostatkom starostlivosti, môžu im ublížiť aj jej nadbytkom, napríklad vysokými kŕmnymi dávkami, nevhodnou stravou, predávkovaním vitamínmi alebo častým rosením.

 Primerané podmienky

 Zvieratá majú rozdielne nároky na stravu, požiadavky na priestor či klimatické podmienky. Málokto si uvedomuje, že aj u zvierat sa môžu vyskytovať potravinové alergie sprevádzané škrabaním sa, vypadávaním srsti či peria, hnačkami a iné zdravotné ťažkosti spojené so stravou. Kvalita stravy výrazne ovplyvňuje ich vzhľad, celkový zdravotný stav zvierat ale aj dĺžku ich života. Preto je dôležité, aby pre doma chované zvieratá chovateľ kŕmil vhodnou stravou (tiež ju vhodne skladoval) a aj priestorovo vytvoril primerané podmienky na zachovanie ich fyziologických funkcií a zaistil ich biologické potreby tak, aby nedochádzalo k bolesti, utrpeniu alebo poškodeniu ich zdravia. A to je nie vždy možné. Všetky zariadenia a materiály v ktorých žijú zvieratá, alebo tvoria ohraničenie priestoru, či  inak  s nimi zvieratá prichádzajú do styku, sa musia dať čistiť, dezinfikovať a udržiavať v čistom a hygienicky nezávadnom stave. Mnohé druhy si vyžadujú špecifickú vlhkosť, teplotu, izoláciu, klimatizáciu, kúrenie, cirkuláciu vzduchu a vetranie, ktoré zaručujú, aby sa vytvorili podmienky ktoré nie sú pre nich škodlivé. Zvieratá chované v uzavretých priestoroch nesmú byť umiestnené v nepretržitej tme alebo bez primeranej doby oddychu od umelého osvetlenia. Často krát dostupné prirodzené svetlo je nedostatočné a nevyhovuje fyziologickým alebo etologickým potrebám chovaných zvierat.

Problém s veľkosťou

Každý živočích musí mať v dostatočnom množstve k dispozícii plnohodnotnú výživu primeranú jeho druhu a veku, pre udržanie jeho dobrého zdravotného stavu a na uspokojenie jeho nutričných potrieb. Tiež umožnený stály prístup k vhodnému vodnému zdroju podľa jeho fyziologických potrieb. A samozrejme zabezpečenú dennú kontrolu, najmä výživného stavu, telesnej kondície, prejavov zmien zdravotného stavu, pohybu, správania, celkového stavu povrchu tela, vzhľadu srsti, peria, kože, očí, uší a končatín vrátane kopýt, paznechtov, ratíc a pazúrov a prítomnosti ektoparazitov. Tiež je dôležité, aby mal umožnenú voľnosť pohybu so zreteľom na jeho druh a v súlade s uznávanými skúsenosťami a súčasným vedeckým poznaním. Chovateľ musí počítať s tým, že napríklad niektoré druhy plazov (krokodíl, pytón, veľhad) sa dožívajú desiatkov rokov, dorastú do niekoľkých metrov a môžu vážiť desiatky kíl, preto rozhodne nepatria do rúk začiatočníkom. Veľké druhy plazov sú však náročné na priestor. Vyžadujú si vodu, preto potrebujú paludárium s bazénom, do ktorého sa môžu celé potopiť. Ich chov je náročný a po čase chovateľ od neho odstúpi, predáva zvieratá cez inzerciu, alebo v lepšom prípade ponúka zoologickým záhradám, veterinárnym školám, či iným inštitúciám.

Milé šelmičky

 Niektoré živočíšne druhy majú také špecifické nároky na stravu či priestor, že ich chov v domácich podmienkach je nemožný, v lepšom prípade neúnosne náročný, pretože nie je dostatočne možné zabezpečiť ich fyziologické a etologické potreby. Zvieratá sa po čase stávajú apatickými, trpia stresom, neprijímajú potravu, vykazujú mnohé psychické i zdravotné problémy a prejavujú sa u nich poruchy správania, napríklad repetitívne správanie. Pri chove niektorých druhov, napríklad surikát vlnkavých (Suricata suricatta) nie je možné simulovať ich prirodzené prostredie, vytvorenie dostatočne veľkého priestoru, Navyše sú to koloniálne živočíchy, žijú v skupinách s pevnou hierarchiou. Chovom jedného jedinca by mu chovateľ spôsoboval stres, chýbali by mu totiž stimuly a spoločnosť vlastného druhu, ktorá môže mať za následok aj smrť zvieraťa.

