aug 23, 2016 | Historické okienko
Krokodíly sú fascinujúce prehistorické tvory, pamätníci vrcholnej éry plazov dávnych druhohôr a najúspešnejšie predátory všetkých čias. No nielen to. Krokodíly už na prvý pohľad spozná určite každý človek. Aj preto tieto plazy vždy boli a budú populárnymi a žiadanými exponátmi zoologických záhrad. Podobne ako u iných plazov, aj chov krokodílov sa vo svetových inštitúciách postupne vyvíjal, zdokonaľoval a menili sa jeho základné podmienky a požiadavky. To prirodzene smerovalo k tomu, že v dnešnej modernej dobe už zmysluplný a úspešný chov týchto plazov dávno predbehol možnosti niektorých zoo. Rovnako tomu bolo v našej zoo.
Od minulosti k budúcnosti
Prvé plány a úvahy nad chovom krokodílov prišli v časoch budovania vivária, ktoré v období 60. rokov malo za cieľ predstaviť jednu z najväčších kolekcii plazov a rýb v Československu. V prvých rokoch fungovania vivária bola akvaristika zastúpená, na rozdiel od plazov, len doplnkovo. Tým bol v expozičných nádržiach po oboch stranách prízemia vivária väčší priestor pre chov krokodílov. Okrem súčasnej krokodílej expozície to boli na pravej strane obe dvojnádrže (dnes akváriá pre cichlidy Strednej Ameriky a afrického jazera Malawi) a na strane ľavej akvateráriá pred schodišťom, kde dnes máme vodné korytnačky. Navzdory ďalšiemu vývoju dnes musíme konštatovať, že hoci v súčasnosti by už takýto chov v žiadnom prípade nebol nielen z priestorových možností reálny, v 70. a 80. rokoch to bola jedna z najväčších zbierok krokodílov nielen medzi československými zoo. Najviac krokodílov sa vo viváriu vyskytlo krátkodobo medzi rokmi 1988-89 (sedem kusov štyroch druhov). Keď sa na to pozrieme z pohľadu druhového zastúpenia, dominoval rok 1977. V tomto roku žilo vo viváriu naraz až 6 druhov. Od roku 1960, kedy bol dovezený vôbec prvý krokodíl, sa tu podľa dostupných záznamov postupne vystriedalo 19 exemplárov a celkovo 8 druhov krokodílov. Z tohto množstva v našom chove predstavuje úhyn iba 5 kusov. Ďalšie druhy sa z rôznych dôvodov niektorými zdrojmi uvádzali, v chove sa však nikdy neobjavili (došlo k chybným určeniam). Zo začiatku to boli najmä dovozy menších jedincov, resp. mláďat. Niektoré z nich v podmienkach našej zoo rýchlo vyrástli do úctyhodných rozmerov, čo neskôr znamenalo ich výmenu alebo predaj do iných zoo. Keďže krokodíly tu vždy boli chované len expozične a v obmedzených priestoroch, k rozmnoženiu a ani odchovu mláďat nikdy nedošlo. Samozrejme, súvisí to aj s tým, že väčšina krokodílov nedosiahla potrebnú veľkosť pre pohlavnú zrelosť, resp. u väčších druhov bol chov výlučne len o sólo jedincoch. V súčasnosti je chov krokodílov v našej zoo obmedzený na jedinú expozíciu, ktorú dlhé roky obýval vzácny africký krokodíl štítnatý (Mecistops cataphractus). Po jeho úhyne sme ubikáciu dočasne obsadili kajmanom okuliarnatým (Caiman crocodilus). Ďalšia budúcnosť chovu krokodílov v Zoo Bojnice dnes podstatne závisí od ďalšieho rozvoja zoologickej záhrady a od toľko potrebnej rekonštrukcie resp. prestavby súčasnej budovy vivária. Ak chceme chovať krokodíly v súlade s trendmi moderných zoologických záhrad, musíme im zabezpečiť nielen dôstojné podmienky pre kvalitný život, ale aj zodpovedajúce chovné priestory pre prípadnú reprodukciu a odchov mláďat. To je dnes veľmi dôležité pri chove vzácnych alebo ohrozených druhov, ktoré to potrebujú najviac.
Prehľad druhov chovaných v Zoo Bojnice v rokoch 1960-2014
Aligátor severoamerický (Alligator mississippiensis)
Aligátory k nám prišli už v roku 1966. Vtedy zoo získala nákupom od firmy Ravensden (v tom období jeden z najväčších importérov a predajcov zvierat) z anglického Bedfordshiru dva jedince. V slovenčine bol tento druh v tých časoch známy pod menom aligátor šťukopyský. Na jeseň roku 1976 bol jeden predaný. Druhý tu žil viac ako tridsať rokov. V roku 1997 bol vymenený súkromnému chovateľovi do Čiech za pár anakond veľkých. Tento jedinec v 80. a 90. rokoch obýval dvojnádrž a neskôr súčasnú krokodíliu expozíciu, zachovalo sa nám niekoľko fotiek. Dorástol do veľkosti dvoch metrov a hmotnosti cez 80 kg. V niektorých ročenkách sa uvádzal ako samec.
Kajman okuliarnatý (Caiman crocodilus)
Kajman okuliarnatý spolu s príbuzným kajmanom širokonosým boli vôbec prvé dva krokodíly dovezené do Bojníc. Bolo to v roku 1960. Prvý exemplár tu žil do roku 1976, kedy uhynul. O rok neskôr pribudli ďalšie dva kusy, z nich jeden v roku 1986 uhynul a posledný exemplár v roku 1988 vtedajšie vedenie zoo darovalo do kazašskej zoo v ďalekej Alma-Ate k ich 50. výročiu. Týmto chov kajmanov na 26 rokov skončil. V roku 2003 a 2004 prepadli do nášho majetku dva jedince (samce) zhabané štátom. Jeden žije u súkromného chovateľa v Nitre, označovaný za poddruh C.c.fuscus. Druhý bol v deponácii Zoo Košice, odkiaľ sa vrátil pred letnou sezónou 2014.
