júl 31, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Najmenšia veľká mačka sveta je stále opravená tajomstvami. Jeho horné očné zuby môžu dosiahnuť dĺžku až 4,4 cm. Čeľuste môže otvoriť širšie ako ktorákoľvek iná mačka. Má široké laby s vysoko pohyblivými kĺbmi a najdokonalejšiu lezeckú techniku spomedzi všetkých mačiek. Najkrajšia mačkovitá šelma Národnej zoo Bojnice – leopard obláčkový.
Leopard obláčkový (Neofelis nebulosa) je najmenším zástupcom veľkých mačkovitých šeliem. Druhové meno – „obláčkový“ dostal podľa prekrásnej kresby srsti, ktorá vytvára nepravidelné tmavé škvrny s čiernym ohraničením v tvare obláčikov. Napriek tomu, že telo má dlhé aj viac ako 1 meter a skostnatelú jazylku, (čo má za následok, že narozdiel od ostatných veľkých mačiek nedokáže revať), je zaradený do skupiny veľkých mačiek. Má široké laby s vysoko pohyblivými kĺbmi, vďaka čomu sa dokáže šikovne pohybovať na stromoch. Dokonale sa prispôsobil životu v korunách stromov, aj preto má najdokonalejšiu lezeckú techniku spomedzi všetkých mačiek. Napriek tomu prevažne loví na zemi, jeho korisťou sú rôzne cicavce ako dikobrazy a menšie kopytníky, ale aj ryby a vtáky. Z primátov sa zameriava na lov makakov a gibonov.
Táto malá ale robustná šelma má pomerne veľkú hlavu, krátke končatiny, predĺžené telo a výrazne dlhý chvost. Dĺžka jeho tela môže byť 110 cm a chvostu až 91 cm. Hmotnosť dospelých jedincov sa pohybuje od 11 – 23 kg. V pomere k veľkosti lebky má zo všetkých mačiek najdlhšie očné zuby (špicáky) – môžu byť dlhé viac ako 4 cm a nápadne pripomínajú vyhynuté šablozubé mačkovité šelmy (Smilodon, Amphimachairodus, Thylacosmilus, Anachlysictis, Hoplophoneus), ktoré našu planétu obývali pred desiatkami tisíc až niekoľkými miliónmi rokmi. Leopardy obláčkové sa odštiepili od zbytku veľkých mačiek už pred 6,4 miliónmi rokmi (vo vrchnom miocéne). Lebka leopard obláčkového má podlhovastý tvar, čo ju odlišuje od lebiek ostatných malých mačiek. V pomere k veľkosti lebky má zo všetkých mačiek práve leopard obláčkový najdlhšie očné zuby, ktoré pripomínajú vyhynuté šabľozubé šelmy. Uľahčujú mu zabitie ulovenej koristi, ale slúžia mu aj k jej uchopeniu a šplhaniu v korunách stromov. Medzi očnými zubmi a premolármi má z dôvodu absencie prvého premolára (črenového zubu) širokú medzeru, čo mu umožňuje dosiahnuť silné a hlboké uhryznutie. Tento určujúci znak má rovnaký ako mali prehistorické šablozubé mačky, takže je právom označovaný ako novodobý „šablozubec“.
Hoci domovom tejto malej veľkej mačky sú predovšetkým tropické dažďové pralesy štátov južnej, juhovýchodnej a východnej Ázie ako sú India, Čína, Kambodža, Laos, Vietnam, Mjanmarsko a Thajsko, v Nepále a Bhutáne obýva aj suché podhorské lesy do nadmorskej výšky až 2500 metrov. Najväčšou hrozbou pre tento druh leoparda je ničenie jeho biotopov, ilegálny lov. Vyhľadávané sú jeho kožušina, ale aj kosti a zuby, ktoré sú používané v tradičnej čínskej medicíne. Hoci prvýkrát túto krásnu mačku popísal britský lekár a prírodovedec William Griffith (4.3.1810 – 9.2.1845) už v roku 1821, o jeho biológii, ekológii a etológii chýbali dlhé desaťročia dostatočné informácie.