Ľudia často túžia chovať opice, primáty alebo šelmy. Z médií sa potom dozvedáme o prípadoch napadnutí chovateľoch, z ktorých tie šťastnejšie končia len zranením. Chov niektorých druhov zvierat je náročný tak chovateľsky ako aj časovo a finančne. Po čase sa mnohí chovatelia pokúšajú zvierat zbaviť, buď predajom na bazároch, ponúkaním ich do opatery zoologickým záhradám a iným chovným zariadeniam. V najhoršom prípade končia niektoré vo voľnej prírode, kde buď neprežijú zimu, alebo sa stávajú hrozbou pre naše pôvodné druhy.

Jaroslav Slašťan

Lev rímskych arén

aug 16, 2019 | Novinky, Zaujímavosti

Leva berberského by ste vo voľnej prírode hľadali márne. Vidieť ho však môžete v Národnej zoo Bojnice. V ľudskej opatere prežíva vo svete menej ako 100 jedincov.

Kniha príbehov o tom, ako človek spôsobil vyhynutie konkrétnych druhov zvierat je stále obsiahlejšia a počet jej strán narastá. Na zachovanie populácie v prírode je totiž vždy potrebné určité množstvo jedincov, závisí to od reprodukčnej stratégie a iných faktorov, a keď počet klesne pod určitú hranicu, druh vymrie. Aj preto už nikdy neuvidíme vo voľnej prírode severnej Afriky leva berberského (Panthera leo leo).

Lev berberský sa používal na boj v gladiátorských zápasoch i na popravy kresťanov v rímskom Koloseu. Historické pramene udávajú, že cisár Július Ceasar (100 – 44 pred. Kr.) len na počas jedného festivalu použil až 400 týchto levov, v roku 240 po Kr. počas jedného predstavenia v Koloseu bojovalo navzájom alebo proti gladiátorom 70 berberských levov,  30 slonov a 20 leopardov. Tieto krvavé praktiky zakázal až cisár Flavius Honorius (384 – 423 po Kr.). Berberské levy boli rozšírené od Maroka, cez Tunisko, Alžírsko až do Líbye a západných častí Egypta. Ich systematické vybíjanie začali už Rimania, ktorí ich nielen lovili ale aj po stovkách odchytávali a prevážali do Ríma a iných miest svojej ríše. V Líbyi bol zabitý posledný jedinec tohto leva okolo roku 1700, v severnom Egypte okolo roku 1800, posledný jedinec v Tunisku bol ulovený v roku 1891, v Alžírsku 1893. Posledného leva berberského žijúceho vo voľnej prírode zastrelili v Maroku v roku 1942. Práve tu dnes prebiehajú aktivity na návrat tohto kráľa zvierat, ale je to ťažká a náročná úloha. A tak sa posledným útočiskom tejto šelmy stali zoologické záhrady  sveta. Posledné levy berberské žili na kráľovskom dvore v rabate. V poslednej ére svojej existencie obýval tento poddruh leva pololesnaté a trávnaté oblasti podhorských systémov Veľkého a Malého Atlasu. Neskôr žil v malých sociálnych jednotkách (1 samec + 2, prípadne 3 samice). Hlavnou zložkou potravy levov v marockých horách boli diviaky lesné berberské (Sus scrofa barbarus), jelene berberské (Cervus elaphus barbarus), paovce hrivnaté (Ammotragus lervia) a gazely edmi (Gazella cuvieri). Ľahšou korisťou však pre nich boli kozy, ovce či kone arabských pastierov.

Historický areál

V  pleistocéne boli levy rozšírená na všetkých kontinentoch vrátane Ameriky. K veľkým zmenám došlo koncom poslednej doby ľadovej, okolo roku 10 000 pred Kr. levy vymizli z Ameriky a z veľkých častí Európy i Ázie. V Európe boli posledné levy vyhubené okolo roku 100 po Kr., dovtedy prežívali v menších populáciách na Pyrenejskom, Apeninskom a Balkánskom poloostrove. Dnes sa levy vyskytujú len v Girskom lese v juhozápadnej Indii a v savanách a stepiach Afriky na juh od Sahary (nevyskytujú sa v púšťach, pralesoch a nadmorských výškach nad 3600 m n.m.)