Kajman širokonosý (Caiman latirostris)
Prvý bol dovezený v roku 1960. O niekoľko rokov neskôr (presný dátum nepoznáme) pribudol ďalší, keďže k 1.1.1965 už boli v evidencii dva kusy. Jeden z nich bol v roku 1967 pravdepodobne vymenený. Podľa zachovaných fotografii tu zostal zrejme pôvodný prvý exemplár (podľa neoverených informácii samica), a to až do roku 1984, kedy bol odpredaný do Prahy.
Kajman pralesný (Paleosuchus trigonatus)
Jedinou zmienkou o tomto kajmanovi v bojnickej zoo je údaj z pražskej ročenky 1978, kde je uvedený jeden kus. Na základe všetkých možných dochovaných historických zápiskov či už v knihe hlásení alebo v evidencii zoológov, rovnako iných spisov a fotiek ale neexistuje žiadny oficiálny záznam o jeho chove. Preto sa domnievame, že išlo len o preklep v spomínanej ročenke (podobne ako v prípade krokodíla čelnatého).
Kajman jakaré (Caiman yacare)
Druh sme chovali v rokoch 1982 až 1992. Od súkromníka z ČR sme získali dva jedince (pár), no pôvodne boli chybne považované za iný druh (kajmana širokonosého). K preurčeniu došlo v roku 1984.
Krokodíl americký (Crocodylus acutus)
V európskych zoologických záhrad dnes mimoriadny vzácny druh krokodíla. V našej zoo bol chovaný krátko jeden exemplár v roku 1977. Toto mláďa prežilo necelé dva mesiace a malo veľkosť 80 cm. Ako jeden z mála krokodílov bol preparovaný a do dnešných dní sa zachoval jeho dermoplastický preparát.
Krokodíl čelnatý (Osteolaemus tetraspis)
Krokodíl čelnatý nebol doteraz v našej zoo chovaný, hoci v súčasnosti máme v majetku dva exempláre, ktoré boli zhabané štátom a sú deponované v univerzitnom viváriu v Nitre. V pražskej ročenke z roku 1976 sa ale uvádza tento druh z bojnickej zoo v počte dvoch kusov. Zrejme sa jednalo o preklep, pretože v evidencii z tohto obdobia neexistuje jediná zmienka o tomto druhu. Nemožno ho teda bez priamych dôkazov záznamu považovať za druh, ktorý sa vyskytol vo viváriu.
Krokodíl kubánsky (Crocodylus rhombifer)
Tento krokodíl v skutočnosti nikdy nebol u nás chovaný. Uvádzame ho len z toho dôvodu, že bol zapísaný ako v ročenkách UCSZ (1990-1994), rovnako tak v našej výročnej správe z roku 1991. Zviera dovezené v roku 1990 bolo nesprávne určené, jednalo sa o pomerne svetlý exemplár krokodíla nílskeho.
Krokodíl nílsky (Crocodylus niloticus)
Prvé dva jedince krokodíla nílskeho dodala v roku 1966 anglická firma Ravensden. V roku 1970 bol jeden vymenený. Druhý exemplár tu žil až do roku 1990. Medzitým v roku 1984 prišli ďalšie dva, takže až do obdobia medzi rokmi 1990/91 tu žili až štyri krokodíly nílske. Okrem nich sa tu dvakrát mihol (naposledy v r. 1995) exemplár z bratislavskej botanickej záhrady (považovaný za krokodíla kubánskeho). Posledné dva krokodíly boli v roku 1998 vymenené. Celkovo teda prešlo chovom päť kusov, čo je najviac zo všetkých druhov. Najväčší krokodíl nílsky v našom chove mal veľkosť 1,8 m.
Krokodíl štítnatý (Mecistops cataphractus)
Krokodíla štítnatého (samicu) sme chovali v rokoch 1994 až 2013. Uhynula na následky bakteriálnej infekcie. Pripravujeme jeho preparáciu pre zoologické zbierky zoo. Posledných 16 rokov to bol jediný krokodíl v našom chove, posledná pamiatka na časy zašlej slávy chovu krokodílov. Doviezli sme ho 11.3.1994 z dánskej Zoo Aalborg vo veľkosti zhruba 40 cm ako mláďa krokodíla úzkohlavého (Tomistoma schlegeli). Už vtedy mal hlavný chovateľ plazov Milan Berešík na základe rozmiestnenia štítkov podozrenie, že to nie je tomistoma, ale iný druh. O niekoľko mesiacov neskôr to potvrdil počas návštevy bojnickej zoo aj známy český herpetológ Vladislav Jiroušek. Ale až v roku 1997 došlo v evidencii zoológov k preurčeniu druhu, kedy vedenie aalborskej zoo uznalo svoju chybu v determinácii tohto krokodíla. Tento vzácny africký krokodíl v našich podmienkach dorástol do veľkosti 2,2 m.
Krokodíl úzkohlavý (Tomistoma schlegelii)
Jeho nešťastne vymyslené pôvodné slovenské pomenovanie gaviál sundský zapríčinilo, že mnoho ľudí si v sedemdesiatych rokoch myslelo, že v bojnickej zoo žijú gaviály indické (Gavialis gangeticus). Samozrejme to nebola pravda. Toto pochybenie bolo bohužiaľ zanesené do niektorých publikácii, okrem iných napr. aj do ročenky svetových zoologických záhrad. Nešlo len o samotný slovenský názov, ale v prvých rokoch chovu aj o presvedčenie vtedajšieho riaditeľa, ktorý sa gaviálom indickým pyšnil nielen v tlačenej brožúrke Sprievodca Zoo Bojnice z roku 1975. Celých sedem rokov sa u nás mylne prezentovali gaviály indické, hoci o chybnosti určenia prišli upozornenia mnohých zahraničných odborníkov. Samotný chov krokodílov úzkohlavých sa v našej zoo datuje od roku 1970, kedy 21.9. prišli cez Ravensden dve mláďatá vo veľkosti necelých 60 cm. Jedno v prvých mesiacoch uhynulo, do dnešných dní máme zachovaný jeho dermoplastický preparát. Tento krokodíl bol pracovníkmi prezývaný Sultán a v bojnickej zoo dorástol do bezmála trojmetrovej dĺžky, čím sa stal historicky najväčším krokodílom v chove bojnickej zoo. Obýval expozíciu v mieste, kde je dnes dvojnádrž pre stredoamerické cichlidy. V lete roku 1989 (12.7.) bol naložený a našimi pracovníkmi zavezený do východočeskej Zoo Dvůr Králové ako súčasť výmeny za zebru.