Mačkovité šelmy patria v celosvetovom meradle medzi extrémne ohrozenú skupinu zvierat. Až do roku 2007 boli biológovia presvedčený, že leopard obláčkový má 4 poddruhy – v Číne, v Nepále, na Sumatre a Borneu a štvrtý na Taiwane, kde ho však ľudia vyhubili, pretože sa stal obľúbenou korisťou pašerákov a lovcov kožušín. Po kombinácii molekulárne-fylogenetických analýz reťazca génov s analýzou kresby srsti sa ukázalo, že v juhovýchodnej Ázii žijú v skutočnosti dva odlišné druhy. Leopard obláčkový (Neofelis nebulosa) a leopard Diardov (Neofelis diardi), žijúci na ostrovoch Borno, Sumatra a Batu.
Vo svetových zoologických záhradách dnes žije menej ako 300 jedincov, v Európe ho chová 33 zoo v počte asi 110 exemplárov. Národná zoo Bojnice vstúpila do európskeho záchranného programu EEP dovozom prvého samca, ktorého sme doviezli zo Zoo Ústí nad Labem 4.6.2015. Záchranný program koordinuje anglická zoo v Port Lympne. Na Slovensku môžete tento chovateľsky náročný druh vidieť iba v Národnej zoo Bojnice.
Jaroslav Slašťan
júl 24, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Kazuár veľkoprilbý (Casuarius casuarius) je najväčším a najznámejším druhom kazuárov. Počas evolúcie stratil schopnosť letu rovnako ako ostatné vtáky zo skupiny bežcov (Palaeognathae) teda pštros (Struthio), nandu (Rhea), emu (Dromaius) inambu (Eudromia elegans) a kivi (Apteryx). Kvôli zakrpateným krídlam sa musia spoliehať na svoje silné končatiny, ktoré slúžia k pohybu a na obranu. V dažďových pralesoch sa dokážu pohybovať v úplnej tichosti. Pri vydesení sa ale dokážu pohybovať cez les v rýchlosti až 50 km/h. Kazuáre sú skvelými plavcami a taktiež skokanmi. Slovo kazuár (cassowary) je papuánskeho pôvodu a znamená ‘kasu’ – rohatá a ‘weri’ – hlava
Ich veľké telo je pokryté čiernym hrubým a lesklým perím. Koža na krku, lalokoch, chrbte a hrudi je pestro sfarbená do červenej, modrej a fialovej farby. Farba jeho kože na hlave a krku sa mení podľa nálady. Ak je rozrušený alebo rozhnevaný je omnoho výraznejšia. Kazuáre majú na krku dva laloky. Ich unikátnym znakom je prilba, ktorá sa vo všeobecnosti skoro u všetkých jedincov nakláňa jemne do pravej strany. Prilbovitý kostený hrebeň neslúži kazuárom na ozdobu, pomáha im predierať sa spletitou a hustou vegetáciou dažďových pralesov. Samice dorastajú do výšky 1,7 m a môžu vážiť približne 70 kg. Vo všeobecnosti sú ale samce menšieho vzrastu.
Jedinci si udržujú teritóriá o rozlohe 1 – 5 štvorcových km. Keďže kazuáre žijú samotárskym životom, samci a samice sa stretávajú iba v období párenia. Samice sa pária s viacerými samcami. Po znáške samice hniezdo opúšťajú a úlohou samcov je následne vajcia vysedieť po dobu dvoch mesiacov. Samce počas tejto doby zriedka opustia hniezdo. Znáška obsahuje 6 – 8 vajec, ktoré sú výrazne zelenej farby. Po vyliahnutí sa samce starajú o mláďatá, ktoré s nimi zostávajú až po dobu 9 mesiacov. Mláďatá sú nenápadne sivej farby, ich lesklé čierne perie im narastie až vo veku 1 roka.
Kazuáre majú svalnaté nohy, ktoré sú ukončené troma prstami, pokryté šupinami zo silne zrohovatenej pokožky, ktorá tvorí ploché doštičky. Prsty nôh sú vybavené silnými nechtovitými pazúrmi. Je nebezpečným protivníkom a dokáže sa pomocou svojho predĺženého pazúra na vnútornom prste v ohrození výborne brániť. Ak sa cíti ohrozený, dokáže protivníka aj zabiť. Úderom svojho dlhého pazúra napadnutého doslova rozpára. V domovine týchto vtákov je zaznamenaných niekoľko prípadov zabití človeka.