Levy Ázie a Blízkeho východu

Dnes už prírode Blízkeho východu lev perzský (Panthera leo persica)   nežije, v biblických časoch sa tu však vyskytovali bežne. V Biblii sú levy spomenuté asi 150 krát. Aj keď vo väčšine prípadov ide o obrazné a symbolické vyjadrenia, v niektorých kapitolách sa spomínajú skutočné levy. Napríklad v príbehoch o Samsonovi, Dávidovi a Banaiášovi sa v Biblii píše, že každý z nich zabil leva. (Sdc 14,5 a 1Sam 17,34 a 2Sam 23,20). Kniha kníh tiež hovorí, že niektorí ľudia sa stali obeťami týchto šeliem (1Kr 13,24 a 2Kr 17,25). V staroveku žil lev na území od Blízkeho východu a Grécka až po Palestínu, Sýriu, Mezopotámiu a severozápadnú Indiu. Toto zviera, ktoré v ľuďoch vždy vyvolávalo rešpekt a strach, je častým motívom v literatúre a umení Blízkeho východu. Podľa záznamov križiaci lovili levy perzské v Palestíne ešte koncom 12. storočia po Kristovi, pravdepodobne levy z tejto oblasti vymizli krátko po roku 1300. V Mezopotámii a Sýrii sa vyskytovali aj v 19. storočí a v Iraku a v Iráne dokonca aj v prvej polovici 20. storočia, v Iráne bol pozorovaný lev ešte v roku 1941. S masívnym rozšírením strelných zbraní v priebehu 18 storočia vymizol lev z veľkej časti ázijského kontinentu. Lev ázijský (Panthera leo persica)  dnes žije len na jednej lokalite s rozlohou asi 1 400 km² v Indii, v Girskom lese v štáte Gujarat. Po celé stáročia bol lovený, čo spolu s neskorším ničením jeho biotopov viedlo k tomu, že sa jeho populácia stala ohrozenou. V roku 1936 bola odhadovaná na 287 dospelých jedincov, v 60-tych rokoch 20.storočia ich žilo len 180, v roku 2005 ich počet vzrástol na 359 (291 v Girskom lese a 68 mimo tejto chránenej oblasti). O 10 rokov neskôr, v roku 2015 sa ich počet zvýšil na 523 jedincov. V Súčasnosti ch populácia  rastie asi o dve percentá ročne, minulý rok (2018) sčítanie populácie ukázalo, že tu žije viac ako 600 levov. Ďalšie oficiálne sčítanie sa bude konať v roku 2020.

Africké levy

Africké levy sú väčšie ako ich ázijskí príbuzní, dospelý samec dosahuje hmotnosť aj viac ako 230 kg. V Juhoafrickej republike (JAR)  bol v roku 1936 ulovený samec leva, ktorý vážil 313 kilogramov. Najťažšieho leva chovala londýnska zoo, vážil 375 kg. Na začiatku roku 2000 sa niekoľko organizácií pokúsilo odhadnúť celkový počet voľne žijúcich levov (Panthera leo) v Afrike. Vychádzali zo súhrnu poznatkov nedávnych odhadov, vedeckých prieskumov a znaleckých posudkov. Dve nezávislé iniciatívy určili počet jedincov afrického leva na 22 800 až 39 000.

Levy v bojnickej zoo

Veľké mačkovité šelmy patria k najobľúbenejším chovancom zoologických záhrad po celom svete. Prvými zástupcami veľkých mačiek v bojnickej zoo bol pár levov Tarzan a Laura, ktorý sme v siedmom roku existencie zoo doviezli 2. júla 1962 z Poľska. Vedenie zoo sa o získanie levov usilovalo viac ako 2 roky a ich príchod bol v tom čase skutočnou senzáciou. Leví pár sa začal postupom času rozmnožovať, v roku 1965 sme umelo odchovali prvé levíča v našej histórii, ktoré dostalo meno Boris. Neskôr pribúdali ďalšie odchovy. Celkovo sme v rokoch 1965 – 1988 odchovali v zoo 30 levíčat.  S výnimkou krátkodobého chovu leva ázijského (Panthera leo persica) v rokoch 2011 – 2012 sme chovali len krížence levov (hybridné levy). Dnes sa Národná zoo Bojnice venuje chovu v prírode vyhynutého leva berberského (Panthera leo leo). Základom dnešného chovu 80 levov v zoo sveta sú zvieratá vybrané z rabatského chovu medzi rokmi 1973 – 1978. Jedným z najúspešnejších európskych chovateľov berberských levov je aj nemecká zoo Neuwied. Odtiaľ pochádza mladý samec Aslan, narodený 1.januára 2011. Na jeho prevoze sa podieľala ako partner projektu spoločnosť Bushman, transport Aslana trval 2 dni, spolu sa najazdilo 2040 km a 1.6.2013 Aslan „prekročil“ brány našej zoo. Prvý odchov mláďat leva berberského sme dosiahli v roku 2014, keď sa 30. decembra narodili Ramzes a Zara. Dnes v Národnej zoo Bojnice môžete vidieť dvoch samcov, Aslana a jeho syna Ramzesa a dve samice Ginu (matka Ramzesa) a Busettu.

Jaroslav Slašťan,