Bc. Michal Sloviak
aug 23, 2016 | Historické okienko
Antilopa nilgau (Boselaphus tragocamelus) patrila v minulých obdobiach k bežne chovaným a rozšíreným druhom antilop v zoologických záhradách. U nás je to historicky prvý druh antilopy vôbec, pretože záznamy o jej chove začínajú už v roku 1958. Nakoľko ide o relatívne nenáročný druh, mohol byť umiestnený aj vo vtedajších ubikáciách bez vykurovania v zimnom období.
Už v roku 1959 sa nám narodilo prvé mláďa, o čom svedčí dochovaná prastará fotografia. Druhý prírastok prišiel v roku 1960, potom v roku 1965 to boli už dve mláďatá. V roku 1969 sme chovali stádočko piatich jedincov. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa chovu darilo a do roku 1975 sa už odchovalo 18 mláďat. V nasledovných ôsmych rokoch pribudlo ďalších 10 odchovov. Historické maximum bolo dosiahnuté v roku 1995, kedy sa v jednej sezóne odchovalo 7 mladých nilgau a celkový počet jedincov v zoo dosiahol neuveriteľných 18 zvierat. Štyrikrát sme zaznamenali narodenie dvojičiek (1989, 1994, 1995 a 2003).
Naše odchované nilgau vycestovali do rôznych končín, niektoré sme vyviezli napr. do plzenskej, olomouckej, drážďanskej či košickej zoo. Sumárny počet odchovaných mláďat v celej histórii presahuje 53 zdokumentovaných odchovov. V posledných rokoch sme chov utlmili, hlavne pre slabý záujem o mláďatá, pretože zoologické záhrady ich začali nahrádzať inými, možno atraktívnejšími druhmi. V podstate nilgau akoby vyšli z módy a aj my sme v poslednej dekáde menili plány inovovania kolekcie antilop v našej zoo. Inými slovami nilgau sme nahradili vzácnejšími a u nás dovtedy nechovanými druhmi ako napr. antilopa vraná či oryx juhoafrický. Antilopa nilgau je najdlhšie chovaným druhom antilopy u nás, tzn. mali sme ju v kolekcii dlhých 55 rokov. Chov sme ukončili, veríme, že iba dočasne, v roku 2013. Návrat nilgau plánujeme do veľkého indického zmiešaného výbehu, kde chceme chovať ich malú skupinku spolu s antilopkami jeleňovitými a možno jedným zaujímavým druhom jeleňa. To však bude vyžadovať vybudovanie zatepleného zariadenia na ich prezimovanie.
RNDr. Peter Lupták
aug 23, 2016 | Historické okienko
Prvopočiatky chovu antilopy losej v našej zoo patria do roku 1967 kedy pribudol prvý pár tejto africkej antilopy. Keď som nastúpila na oddelenie kopytníkov v roku 1984, chovali sme jeden dospelý pár tejto krásnej veľkej antilopy s nádhernými očami. Boli to jedince, ktoré museli žiť v ťažkých a nevyhovujúcich podmienkach pre teplomilné africké zvieratá.
Obývali jeden zalesnený výbeh, teraz tam žijú kone Przewalského, s ubikáciou, ktorá nebola ani uteplená bez možnosti predeľovania zvierat. Samec Hugo bol krásny postavou, ale povahou dosť agresívny a samica Amanda bola taká istá, ale pre jej zlú povahu jej museli kedysi odrezať rohy, aby ako tak spolu vychádzali. Takéto niečo sa zvieratám už nerobí, ale začiatky boli také. Pri práci okolo nich si bolo treba dávať veľký pozor, lebo v nestráženej chvíli by sme mali problémy si ich udržať od tela. Jediná výhoda tohto výbehu bola, že bol pevný terén v rovine. V tejto dobe sme začali s prestavbou budovy karantény pod veľkým senníkom na ubikácie pre teplomilné zvieratá, čiže africké kopytníky. A to bolo pre nás aj zvieratá veľké šťastie. V 1985 roku prišli obrovské mrazy a keďže sme antilopy losie mohli zazimovať dovtedy iba v studenej maštali s hlbokou podstielkou, losiakom sa na tele začali tvoriť od mrazov obrovské praskliny na koži. Aj keď nová ubikácia bola len v prestavbe, mohli sme tam okamžite zvieratá premiestniť, lebo vykurovanie už bolo vybudované. Síce jednotlivé boxy neboli ešte dokončené pretváracími šubrami, samec nám chodil z boxu do boxu tak, že podliezal vráta a vyhadzoval si ich nad hlavu, no boli aspoň v teple. Hlboké rany po mrazoch sa im postupne začali liečiť, no zvieratá sme nechávali stále v boxoch.