Prvé kazuáre bojnická zoo získala v roku 1969 z Rakúska a Anglicka a prvá etapa chovu trvala do roku 1978. Dnes môže v Národnej zoo Bojnice vidieť samca kazuára Roba, ktorý sa stal už legendou zoo. Priviezli sme ho z pražskej zoo ako jednoročného v roku 1999. Bol to prvý kazuár v histórii odchovaný v českých a slovenských zoologických záhradách.
Jaroslav Slašťan
júl 16, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Anakonda veľká niekedy nazývaná aj tmavá je najťažším hadom na svete. Môže dorásť do dĺžky až 8-9 metrov a hmotnosti prevyšujúcej 200 kg. Žije v odľahlých neprístupných oblastiach tropických dažďových pralesoch Južnej Ameriky, v Brazílii, Venezuele, Kolumbii, na severovýchode Peru, Ekvádore a severnej Bolívii, východnej Paraguaja a Guyane, vo Francúzskej Guyane a na ostrove Trinidad. Anakonda trávi väčšinu svojho života vo vode, uprednostňuje miesta s bujnou vegetáciou. Je dokonale prispôsobený životu vo vode. Keď pláva, oči a nozdry zostávajú na povrchu ako u krokodílov, ale pri ponorení do vody sa jej nozdry uzavrú špeciálnymi klapkami. Pod vodou máva otvorené oči, pretože sú chránené priehľadným filmom. Má schopnosť spomaliť srdcový tep, vďaka čomu spotrebuje menej kyslíka a to jej umožňuje zostať aj 2 hodiny pod vodou. Tak ako všetky hady, aj anakonda sa živí len živočíšnou potravou. Loví tapírov, rôzne cicavce, kajmany, korytnačky i vtáky. Stáva sa, že útočí aj na ovce, kozy a iné domáce zvieratá, ktoré sa prídu k vode napiť. Anakonda striehne na obeť vo vode. Až na sto metrov dokáže zachytiť zvuky pijúceho zvieraťa, následne v tichosti pod vodou pláva smerom k nemu.
Človeku sa vyhýba, ale v ohrození môže byť pre ľudí veľmi nebezpečná. V oblastiach, kde anakonda žije sú obyvatelia opatrní pretože vedia, že anakonda ich môže napadnúť a zabiť. Útoky na ľudí sú veľmi zriedkavé, ale stávajú sa. Niektorí svedkovia tvrdia, že mali stretnutia s anakondami dlhými 12 a viac metrov. Ich priemerná dĺžka zvyčajne nepresahuje 5 m a telesnú hmotnosť 50 kg. Najväčší exemplár žije v zoo v New Yorku, má dĺžku viac ako 9 metrov a hmotnosť 130 kg. Európania sa prvýkrát dozvedeli o tomto hadovi v roku 1553 z kroniky Pedra Cieza de Leona (1518-1560). Jedinec, s ktorým sa tento španielsky vojak, dobyvateľ a historik stretol, mal podľa jeho odhadov o niečo viac ako 6 metrov. Vďaka americkému thrilleru Anakonda dnes pozná tohto plaza celý svet.
Pre nedostupnosť biotopov, k ktorých anakondy žijú majú dnes herpetológovia veľmi málo informácií o ich zvykoch. Taktiež je ťažké odhadnúť početnosť tohto druhu vo voľnej prírode. Takmer všetky dodnes známe informácie sa zozbierali pri pozorovaniach anakond žijúcich v zoologických záhradách.
Vo voľnej prírode zvyčajne samica rodí 28 až 42 mláďat, ktoré sú asi pol metra dlhé. Pohlavne dospievajú vo veku 6 rokov a dožívajú sa 25 – 30 rokov. V zajatí sa tento druh pre svoju agresivitu chová len veľmi zriedka. Návštevníci Národnej zoo Bojnice môžu vo viváriu pozorovať viac ako 4 metre dlhú samicu anakondy veľkej. V roku 2005 sa pracovníkom vivária podarilo odchovať 9 mláďat, v roku 2007 12 mláďat a v roku 2010 až 15 mláďat anakondy veľkej – najväčšieho hada planéty.
júl 16, 2019 | Novinky, Zaujímavosti
Národná zoo Bojnice je zelenšia. Rozhodla sa nahradiť syntetické plasty ekologickými plastami. Jednorazové predmety z ekoplastov, ako sú príbory, taniere, poháre, slamky, nádoby a obaly sa pre nás stali prijateľnou alternatívou. Vďaka svojmu zloženiu sú predmety z tohto materiálu ľahko rozložiteľné. Po použití ich stačí hodiť do kompostu a rozložia sa na biomasu, vodu a CO2.