Postupne sa za karanténou dobudovali dvorce a výbehy pre kopytníky, aby sme tam mohli celoročne vypúšťať všetky zvieratá. Od tohto páru sme nemali žiadne odchovky, a tak samec Hugo bol predaný do inej zoo a my sme doviezli nového, ešte krajšieho samca Vasila (5.9.1985) zo safari ZOO Dvúr Králové nad Labem. Vasil sa tam narodil 21.11.1982 a bol vzácny tým, že jeho rodičia Milan a Viera pochádzali z odchytu z voľnej prírody v Afrike. Asi po mesiaci sa pridal k pôvodnej samici Amande. Bez nejakých väčších problémov pobývali spolu na pár hodín vo výbehu a potom oddelene v boxoch karantény. V januári 1986 sme doviezli do zoo dve mladé samice zo ZOO Dvúr Králové (Magda a Zuza), chovali sa oddelene od staršieho páru. Až po roku sa pridali do boxov k starému páru losiek. V apríli 1987 stará samica Amanda uhynula. Pitvou sa zistilo, že mala tuberkulózu a po dlhej dobe bola aj gravidná. Mláďa bolo nedonosené a aj zle vyvinuté. Zákonite musela nastať dezinfekcia celého vnútorného aj vonkajšieho objektu. Po mesiaci sme Vasila spojili vo výbehu s mladými loskami. Mladej Zuze sa zhoršil zdravotný stav, vytekala jej z nosa zelená tekutina, tak sa liečila antibiotikami. 9.6.1987 sa u Vasila a Zuzy previedla tuberkulinácia a u nej sa zistili strečky. Začala sa natierať tekutinou proti strečkom. 8.7.1987 sa Zuza uspávala a z odo-bratých vzoriek sa zistilo, že má nejakú genetickú chybu. V auguste sa jej zdravotný stav zhoršil, ale aj Vasilovi a druhá samica Magda sa ich dosť stránila. Preto sa Vasil od nich oddelil do zalesneného výbehu po bizónoch. V októbri 1987 sa obe samice zavreli do karantény do boxov, kde zoslabnutá Zuza odpadla a hoci bola nadopovaná rôznymi liekmi, do rána uhynula 7.10 1987. Pitva preukázala zápal pľúc. Potom sme Vasila a Magdu dali zas k sebe, aby nezostali samotní, ale na noc sa oddeľovali, lebo si nepadli do oka. Výbeh losiek bol v susedstve s výbehom antilopy nilgau, čím neraz dochádzalo k potyčkám cez ohrady alebo maštale. Súboj to bol vždy nepomerný, lebo rohy losiakov sú na rozdiel od nilgau silnejšie. Raz losiak vyvalil celú stenu v drevenej maštali, samce sa dostali k sebe zoči voči. Nilgau sa nevzdával, navzájom sa prehadzovali cez chrbty ako cirkusoví artisti. Našťastie súboj skončil iba pár odreninami, lebo sa nám ich podarilo rýchlo oddeliť. Tak sa stena musela zdvojiť a spevniť. Cez zimu sa na koži vytvorili obrovské lysiny, tak sme im kožu striekali pantenolom. 17.2.1988 sme Vasila uspávali za účelom tuberkulinácie a keďže aj dosť kríval, ošetrovali sa mu aj kopytá. Na konci februára dosť polihoval a mal problémy s močením. 19.3 1988 samica Magda začala nalievať vemeno, tak sme ju od Vasila oddelili a 29.3.1988 porodila prvé živé mláďa samčeka Michaila. Keďže bola prvôstka nevedela sa o mláďa dobre starať, začali sme ho prikrmovať umelo, pričom mladé zostávalo pri matke. Takže sa naučilo sať aj od matky. Po pôrode u Magdy nastali komplikácie, občas vytlačila z tela časť maternice, ale vždy sa jej stiahla naspäť a to sa pár krát zopakovalo. Od 2.5. sa Michail prestal prikrmovať a samici, aby mala dostatok mlieka, sme zarábali otrubový nápoj s laktavitom. Na konci mája sme spojili Vasila s rodinkou do výbehu. Aj cez leto sa Vasilovi tvorili lysiny po tele, tak sa občas musel prestriekať pantenolom. Ku koncu júna Michail prestáva sať mlieko a žral samostatne. Magda začala chudnúť aj keď žrala v pohode všetko. Začala aj hnačkovať a opäť nastali problémy s mater-nicou, preto sme ju prevreli s mladým samčekom do karantény. V boxe sa jej rozišli zadné nohy a aj keď sa jej napravili, do rána uhynula. Michaila sme vypustili do výbehu k otcovi. Znášali sa v pohode. V septembri sme ich na noc oddeľovali do boxov v karanténe. Problémy so srsťou sa neustále opakovali celú zimu. Cez deň vo výbehu dochádza k súbojom cez ohradu so samcom vodárky jeleňovitej, ale odniesli si to len drobné škrabance na koži. Losiaci boli dosť citliví na veľké mrazy a niekoľkokrát neboli ochotní vystrčiť von ani roh. Aj na klzké terény sme museli dávať pozor, aby sa nám vonku nerozčesli. Celý rok1989 sme chovali iba týchto samcov. Napodiv vychádzali spolu dobre, len cez ohrady útočili raz na vodára, inokedy na nilgaua. Takýto stav bol až do 20.12.1991.Vtedy sme do zoo doviezli novú dospelú a gravidnú samicu Rajsu zo ZOO Bratislava. Umiestnená bola v ubikácii zebier Chapmanových, kde sa vypúšťala iba do dvorcov. Tu sa jej narodil samček Miloš 23.5.1992, ktorý bol tiež umelo prikrmovaný, ale ponechaný pri matke. K samčej skupine sa nikdy nepridali a Rajsa a Vasil sa predali do viedenskej zoo 25.3.1993. Tešili sme sa, že tak pekný samec ako bol Vasil sa konečne dostane do stáda samíc, ktorého tam túžobne očakávali, ale 8.5.1993 im tam uhynul. Pitvou sa zistilo, že mal zápal dýchacích ciest, ktorý si privodil pri transporte, keď sa prevážal iba v čiastočne prekrytom aute a prefukovalo ho zo všetkých strán. Pre nás to bolo veľké sklamanie, lebo sme verili, že taká skúsená záhrada akou Viedeň bola, neurobí takúto školácku chybu. Ešte pri oddeľovaní matky Rajsi od syna Miloša, došlo tiež k nehode. Keďže Miloš nebol nikdy predtým bez matky, pri prevretí do boxu sa splašil a dorážal do okien, ktoré vtedy nemali ešte ochranné siete a hrozne si dorezal tvár na rozbitom okne a odlomil si kus rohu. Kým sme naložili do transpotnej bedne matku, myslelis sme, že vykrváca, lebo Miloš stále narážal do stien, no po rýchlom uspatí veterinárom sa mu tvár pozašívala, roh sa mu musel odrezať, rana vydezinfikovať a zasadrovať. A ešte v ten deň sa premiestnil do karantény k samcovi Michailovi, ktorý tam bol tiež sám. Zvykli si na seba vcelku rýchlo bez nejakých komplikácii.
14.12.1993 sa zo Safariparku Gärnsendorf doviezli tri samice (dospelá a gravidná Arabela a mladšie Margita a Besná). 13.4.1994 Arabela porodila samčeka, no bol veľmi slabý, ledva stál na nohách a po pár dňoch uhynul. Arabela nám náhle uhynula 29.8.1994. Pitvou sa zistilo, že mala srdcovú vadu. Samce so samicami vychádzali vcelku dobre, došlo aj k páreniu so starším samcom Michailom. Besna 11.4.1995 porodila samičku Alžbetu. Táto samica nám urobila veľkú radosť. Ale radosť netrvala dlho. Nevedomosť niektorých zamestnancov v zoo je veľká! Celú skupinu antilop losích sme mali umiestnenú pri karanténe vo dvorci s priľahlým výbehom. Vedľa dvorca je umiestnený fukár na seno a keď bolo treba seno nafúkať do senníka, museli sme zvieratá pretvárať do výbehu, lebo sa toho báli. Lenže pár zamestnancov si to neuvedomilo a keď prevádzali takéto práce, losiaci začali splašene pobehovať po dvorci. Samica Besná sa práve priplietla pod rohy samca Michaila a rovno pod krkom ju prebodol. Keď údržba privolala ošetrovateľov už bolo neskoro a samicu sa nepodarilo zachrániť. A tak nám zostala mesačná Alžbetka bez matky. Keďže sme už mali dobré skúsenosti s umelým odchovom predošlých samcov, samičku sme oddelili od stáda a začali sme jej venovať všetok čas, aby sme ju zachránili. Dobre spolupracovala s ošetrovateľmi a Alžbetu sme odchovali. Po tom incidente sme Michaila oddelili zo stáda do výbehu v lesíku. V stáde zostal mladší samec Miloš a samica Margita porodila (3.4.1996) od neho samičku Viktóriu.
Katarína Teslíková
Pozn.ZOO Bojnice: Chov v ďalšom období pokračoval ešte 9 rokov. Najvyšší stav 7 zvierat bol v rokoch 1999-2001, potom sa stav postupne znižoval. Niektoré z odchovov vycestovali do Košíc a Krakowa. Úplne poslednou antilopou losou bola samica Viktória, ktorá uhynula 14.9.2005. Chov skončil po 38 rokoch. Dúfame, že antilopa losia sa do zoo vráti.
aug 23, 2016 | Historické okienko
Presne týmito slovami začína svoju legendárnu báseň o tigrovi anglický poet William Blake. Táto báseň je výnimočná, elektrizujúca, zvukomalebná a rytmická, plná energie a obdivu k tejto šelme. Mnohými je považovaná za jednu z najlepších anglických básní. Anglické znenie i zdarilý slovenský preklad Mariána Andričíka si môžete prečítať na konci tohto článočku.
Tiger ako symbol alebo prečo ho nemáme
Veru je veľmi málo iných druhov zvierat, ktoré by boli charizmatickejšie ako je tiger. Verejnosť i médiá ho milujú. Tiger je ale veľmi ohrozený. Všetky žijúce poddruhy tigra sú zaradené do listiny kriticky ohrozených alebo ohrozených druhov IUCN. Býva emblémom či logom kampaní, spoločností a športových klubov. Je symbolom odvahy, sily a elegancie. Tiger zároveň patrí k povinným druhom v zoologických záhradách. Aj preto sme v našej zoo už pár rokov nešťastní, že nechováme žiadne tigre. Je to hlavne z dôvodu, že nemáme pre ne miesto tj. adekvátne a primerané priestory. A ešte musím spomenúť tradičné klišé, v zásade chýbajú financie a podpora na výstavbu dôstojného chovateľského zariadenia tigrov. Súčasné vedenie sa však nevzdáva a má v príprave projekt návratu tigrov. Keď tento zámer naberie reálnejšie kontúry, určite budeme o tom informovať.
Tiger sumatriansky
Z pôvodne ôsmych resp. deviatich známych a uznávaných poddruhov tigra už tri definitívne vyhynuli a ďalšie dva majú k tomu dosť blízko. Tiger sumatriansky (Panthera tigris sumatrae) je veľmi vzácnym poddruhom tigra obývajúcim indonézsky ostrov Sumatra. V súčasnej dobe existujú i názory, že by to mohol byť samostatný druh, pretože sa vyvíjal v izolácii od kontinentálnych tigrov a medzičasom sa dostatočne odlíšil. Od roku 2008 je klasifikovaný ako kriticky ohrozený s nebezpečne klesajúcou populáciou. Vo všeobecnosti sa od ostatných tigrích rás odlišuje celkovo tmavším sfarbením, menším vzrastom a výraznejšími a početnejšími pruhmi. Pásy sa často krát rozpadávajú do radov drobných škvŕn. V európskych zoologických záhradách sa preň vedie záchranný program EEP.
Doterajší chov tigrov u nás
Prvými tigrami v našej zoo bol pár mladých tigrov sumatrianskych dovezených 25.11.1981 zo ZOO Ostrava. Zvieratá boli pochopiteľne umiestnené do pavilónu šeliem, ktorý v tom čase musel praskať vo švíkoch. Pravdepodobne to nebolo až tak dramatické, pretože o tri roky na to sa doviezla ďalšia mladá samica z Liberca. Tá sa však neadaptovala. Prelomovým a historickým bol prvý a posledný odchov tigrov v našej zoo, ktorý prebehol v roku 1985. Chovnému páru sa 31.5. narodili tri mláďatá (2.1). Z tej doby sa dochovali snímky ich slávnostného krstu a niekoľko záberov mláďat. Chovný samec Fox náhle a nečakane uhynul tesne po narodení mláďat (9.6.1985). Chovná samica Felícia žila do 4.1.1989. Pár z mláďat sme darovali do poznanskej zoo v roku 1987. Posledným tigrom našej zoo bol druhý samec z odchovu, Asam, ktorý sa dožil úctyhodne vysokého veku 17 rokov. Na sklonku jeho života sa mu stále intenzívnejšie objavovali rôzne zdravotné problémy (hlavne s obličkami). Chov tigrov v našej zoo sa skončil 13.2.2002. V zoologických zbierkach zoo sa dochovali dve kože (samec a samica), dve lebky – samica a jej syn Asam. K tomu len veľmi málo iných fotografií. Bolo to hlavne preto, lebo v tých dobách boli tigre, napokon aj ostatné šelmy, extrémne nefotiteľné. Bránili tomu vnútorné výplety mrežovania klietok. Celkovo žilo v bojnickej zoo 6 rôznych exemplárov tejto menšej, ale vzácnej ostrovnej formy tigra.