„Rozhodli sme sa pre použitie ekoplastov, pretože problematika odpadu je silno diskutovanou témou a nie je pravdaže ani našej zoo ľahostajná. Pri takom množstve návštevníkom, aký máme behom celého roka, nie je ani množstvo odpadu zanedbateľné. Preto sme hľadali cestu k zníženiu odpadu spolu s prevádzkovateľmi bufetových zariadení v našom areáli. Okamžitá zmena nie je z praktického pohľadu možná, preto sme začali od 27.4.2019, kedy sa nemôže v našom areáli používať klasický jednorazový plast, svoje občerstvenie dostanete v materiáloch, ktoré sú z obnoviteľných zdrojov, je možné ich biologicky degradovať, skompostovať a tým premeniť na kvalitnú biomasu“ povedala vedúca oddelenia propagácie a marketingu Ing. Andrea Klasová
Od 24.apríla 2019 prevádzkovatelia občerstvovacích a reštauračných zariadení v areáli bojnickej zoo podávajú návštevníkom jedlá a nápoje v nádobách z ekoplastov, ktoré nepredstavujú ekologickú záťaž. Ekoplast je materiál vyrobený z obnoviteľných zdrojov a nie z ropných produktov, z ktorých sú bežne používané plasty vyrábané, nerozkladajú a teda z globálneho pohľadu sú pre našu planétu katastrofou.
Ekoplast, ktorý sa používa v stravovacích zariadeniach v areáli Národnej zoo Bojnice a v ktorom naši návštevníci dostávajú jedlá a nápoje, ani dlhým skladovaním či vplyvom poveternostných podmienok (pôsobením dažďa či slnka) nestráca mechanické vlastnosti. Sú vodeodolné a tiež odolné voči vysokým teplotám. Rozkladať sa začne až v biologicky aktívnom prostredí pôsobením mikroorganizmov. Tak ako by mala byť separácia samozrejmosťou pri nakladaním s bežným odpadom, ani výrobky z ekoplastu nemožno voľne vyhadzovať v prírode. Najekologickejšie riešenie likvidácie tohto materiálu je recyklácia. Ale ak sa ekoplasty aj do prostredia dostanú, v porovnaní s bežnými plastami nespôsobujú žiadne škody. Ich výhodou je, že sa rozkladajú na prírodné zložky a ich prirodzená degradácia umožní, aby sa začlenili do prírodného kolobehu.
V bufetoch i predajni suvenírov, ktorá sa nachádza v priestoroch hlavného vchodu si návštevníci okrem darčekových, spomienkových a propagačných materiálov môžu zakúpiť aj dizajnovo nápadité a zaujímavé ekologické poháre s motívom zvierat. „Dlhodobo tvrdíme, že najlepší odpad je žiadny odpad, preto sme do predaja dali aj ekologické poháre, ktoré si návštevník môže zakúpiť v každom bufetovom zariadení a taktiež aj v predajni suvenírov, ktorý láka svojim dizajnom a možnosťou opakovaného použitia, čím sa vyprodukovaný odpad zníži na minimum, návštevník si so sebou odnesie pekný a praktický suvenír, ktorý neskončí nevyužitý doma v skrini a pomôže tak dobrej veci. Do budúcna plánujeme zaviesť v celej zoo zálohový systém týchto pohárov a tým pádom by jednorazové poháre úplne opustili brány našej zoo“ prezradila Andrea Klasová.
júl 12, 2019 | Aktuálne, Kampane, Medzinárodná spolupráca, Novinky, UCSZOO, Zaujímavosti
Každý rok miznú tisíce rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré už nebudeme môcť nikdy poznať a ktoré naše deti už neuvidia, pretože sa navždy stratili. Veľká väčšina vyhynie pre príčiny, ktoré sú spojené s nejakou ľudskou činnosťou.
Za väčšinu hrozieb pre vtáky je zodpovedný človek a jeho činnosť. Medzinárodná organizácia na ochranu vtáctva BirdLife International, ktorá je všeobecne uznávaná ako svetový líder v ochrane vtákov odhaduje, že len v Stredomorí je každoročne nelegálne zabitých 25 miliónov sťahovavých vtákov, ktoré Stredomorím prelietajú do a zo svojich hniezdisk. Na túto skutočnosť sa rozhodla upozorniť verejnosť Únia českých a slovenských zoologických záhrad (UCSZOO). V metropolách oboch krajín preto umiestnila bilboardy, ktoré tento problém vizuálne ilustrujú.
Zoologické záhrady patria na celom svete k obľúbeným kultúrno-výchovným inštitúciám. K odborným poslaniam zoo patrí výchova k vzťahu k zvieratám, rôzne výučbové programy, propagácia ochrany prírody, popularizácia zoológie, poučenia o diverzite zvieracieho sveta a chove ohrozených druhov, pretože pre mnohé takéto druhy sú zoologické záhrady jedinou nádejou na prežitie. Zoologické záhrady môžu výchovne a edukačne vplývať na verejnosť v oblasti životného prostredia a ochrany biodiverzity. Preto podporujeme rôzne kampane (Silent Forest, Ukradnutá divočina) a nechceme ani nebudeme sa nečinne prizerať, ako vplyvom ľudí a ich činnosti (vtáčia kriminalita, ničenie biotopov, klimatické zmeny, ťažba dreva, poľnohospodárska expanzia, intenzifikácia zásahy do krajiny) hynú mnohé živočíšne druhy.
Podľa štúdie, ktorú organizovala BirdLife International je medzi 25 miliónmi vtákov 20,2 milióna spevavcov, asi 1,8 milióna vodných vtákov, 700 tisíc hrdličiek a 100 tisíc dravcov. Tieto vtáky sú strieľané, chytané do sietí, na lep a do rôznych typov pascí. Dôvodom nie je len zábava z lovu a klietkový chov ale množstvo týchto vtáčích obetí sa aj konzumuje. Niektoré krajiny Európskej únie ako sú Taliansko či Francúzsko nedodržujú Európske smernice o ochrane voľne žijúcich vtákov, ani Bonnský a Bernský dohovor.
Cieľom kampane UCSZOO, ktorá bude prebiehať do konca septembra je upozorniť verejnosť na nelegálny lov vtákov ale aj podnietiť záujem médií o tento problém. Štyri bilboardy sú umiestnené na Európskej triede v Prahe a päť v slovenskej metropole na Ivanskej ceste, pri výjazde z letiska, na Trnavskom mýte a na Bajkalskej a Vajnorskej ulici.
História je plná smutných prípadov
Aby nedopadli ako dront, moa či holub sťahovavý…
V posledných storočiach zmizli z našej planéty stovky rastlinných a živočíšnych druhov. Hoci človek vyhubil mnoho druhov aktívnym lovom kvôli potrave alebo zo strachu pred nimi, najkritickejších je ostatných sto rokov. Za toto obdobie sme väčšinu druhov navždy vymazali nie pre získanie potravy, ale zásahmi do prírody, ktoré spôsobili také zmeny životného prostredia, ktoré boli pre tieto druhy neprijateľné a znamenali ich koniec. Správa najstaršej a najväčšej celosvetovej environmentálnej organizácie – Medzinárodnej únie pre ochranu prírody (IUCN) – tvrdí, že za posledných 500 rokov zmizlo z našej planéty 762 druhov. Ďalších 58 druhov prežíva iba v umelom prostredí zoologických či botanických záhrad. Tieto čísla sú však v skutočnosti omnoho vyššie, niektoré druhy totiž vyhubíme skôr, ako ich stihneme objaviť…
Koniec dronta