Dochované zábery z archívu zoo: Asam (fotka z videa M. Krchniak), odchov 1985 (foto: K. Teslíková), odchov v náručí Pavla Dvořáka (foto: K. Teslíková).
William Blake: The Tiger (1794)
Tiger, tiger, burning bright
In the forests of the night,
What immortal hand or eye
Could frame thy fearful symmetry?
In what distant deeps or skies
Burnt the fire of thine eyes?
On what wings dare he aspire?
What the hand dare seize the fire?
And what shoulder and what art
Could twist the sinews of thy heart?
And when thy heart began to beat,
What dread hand and what dread feet?
What the hammer? what the chain?
In what furnace was thy brain?
What the anvil? What dread grasp
Dare its deadly terrors clasp?
When the stars threw down their spears,
And water’d heaven with their tears,
Did He smile His work to see?
Did He who made the lamb make thee?
Tiger, tiger, burning bright
In the forests of the night,
What immortal hand or eye
Dare frame thy fearful symmetry?
William Blake (1757-1827)
Pozn.: Originálny názov básne použil archaický tvar „The Tyger“.
Tiger
Tiger, tiger, žeravou
žiarou horíš lesnou tmou.
Kto mal v rukách večnú moc
stvoriť tú strašnú súmernosť?
V hĺbkach, a či výškach raz
vzbĺkol v tvojich očiach jas?
Kto mal krídla poň sa vzniesť,
trúfalosť ho vziať, čia päsť?
A čí dôvtip a čí sval
ti šľachy srdca posplietal?
A kto ho, keď v ňom zaznel zvuk,
vzal do svojich hrozných rúk?
Čí mlat kul to dielo diel?
V čej peci tvoj mozog vrel?
Kto tú hrôzu z nákovy
zovrel ako okovy?
A keď hviezdne šípy z tmy
skropili nebo slzami,
usmieval sa? Bol ti rád?
Je potom baránok tvoj brat?
Tiger, tiger, žeravou
žiarou horíš lesnou tmou.
Kto si trúfol, aká moc
stvoriť tú strašnú súmernosť?
Preklad Marián Andričík
aug 23, 2016 | Historické okienko
Čeľaď turovitých kopytníkov mala v minulosti bojnickej zoo pomerne bohaté zastúpenie. Od počiatkov zoo tu nejaké tury žili. Koncom 80-tych rokov však z dôvodu nevhodných podmienok spôsobených hlavne nadmernou devastáciou substrátu výbehov ich chov skončil. Tieto ťažké zvieratá veľmi rýchlo zničili tenkú vrstvu zeminy a odhalili výdatnú a rýchle erodujúcu ílovitú vrstvu, ktorá sa v čase dažďa premenila na slušné blato. Z viacerých druhov si v tomto príspevku predstavíme domestikovanú formu byvola vodného alebo byvola indického (Bubalus bubalis).
Byvol vodný pochádza pôvodne z Indie a juhovýchodnej Ázie. V historických dobách sa jeho zdomácnená forma dostala i do juhovýchodnej Európy. Do Talianska boli introdukované okolo roku 600 za vlády kráľa Agilulfa, ktorý ich dostal ako dar od Avarov. Nájdeme ho aj v Grécku či na Balkáne – tento typ sa nazýva Európsky resp. Stredomorský. V kohútiku dosahuje v závislosti od formy až 180 cm a hmotnosť 600-800 kg. Telo pokrýva riedka štetinatá srsť, ktorá ho tepelne chráni len čiastočne. Aj preto môže prezimovať iba v južných častiach Európy, najbližšie od nás žijú v Maďarsku či Rumunsku. Rohy sú kosákovite zahnuté dozadu, u samíc sú menej výrazné. Obľubujú močiarne oblasti, kde konzumujú hlavne vodnú vegetáciu. Na brodenie vo vode majú uspôsobené široké a roztiahnuteľné kopytá. Milujú chladivé kúpele. Stádo tvorí 10-20 zvierat, v prípade ohrozenia sa zomkne a bráni vnútri zoskupené mláďatá. Veľká zdivená populácia žije napr. v Austrálii, ale i v Tunisku či Argentíne. Známe sú dva typy resp. dnes dokázateľné druhy – riečny byvol vodný (India až Európa) a močiarny byvol vodný (Čína a jv. Ázia), ktoré sa krížia len ojedinele a ich potomstvo je väčšinou neplodné. Tieto zvieratá boli zdomácnené pred 5000 rokmi v Indii, v Číne pred 4000 rokmi. Celkovo je známych až 22 plemien riečneho byvola vodného (napr. Murrah, Nili-Ravi, Surti, Jafarabadi, Anatolský či Egyptský) a 16 plemien močiarneho byvola vodného. Len v Indii žilo v roku 2003 až 98 miliónov kusov byvola vodného. Taliansky syr Mozzarella je originálne z byvolieho mlieka. Tiež sa používa pri výrobe ricotty alebo mascarpone.
Tento druh exotického tura sme chovali v dvoch etapách. Prvá etapa chovu bola veľmi krátka. Bolo to v rokoch 1955-1956. Dôvodom krátkeho pobytu byvolov a aj jakov bola zmena v koncepcii zoo po prvom roku, ktorá sa sústredila na chov našich pôvodných druhov a exoty sa do kolekcie nehodili. Veľmi skoro, prakticky do roka, však vedenie túto myšlienku pod tlakom záujmu verejnosti opustilo. No byvoly i jaky už boli preč. Zatiaľ sú dochované tri staré fotky z tejto éry. Druhá etapa bola od roku 1981 do roku 1989. Dva exempláre prišli do zoo 15.4.1981. Tomuto páru sa pomerne slušne darilo, v roku 1983 sa im tu narodilo prvé mláďa (foto 1984), podľa dochovaných záznamov neskôr pribudli k nemu ešte i dve ďalšie. Maximálna veľkosť stádočka bola 4 jedince v roku 1987. Chovný býk uhynul následkom extrémnych mrazov v zime 1986. Úplne posledná samica dožila v roku 1989. Týmto sa chov tohto zaujímavého ázijského turovitého kopytníka v bojnickej zoo skončil. V archíve sa dochovalo len niekoľko historických fotografií.
aug 23, 2016 | Historické okienko
Zebra Böhmova je jedným z viacerých poddruhov zebry stepnej. Meno získala po nemeckom zoológovi a cestovateľovi Robertovi Böhmovi, ktorý v mladom veku tragicky zahynul v časoch prieskumu Nemeckej Východnej Afriky. V anglickej časti koloniálnej východnej Afriky ju začali prezývať zebra Grantova. Dnes platí, že ide o dve mená jednej a tej istej formy zebry. V bojnickej zoo síce dnes už nie je chovaná, no bol to prvý druh zebry v tejto zoo. História jej chovu sa datuje do rokov 1968-1994.