Domovom 20 kilogramov ťažkého vtáka dronta nelietavého bol Maurícius, ostrov v Indickom oceáne východne od Madagaskaru. Hoci na to nevyzeral, jeho najbližšími príbuznými sú holuby. Po zemi sa pohyboval dosť ťažkopádne a pre zakrpatené krídla nemohol lietať. Aj preto bol ľahkou obeťou pre všetkých námorníkov, ktorí sa plavili okolo ostrova. Prvá zmienka o ostrove pochádza z roku 1507 od portugalských moreplavcov. Maurícius bol neobývaný až do roku 1638, keď ho kolonizovali Holanďania. Námorníci ho lovili pre zábavu, potravu a tuk. Dal sa ľahko chytiť, pretože bol nemotorný, pomalý a nebol plachý. Kolonizátori navyše priniesli so sebou mačky, psy a prasatá, ktoré tiež prispeli k jeho vyhubeniu. Dront hniezdil na zemi, v lesnom podraste, a jeho vajcia a mláďatá boli ľahkou korisťou pre domáce zvieratá Európanov. Posledného dronta videli v roku 1681. Keď na Maurícius prišla výprava v roku 1693, už nenašla ani jedného…
Od 2 miliárd k nule
Holub sťahovavý sa na našej planéte vyskytoval v takom počte, až sa zdalo, že jeho populáciu nemôže nič ohroziť. Človek to dokázal. Príbeh vyhynutia holuba sťahovavého patrí medzi tie najtragickejšie. Hoci v roku 1810 sa jeho populácia odhadovala na 2,3 miliardy jedincov, o 89 rokov neskôr nežil ani jediný. Američania ich lovili skutočne vo veľkom – strieľali ich po stovkách a v období hniezdenia holubov dokonca pílili stromy, z ktorých sa im nedarilo tyčou zhodiť hniezda. Zabíjanie ako forma zábavy nebolo v tých časoch ničím výnimočným, ich mäsom dokonca kŕmili ošípané. Zníženie počtu týchto vtákov podporovali aj farmári, ktorí ich považovali za hrozbu pre úrodu. Traduje sa, že posledného voľne žijúceho jedinca mal na svedomí 14-ročný chlapec, ktorý ho zastrelil vzduchovkou. V roku 1909 bola vypísaná odmena za nájdenie preukázateľne hniezdiaceho páru holuba sťahovavého. Nikdy však nebola vyplatená…
Je to v našich rukách
Predpokladá sa, že od vzniku života na našej planéte vyhynulo už 99 percent druhov. Človek tento proces výrazne zrýchľuje. Často ide len o desiatky rokov, kým nejaký druh dokážeme vyhubiť. Na zachovanie populácie v prírode je totiž vždy potrebné určité množstvo jedincov, závisí to od reprodukčnej stratégie a iných faktorov, a keď počet klesne pod určitú hranicu, druh vymrie. Vďaka ľudskej „pomoci“ to môže byť pomerne rýchlo. Ak sa človek bude správať tak ako doteraz, za necelé desaťročie príde planéta o dve tretiny populácie stavovcov. Od roku 1970 vyhynulo 58 percent populácie všetkých stavovcov žijúcich vo voľnej prírode. Túto informáciu priniesla nová štúdia o stave planéty od roku 1970 do roku 2012, na ktorej pracoval Svetový fond na ochranu prírody (WWF). Podľa správy s názvom Living Planet Report 2016 je všetko len v našich rukách. Pretože ak sa človek bude správať tak, ako sa správal počas skúmaných 42 rokov, už o chvíľu vyhubí dve tretiny populácií voľne žijúcich stavovcov. Autori uvádzajú v správe množstvo príkladov, ako človek zvieratám ničí prirodzené miesta výskytu klčovaním lesov a stavebnou činnosťou. Hovoria v nej aj o gigantických rozmeroch lovu zvierat pre potreby potravinárskeho priemyslu či o klimatických zmenách, ktoré vplývajú na reprodukciu, migráciu či zimný spánok živočíchov. Cieľom správy bolo zdokumentovať celkový stav planéty – jej biodiverzitu, ekosystémy aj dopyt po nerastných surovinách. V ohrození však nie sú len zvieratá. Hoci ľuďom vyhynutie v tejto chvíli nehrozí, ďalšie vyhubenie druhov ovplyvní aj kvalitu našich životov.
Jaroslav Slašťan