Prvá etapa chovu 1968-1984
Zebra Böhmova (Equus quagga boehmi) sa prvý krát objavuje v bojnickej zoo 6. januára 1968. Tento exemplár tu žil tri roky, presnejšie do 9.4.1971. Dobovým dokladom o tejto zebre je novinový článok s rozhovorom s vtedajším riaditeľom Gustávom Cmarkom pre noviny Smer, Banská Bystrica (vyšlo 8.8.1970). Článok okrem iného ilustruje fotografia zebry Böhmovej, prvej historickej zebry v našej zoo. Ako zebry Grantove prišli do zoo dva jedince v roku 1972. Jednu z nich sme stratili v roku 1974. Dňa 11.10.1974 sme získali novú zebru a o pol roka na to i druhú (30.5.1975). Takto sme mali po prvý krát v histórii tri jedince zebry Böhmovej vrátane jednej vedenej pod menom zebra Grantova (čo je dnes to isté). V tých časoch sa zebry rozlišovali pod anglickým názvom zebra Grantova ako iný poddruh, hoci dnes vieme, že ide o synonymá. Trojica vydržala len rok, v roku 1976 jeden exemplár uhynul. Nasledovných päť rokov do roku 1981 tu žila dvojica. Po tomto roku sa k poslednej prežívajúcej priviezli dve nové zebry 10.8.1982. Takto sa tu opäť chovali tri jedince, jeden z nich ale uhynul skoro, už v novembri 1982. V roku 1984 tu teda žili dve dospelé zebry, bol to pár Hypo a Hypina. V tomto roku zoo zakúpila od obchodníka Brinka dvojročnú kobylu Vandu. A odtiaľto nám históriu podrobne osvetľuje ošetrovateľka Katarína Teslíková v druhej časti článku.
Chov v rokoch 1984-1994
Históriu chovu tohto druhu zebier poznám jedine od októbra roku 1984, keď som nastúpila na horný rajón ako ošetrovateľka kopytníkov. V areáli zoo boli 2 kusy týchto zvierat, ktoré už boli dospelé a dovezené zo ZOO Dvůr Králové. Nachádzali sa v priestoroch súčasného výbehu koní Przewalského, kde bol len rovný štrkový výbeh a murovaná maštaľ bez vykurovania a boxov. Pôvodne sa samec volal Hypo a samica Hypina, neskôr sme ich evidovali pod menom Radúz a Mahuliena. Krmivo, ktoré sa podávalo bolo pomerne nekvalitné, jadro tvorila melasa a nekvalitne nasušené seno, slama na podstielku bola kvalitnejšia, ohryz a zelenina sa podávali často, hlavne repa, mrkva, kaleráb, cvikla aj jablká a aj cukrová repa. V letnom období bolo zelené krmivo kvalitné. Z vitamínových prípravkov to bol hlavne Roboran a Konvit, Plastin a AD3. V decembri sa zvieratá dosť problematicky zatvárali na noc do maštale a ráno sa vypúšťali do výbehu. V maštali sa robila hlboká podstielka aj s hnojom, aby sa vytvorilo ako také teplo. V januári roku 1985 sme zaznamenali párenie. K melase sa začal pridávať aj ovos. Na jar sa doviezla nová samica – asi dvojročná Vanda. V karanténe sme ju mali zhruba mesiac. 31.mája sme ju premiestnili do výbehu k Radúzovi a Mahuliene. Príliš dobre ju neprijali, obaja ju hrýzli a museli sme ju kŕmiť oddelene. Po týždni sme ju oddelili do vedľajšieho výbehu, aby si na seba navykli aspoň cez ohrady. Po týždni sme ju vrátili k nim, ale aj tak ju odstrkovali a obháňali. 21.októbra sa Vanda musela odchytiť a previezť do zázemia. 28.októbra sa obaja začali zatvárať na večer do maštale a cez deň sa vypúšťali von a často sa naháňali aj so sajgou, ktorá bola vo vedľajšom výbehu. 5.januára 1986 sa Radúz ráno pri vypúšťaní do výbehu rozbehol, lebo sa zľakol líšky, ktorá práve prebehla cez výbeh a na zľadovatenom teréne sa šmykol, narazil do ohrady, padol a dolámal si väzy. Mahuliena sa tiež preľakla, behala doplašená a zavrieť sa dala až večer. Samca sme mohli „odpratať“ z výbehu až na druhý deň. Mahuliena zostala zavretá a upokojila sa asi po týždni. 2.februára do rána sa doplašila, bola doráňaná a nohy sa jej podlamovali. Asi týždeň sa jej podával Diazepan na upokojenie. 9.marca sa vypustila do výbehu, kde sa úplne upokojila. 2.apríla poobede, keď sme išli ošetrovať sajgu, sme zistili, že niekoľko chlapcov výrastkov behalo. po výbehoch a narobili riadnu škodu. Vyrúbali sekerami zámky na maštaliach aj na výbehoch a popúšťali zvieratá do kŕmnej chodby. Takto sa nám dostali do zebrieho výbehu kulany a do chodby zebra. Sajgy boli maximálne unaháňané. Privolaný riaditeľ chcel zorganizovať odchyt zvierat, ale boli tak doplašené, že zebra prebehla cez ošetrovateľku a len to, že si hlavu prekryla rukami, ju zachránilo, aby ju nezadupala. Zebra bola úplne mimo, preto sa musela do rána nechať v chodbe a ráno si ošetrovateľky samy v kľude usporiadali zvieratá do svojich výbehov. 7.apríla sa Vanda premiestnila zo zázemia zase k Mahuliene do výbehu. Aj tak sa stále spolu obháňali, no do mesiaca si na seba zvykli. V máji skákali po sebe a celé leto boli pokojné. 21. augusta Vanda polihovala niekoľko dní, no potom sa vzchopila. 10.otóbra sa kúpil nový samec Šemík z Dvora Králové, ktorý bol dospelý a po týždni v karanténe sa dal k samiciam. 20.októbra a 17.novembra sme zaznamenali párenie. Rok 1987 bol stav stále Šemík, Mahuliena a Vanda. Do jadra sa začali pridávať ovsené vločky. Vo februári Šemík dosť kašľal, ale po odčervení sa jeho stav zlepšil. V júli Šemík s Mahulienou zle behali a polihovali. Asi to bola kolika, preto sme ich stále preháňali po výbehu do zlepšenia stavu. Vanda sa v auguste od nich oddelila k samcovi zebry Chapmanovej Bertovi a potom sa k nim pridala aj zebra Chapmanova Clea. Aj tie ju začali odkopávať, preto sa začali na noc zatvárať do boxov. 11.októbra sa pri zatváraní Vanda splašila, lebo Bert začal vyvádzať, a keď chcel druhý ošetrovateľ pomôcť, zľakla sa ho a v behu prerazila ohradu do výbehu antilopy losej Vasilovi. Všetko potom muselo ísť v rýchlom slede. Vanda sa prehnala do dvorca s Bertom ku Clei, kde bola oddelená so svojím mláďatkom. Vasil rýchlo vbehol do boxov v karanténe, a potom všetky zebry spoločne vbehli tiež do boxov, kde sme ich oddelili a upokojili. A to bola Vanda v tej dobe vysoko žrebná. 23. októbra sa Vanda zase pridala k svojim druhom. V novembri sa Vanda ožrebila. Samica nebola v dobrom stave, často polihovala aj s mláďatkom Samanthou, ktoré ťažko dýchalo. V decembri sa dali do väčšieho boxu. Všetky zvieratá boliv boxoch nervózne. Mláďatko začalo skoro žrať ovsené vločky. Šemík v decembri zase pokašľával aj Mahuliena a boli hrozne nervózni. Kopali v boxoch do stien. Stav zebier v roku 1988: Šemík, Mahuliena, Vanda a mláďa Samantha. 16. januára sa Vanda so Samanthou začali dosť plašiť. Toto trvalo celý týždeň. Cez boxy, v ktorých boli otvory, sa Mahuliena hrýzla so samcom. 23. februára sa Samantha a Vanda už bili aj o krmivo. Celé to obdobie bolo nervózne. Kobyly sa plašili, samec polihoval. Keď sa pustili dokopy, tak sa obkopávali a hrýzli. 1.apríla Samantha uhynula. Vanda celý apríl aj máj bola veľmi nervózna. 1.júna sa Mahuliena predala. 17. júna sa kúpili nové kusy – samec Daf nar. 6.10.1987 (otec Izotop, matka Duky – obe z odchytu v Afrike) a samica Pomy nar. 26.3.1987 – obaja z Dvora Králové. Púšťali sa do pretváracej chodby za karanténou. 4. augusta sa Pomy dala k ostatným zebrám do výbehu bez problémov. Na noc sa zatvárali do boxov. Daf v septembri prechladol, začal polihovať. Pri zatváraní sa dosť plašili. Do jadra sa pridával lúpaný ovos. V októbri sa zebry prehnali z prístavby do prednej časti karantény. Tu sa pri preháňaní Pomy oškrela o šuber a na to dostala tetanus. Po niekoľkodňovej liečbe 21.decembra 1988 uhynula. Stav zebier v roku 1989: Šemík, Daf a Vanda. 27. júna sa doviezla dospelá samica Amanda z Košíc nar. 29.5.1987 (otec Izotop, matka Andělka z Dvora Králové). V júni 1989 sa Vanda ožrebila – samček Black. Stav zebier v roku1990: Šemík, Daf, Amanda, Vanda a mláďa Black. 28. júla Black zaľahol a dostal kŕče. Dostával kalciové injekcie, odoberala sa mu krv. Stav bol stále kritický. Aj s matkou boli oddelení a zavretí v karanténe. 6. augusta Black uhynul. V auguste aj v septembri bol Daf zatváraný do maštale. 7. septembra 1990 sme zaznamenali prírastok od Vandy – mláďa Cindy. Otcom všetkých mláďat bol vždy Šemík. 26. septembra sa Šemík predal do Jihlavy. 24.októbra sa Daf dal do karantény. Stav zebier v roku 1991: Daf, Amanda, Vanda, Cindy. V roku 1992 7. januára Cindy dostala močovú koliku a uhynula. Po pitve sa zistilo, že mala aj choré srdce. Za karanténu do dvorcov sa púšťali všetky zebry. Ráno, ako sa vypustili, sa obháňali, hrali sa Vanda sa pošmykla a pri páde si zlomila väzy. Stalo sa to 30. januára 1992. Stav zebier v roku 1993: Daf, a Amanda. Jadro sa zmenilo, pozostávalo z ovsených vločiek a granulovanej diétnej zmesi. V auguste sa začala rekonštrukcia výbehov za karanténou, preto zvieratá zostali v boxoch. Po mesiaci Daf nebol v dobrom stave, postupne sa začali cez deň vypúšťať do výbehov, na noc sa zatvárali. 16.10. bolo zaznamenané, že sa Amanda horuje. Odobrali sa jej vzorky trusu, lebo mala ísť na predaj. 15.decembra sa predala do Viedne. Potom 18. marca 1994 sa deponoval posledný kus Daf do Spišskej Novej Vsi a tým sa chov zebier Böhmových u nás ukončil, lebo sa rozhodlo, že ZOO Bojnice sa zameria viac na chov zebier Chapmanových, hlavne z priestorových dôvodov (chované väčšinou v kopcovitom teréne, čo bolo dost problematické alebo v malých nevyhovujúcich dvorcoch). Neskôr sa doplnil ďalší druh – zebry horské Hartmannovej. Oba druhy sa do dnešných dní chovajú v našej zoo pomerne úspešne.
Text: Peter Lupták (1. časť) a Katarína Teslíková (2. časť)
